Univerzitná profesorka a spisovateľka po nedávno zosnulom najlepšom priateľovi a mentorovi nedobrovoľne zdedila psa. Porušila bytové pravidlá a obrovskú nemeckú dogu Apolóna si nasťahovala k sebe. Obaja prežívajú hlboký smútok a krok za krokom si spolu nachádzajú cestu späť do života. „Psovi sa nedá vysvetliť smrť.“ Zvyčajne býva domáce zviera terapeutom pre človeka, no v tomto prípade je to vzájomné. Pasáže o strate, láske a porozumení medzi zvieraťom a človekom striedajú úvahy, o písaní, literatúre a spisovateľskom chlebíčku.
Dobrá veta začína úderom
Rozprávačkin priateľ bol spisovateľ a hovorieval, že všetko je otázkou rytmu a dobré vety sa začínajú úderom. Sám svoj životný rytmus stratil, spáchal samovraždu a nezanechal žiaden odkaz, žiadnu dobrú alebo milosrdnú vetu. Jeho smrť bola oným pomyselným úderom, ktorý naštartoval hlavnú protagonistku k spísaniu svojich pocitov. Spracúva vplyv samovraždy na pozostalých a ich vyrovnávanie sa so stratou. Prihovára sa zosnulému, spomína na jeho mentorské rady a popritom približuje svoju prácu učiteľky kreatívneho písania. Nevyhýba sa ani téme #MeToo. Najprv ju komentuje skrz postavu mentora – vyhláseného sukničkára a neskôr demonštruje absurdnosť nových pravidiel pri diskusiách o sexe na seminároch o písaní a o sexuálnych scénach v literárnej tvorbe. Vyčíta študentovi, ktorého ambíciou je stať sa druhým G.R.R. Martinom, že sa v jeho texte nespomínajú ženy, absentujú sexuálne scény a násilie, ktoré patria k žánru. V súkromí sa jej mladík prizná, že kvôli workhshopu všetko vymazal. Na otázku Prečo? odpovedá: „Žartujete? Mohli by ma vyhodiť zo školy.“
Keď písanie prináša katarziu
Sigrid Nunezová vo svojom diele Priateľ rozoberá postmodernú beletriu, vyťahuje jedno spisovateľské meno za druhým, cituje množstvo autorov, ba dokonca sa zvlášť venuje knihe J.R. Ackerleyho Môj pes Tulip. Zdanlivo bežný príbeh premieňa na prenikavú a dojímavú meditáciu o strate, spomienkach, rôznych formách priateľstva a lásky a najmä o tom, čo znamená byť spisovateľom. Zamýšľa sa nad tým, či môže byť písanie terapiou a prinášať katarziu. „Musíte si uvedomiť, že nemôžete dúfať, že svoj smútok utešíte písaním“, tvrdí v úvodnom citáte Natalia Ginzburgová. Rozprávačka sa napriek jej slovám o to pokúša, pretože radšej dôveruje myšlienke spisovateľky Karen Blixenovej, ktorá je naopak presvedčená, že každý smútok môžeme urobiť znesiteľným tak, že ho vložíme do príbehu. Toto odporúčanie sa snaží aplikovať aj pri vedení workshopu v liečebnom centre pre obete obchodovania s ľuďmi. Potácajúc sa týždňami neutíchajúceho žiaľu sa čoraz viac zbližuje s Apolónom. Fascinujúci moment prichádza, keď zistí, že pes vyslovene túži po tom, aby mu čítala. Po rokoch vezme do rúk Rilkeho Listy mladému básnikovi a naráža na jeho definíciu lásky: „Dve samoty, ktoré sa navzájom chránia, ohraničujú a zdravia.“ Pochopí, že Rilkeho slová sú aj o nej a Apolónovi.
Inteligentná hra s čitateľom
Nunezová navodzuje v čitateľovi pocit, že sa jedná o memoáre, príbeh sa javí ako osobná spoveď, no neskôr prekvapí majstrovským ťahom. Jej hra s čitateľom je famózna. Román svojou formou nestiera iba hranice medzi fikciou a memoármi, ale aj esejou a beletristickým textom. „Je zaujímavé, ako akt písania vedie k priznaniu. Niežeby neviedol aj k bohapustému klamaniu.“ Táto útla ale silná, inteligentná a mnohovrstvová novela je plná postrehov a myšlienok, ktoré si budete chcieť zapamätať.
(Sigrid Nunez: Priateľ, prel. Kamila Laudová, Inaque 2022)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 6/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments