Ako sa v dospelosti postarať o matku, ktorá vás v detstve nazývala malou tučnou kravou, ktorej ste boli len na oštaru, bila vás a v období dospievania vás brala viac ako konkurenciu než dieťa, ktoré by mala ochraňovať? „…s istotou vyhlasovala, že v štyridsiatke budem škaredšia než ona.“ Pred touto dilemou stojí Antara, dnes už dospelá žena, ktorej matka trpí stareckou demenciou. Prvé tri vety románu pôsobia na čitateľa ako úder: „Klamala by som, keby som tvrdila, že ma matkino trápenie nikdy netešilo. Ja som pri nej ako dieťa trpela, a tak mi každá bolesť, ktorú musela následne znášať, pripadala ako vykúpenie, vyváženie vesmíru, zarovnanie príčiny a následku. Lenže teraz už nemám ako vyrovnať skóre.“ Možno vás zaskočí, ako dcéra chladne uvažuje, ale s pribúdajúcimi stranami jej budete viac a viac rozumieť. Matkina demencia je kameňom úrazu, pretože dcéra sa jej už vlastne nemôže pomstiť. Tara vymazala ich spoločnú minulosť a preto ťažoba a bolesť z detstva a dospievania zostáva len na pleciach Antary.
Tara žila sebecký život a Antara bola nechceným príveskom. Čo všetko si musela vytrpieť opisuje Avni Doshi bez zbytočného pátosu, no tak živo, že hoci sa nerozpisuje o všetkých detailoch, ľahko si domyslíme a predstavíme všetok ten marazmus. Na vykreslenie drámy alebo emóciami nabitej scény nepotrebuje siahodlhé súvetia, stačí slovo či krátka veta. „V mojich očiach sme boli vždy samy.“ Tara už krátko po pôrode dcéry utekala z domu, mlieko jej máčalo oblečenie, no dieťa nechala nenadojčené. Po hádke s rodičmi a manželom, odchádza s Antarou do ašramu a uprednostní samozvaného guru pred dieťaťom. Štyri roky citovej deprivácie sa na rozprávačke podpísali, nesie si na pleciach celoživotnú traumu. Našťastie sa jej v komunite ujíma náhradná matka Kali Mata. Žena si síce dievčatkom zapĺňa vlastnú emocionálnu prázdnotu, ale to nič nemení na tom, že je Antare láskavou opatrovníčkou. Krásny obraz toho, že rodičovskú starostlivosť, lásku a náklonnosť môže poskytnúť aj niekto iný ako biologický rodič. Próza našťastie nie je sentimentálna, aj v tých najvypätejších a najemocionálnejších situáciách cítiť skôr odstup, chlad a zdravý cynizmus. Po odchode z ašramu sa matka s dcérou pretĺkajú ako vedia. Doshi nám dovoľuje nahliadnuť do začiatkov generačnej traumy.Teraz je Antara vydatá, plánuje rodinu, no matkina demencia jej neúnosne narúša život. A hoci je matka chorá, stále neváha vlastnú dcéru ponižovať a robiť jej napriek. Antare je chvíľami matky ľúto, ale vzápätí samu seba uistí, že je klamárka a dostáva, čo si zaslúžila. Je fascinujúce sledovať túto búrku odohrávajúcu sa v mysli rozprávačky. „Občas o matke hovorím v minulom čase, hoci ešte žije. Ranilo by ju to, keby si to aspoň chvíľu pamätala.“ Antara je umelkyňa, pracuje na dlhoročnom projekte, kreslí tvár jedného muža. Každý deň a podľa obrázka, ktorý nakreslila deň predtým. Plynutím času sa portrét mení a táto skutočnosť demonštruje aj nestálosť pamäti, ktorá ovplyvňuje nielen Taru v jej kognitívnom úpadku ale aj Antaru, ktorá si nie je istá vlastnými spomienkami.
Matka sa prudko predkloní a rozosmeje, čelom sa takmer dotýka pohára. Vlasy jej padnú do očí, obráti sa ku mne. „Jej poslaním je byť čudná. Stvárala divné veci ako malá a aj teraz ako dospelá. Čo to robíš za čudné umenie? Rovnaká tvár každučký deň. Čo za človeka vymyslí takú sprostosť?“
Niekedy sa v živote stáva, že odpustenie za traumy, ktoré deťom spôsobili rodičia, postupne príde, veci sa vydiskutujú, tyran oľutuje svoje hriechy a dieťa sa dokáže pozrieť na časy dávno minulé z inej perspektívy… No niekedy sú trauma, odpor a nenávisť také veľké, že ani choroba rodiča neobmäkčí zranenú dušu.
Avni Doshi napísala skutočne silný román. Budete odsudzovať Taru, no určite sa nájdu mnohí, ktorí za správanie odsúdia aj Antaru. Každý čitateľ bude prežívať ich príbeh po svojom. Sila románu nespočíva len vo vykreslení príšerného rodičovstva, ale ukazuje aj druhú stránku materstva. Materstva, ktoré dusí a spôsobuje frustráciu. Aj Antara sa bojí, že nebude dobrou matkou, že by sa generačná trauma mohla tiahnuť v ďalšom cykle. Hľadajte, zamýšľajte sa, nachádzajte príbehy zo svojho okolia.
V tomto inteligentnom diele je mnoho tém na rozbor. Domov, manželstvo, rodina sú pre protagonistov vlastne miestami odporu a problémov. Nie sú zdrojom útechy a porozumenia. Zobrazuje prázdnotu a povrchné priateľstvá, manželstvo bez skutočnej intimity, materstvo, ktoré vzniklo z nesprávnych dôvodov. Doshi nás stavia tvárou v tvár našim najtemnejším pocitom a hlboko zakoreneným traumám a varuje nás pred tým, čo môže nastať, keď zostanú veci nevypovedané a traumy neliečené. Nabáda nás k zamysleniu nad vlastným rodičovstvom a ukazuje, že matky môžu mať rôzne podoby.
Román Spálený cukor Avni Doshi pre vydavateľstvo Inaque výborne preložila Lucia Halová.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments