Beblavá Korene

Emília Sičáková Beblavá Korene

Paul Gauguin napísal na svoj najslávnejší obraz tri otázky, na ktoré by si mal človek odpovedať.  Odkiaľ prichádzame? Kto sme?  Kam kráčame?  Tieto platia bez ohľadu na to, či ich rozšírime na existenciu ľudstva ako takého alebo len na život jedinca a jeho koreňov. A práve na tie sa zamerala vo svojich poviedkach Emília Sičáková Beblavá. Hoci sa narodila na Zemplíne, život a práca ju zaviedli mimo rodný kraj. Keď nastal okamih, že chcela svojim synom odovzdať dedičstvo predkov, zistila, že sa ani veľmi nemá o čo oprieť. Rodičia jej v tom už nemohli pomôcť a literatúra, ktorá by sa tým zaoberala, tiež nebola. Rozhodla sa preto napísať sama príbehy, ktoré by jej deťom ale aj nám ostatným sprostredkovali kľúčové etapy zo života Rusínov od začiatku 20. storočia až po prelom tisícročia. Čitateľ sa tak zoznamuje s ťažkým životom rodín, ktorých muži cestovali za prácou do Ameriky, s osudom Rusínov, ktorí odišli po vojne žiť na Podkarpatskú Rus, s prenasledovaním gréckokatolíckej cirkvi počas socializmu ako aj významu vierovyznania v živote obyčajných ľudí.

Kritik takto vytvoreného diela by mal mať nielen literárne ale aspoň minimálne znalosti z oblasti etnografie a histórie, aby mohol vysloviť hodnotiaci úsudok. Ak však nič z toho neovládate, nebolo by férové urobiť to a preto namiesto recenzie Sieťovka ponúka rozhovor s Emíliou Sičákovou Beblavou o jej knihe Korene.

Verejnosť vás asi najviac pozná z pôsobenia riaditeľky Transparency International Slovensko, dnes ste profesorkou a pedagogičkou na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Na konte máte nemalý počet odborných publikácii. Sú Korene vašim prvým vstupom do sveta beletrie?

Áno. Viaceré poviedky som vo svojej duši nosila dlho. Na ďalší výskum a ich spracovanie však nebol čas. Pandémia mi paradoxne v tomto pomohla. Potrebovala som si spraviť v danom ťažko období radosť.

Prečo ste sa rozhodli pre poviedky, ktoré zachytávajú dlhé časové obdobia, a nedali prednosť generačnému románu?

Odpoveď je jednoduchá – netrúfla som si na to. Ide o môj prvý pokus tohto typu a postupne som si príbehy skladala a písala. Až na konci pri stavaní dramaturgie knihy som túto možnosť, ktorú popisujete, zrazu uvidela. Zároveň teraz po jej vydaní, keď sa rozprávam s čitateľmi a čitateľkami poviedok a pýtajú sa na ďalšie osudy hrdinov a hrdiniek knihy vidím, že sa v niektorých z nich dalo ísť samostatne do novely.

Kniha Korene


V úvode knihy sa  pýtate – Ako sa vysporiadať s tým, čo vnímame ako svoju identitu, a zároveň dokázať žiť v širšom spoločenstve v pokoji, bez ponižovania a urážania? Je to vôbec možné??

Otvárate dve ťažké otázky. Predsudky a riziko asimilácie a straty časti identity. Mnohé predsudky a dilemy, ktoré som v knihe popísala, sa zjemnili, aj keď niekde pretrvávajú. Ide o postoj k ženám, postoj k fyzickému postihnutiu a medzikonfesné predsudky. Vznikli však nové, napr. predsudky veriacich voči neveriacim, ako aj naopak – neveriacich voči veriacim. Sama žijem z tohto hľadiska v zmiešanom manželstve, kresťanka s neveriacim, a máme dvoch synov. Na svojom príklade môžem povedať, že z tohto hľadiska je to výzva. Obaja máme svoje argumenty za presadzovanie svojej predstavy o spravodlivosti a správnom živote. Myslím si preto, že bez otvorenosti voči inakosti, diskusii, argumentácií a lásky sa tieto dilemy nedajú ľahko zvládať. Obaja sme sa museli vzdať nejakej tej časti toho „svojho“, ak chceme žiť v pokoji v partnerstve. Iste, je možná getoizácia, ale vzhľadom na charakter trhu práce, mobilitu, urbanizáciu a vzdelanostnú úroveň na Slovensku sa čoraz viac z nás bude stretávať s potrebou spolunažívania v rôznosti, pričom otázkou je, ako sa nenechať asimilovať väčšinou. Tu sa mi javí niekoľko možnosti, ako žiť spolu lepšie. Začnem vzdelávaním, teda takou socializáciou v školách, ktorá neuráža inakosť, ale ju rešpektuje, stavia vzťahy na tom, čo máme všetci spoločné a nie na odlišnostiach. To si vyžaduje serióznu investíciu do obsahov vzdelávania. Rúcať predsudky môžu aj aktivity vzájomného spoznávania. Po spoločnej party môj sused nebude pre mňa primárne Maďar, ale Šani, s ktorým chodíme v piatky na pivo a on skvele hrá na gitare. Rituály sú v tomto veľmi dôležité a mali by sme viac rozmýšľať nad tým, aké ďalšie si vo svojom živote, v školách, na pracoviskách a v rodinách zavedieme tak, aby sme s láskou spoznávali iných okolo seba. Profesijne sa venujem verejným politikám a som presvedčená, že veľkú úlohu tu môže zohrať aj štát nastavením politík tak, aby sa hľadal spoločný konsenzus, podporovali menšiny, ako aj politickí aktéri svojim príkladom otvorenosti. Každé slovo, ktoré verejne komunikujú, môže ublížiť, ale aj potešiť. Bolo by dobre, keby si svojho dosahu boli vedomí. V každom prípade aktérom sme tu každý z nás, naše každodenné rozhodnutia. Čo povie kňaz na kázni, politik v televíznej debate, učiteľka v škole, otec a mama doma pri večeri deťom. Aké filmy pustia deťom, aké hry im umožnia hrať na počítači, do akých online komunít im umožnia ísť. Je to náročná, ale zmysluplná cesta. Nevidím iné riešenia.

Zaujal ma hneď v prvej poviedke fakt, že mladý pár mal osem detí, fakticky rok po roku, než Miron odišiel do Ameriky. Nakoľko to bolo typické pre tie časy? Vysoký počet detí nutne limitoval možnosti rodiny, najmä čo sa týkalo budúcnosti ich detí. Plánované rodičovstvo nechceli mať alebo vôbec nad tým neuvažovali?

Dej poviedky Svetlana sa odohráva začiatkom 20. storočia a rodina, ktorú tu predstavujem, nie je úplne reprezentatívnou rodinou, keďže ide o rodinu kňaza. Teda rodina s konzervatívnymi sklonmi. V danom čase plánované rodičovstvo nebolo pre tento typ rodiny legitímnou témou. Dieťa sa v takej rodine bralo ako Boží dar. V menej konzervatívnych rodinách tí, ktorí ešte deti nechceli, ale nemali peniaze, volili oddelené lôžka, čo mohlo mať svoje vedľajšie efekty napr. v podobne frajeriek alebo agresivity a domáceho násilia, prípadne sa ženy utiekali k bylinkárkam a tzv, anjeličkárkam. To, pochopiteľne, nie vždy zabralo, a dokonca mohlo fyzicky uškodiť. Toto však moja hrdinka nerieši. V každom prípade štatistiky hovoria, že priemerná žena na Slovensku mala po prvej svetovej vojne štyri až päť deti, pred druhou svetovou vojnou 2 až 3 deti. Svetlana bola výnimka.

Kniha Korene

Muži vo vašich poviedkach, zjednodušene povedané, zväčša nestoja za veľa. Buď sú násilníci, alebo slabosi, o sklone k alkoholu nehovoriac. Vybrali ste si takéto typy z literárneho dôvodu, alebo naozaj dobrého chlapa bolo ťažké nájsť?

Na jednej prednáške o modernizácií, strete kultúr a zmene postojov som si pred rokmi vypočula, že z muža sa môže stať feminista (ako hovorí Jana Cviková – feminista je ten, kto si myslí, že aj žena je človek), keď má dcéru. Čiže v danom kontexte bol tradičný pohľad na manželku ako osobu s určenými rolami ťažšie meniteľný, ale dcéra by mala mať šancu na rovnosť, na názor, na vlastnú cestu…. Skúsila som tak načrtnúť „otcovstvo“ a jeho vplyv na ukotvenie, smerovanie ich detí. Otec ako koreň, z ktorého čerpáme po celý život, niekedy v dobrom a niekedy v zlom. Svetlana a Ružena majú otcov, bez podpory ktorých by nevyleteli z hniezda a len ťažko by v daných časoch išli neistou cestou. Otcovia im boli oporou. Ich otcovia ich podržali. Z lásky. Marjin otec odišiel do Ameriky, drie pre fajtu v baniach, sníva o spoločnom lepšom živote a stará sa o rodinu bez pijatiky a domáceho násilia. Predsudky svojho okolia, sociálne predsudky o tom, ako má žiť svoj život žena s fyzickým postihom, nedokáže prekonať. Dokonca aj Mychajlo je podľa mňa plastickejši – kombinácia prchkosti, agresivity a láskavosti zároveň. Pre rodinu ide do neznáma, drie na poliach na Ukrajine. Alkoholom rieši napätia, chudobu, neistotu, stres….Nie všetci alkoholici sú aj agresívni so sklonom k domácemu násiliu, ale sú aj takí, akých ste si všimol v mojich poviedkach aj vy, lebo aj takí otcovia medzi nami boli a sú aj dnes. Ivan a Peter idú z tohto koreňa a je ich tieňom celý život.

 

Kniha Korene

 

Prečo sú vo vašich poviedkach natoľko dominantné otázky vierovyznania a nakoľko sa situácia zmenila v súčasnosti?

Do nábožného života sa moji hrdinovia a hrdinky rodili. Príslušnosť k istej konfesii mala rôzne prejavy v každodennom živote a brali ju ako samozrejmú súčasť ich života. V izbách boli ikony a sväté obrazy (podľa konfesie), zvony ich upozorňovali na čas a indikovali, čo sa v dedine deje, napr. že niekto zomrel. Modlilo sa pred jedlom, žehnalo pred krížom, ďakovalo sa. Vianoce, Veľká noc, Rusadle – kresťanské sviatky znamenajú oddych, čas s rodinou. Viera bola oporou v neistote. Formovala rozhodovanie, bola ich koreňom a kompasom pri rozhodovaní. Pre pravoslávnych a gréckokatolíkov to bol aj silný zdroj poznania – ich liturgické texty neboli v nič nehovoriacej latinčine, ale v jazyku, ktorému Rusíni a Zemplínčania rozumeli aj v Amerike i v Bulharsku – v staroslovienčine. Odpútanie sa od pôdy, nárast dostupnosti vzdelávania i práce mimo svojej obce a rodiny, urbanizácia, zvýšená mobilita však znamenajú stret s inakosťou a testovanie toho, či je nábožnosť pre človeka skôr zvyk a folklór alebo živá viera, presvedčenie, z ktorého čerpá silu a poznanie pri rozhodovaní. Moje poviedky tak skúšajú otvoriť tému výziev spojených so stretom kultúr a problémov, ktoré tento stret kultúr priniesol, ako i prístupov vyrovnávania sa s inakosťou. Napríklad zavádzaním nových rituálov, ako aj odklonu od života vo viere. Uzatvorenosť sa otvára inakosti a to má svoje implikácie až na úrovní jednotlivca a jeho vzťahov.

Je ešte dnes pri vydajoch dôležité, kto je akej konfesie, a hádžu farárom kamene do okna?

Farárom sa dnes už kamene do okna nehádžu, aj keď predsudky úplne nevymizli. Akoby sme neboli schopní, či ochotní prijať fakt, že ľudia majú svoje príbehy, ktoré tvoria ich identitu a tá je silou, ktorá formuje ich postoje. Tak, ako to skúšam načrtnúť pri troch kamarátoch, ktorí sa rozhodujú o tom, či budú kňazi. To je ich svet, svet, ktorému rozumejú a majú ho radi. Niekedy sa pri diskusiách, kde zaznievajú predsudky voči iným konfesiám, zamýšľam nad tým, že aká to musí byť slabá, neistá viera, nedospelá viera, keď stojí na vymedzovaní sa a nerešpektovaní iných… Nepochopenie a nerešpektovanie inakosti však niekedy presakuje aj zo strany neveriacich voči veriacim a naopak. Súčasný stav sa tak za slobodných 30 rokovo posunul a priniesol nové výzvy, otázky, radosti i bolesti. Ale to by už boli iné poviedky.

Kniha Korene

 

V jednom rozhovore pre SME ako pomerne čerstvá manželka spomínate, že viete uvariť len fazuľovú polievku a chceli by ste mať veselú rodinu. Máte veselú rodinu a rozšírili sa odvtedy vaše kulinárske schopnosti?

Nie som ani dnes veľká kuchárka, ale deti ma posunuli aj v tomto a varím viac. Medzitým sa však naučil variť aj manžel a starší syn. Takže varí celá rodina. Narodeninovú tortu však ani dnes neupečiem. A čo sa týka veselosti – tu si v rodine pestujeme. Keď sme cestovali ako deti s rodičmi, hneď po nasadnutí do auta sa spievalo. Obaja moji rodičia boli spevaví. V aute s mojimi deťmi si spievame tiež, pomáha nám aj Spotify. Synovia sú vtipní a láskaví.

Venovali ste sa aktívne folklóru v súbore Zemplín. Nakoľko je folklór prítomný vo vašom živote dnes?

Ak má čas na predstavenie SĽUK-u, LÚČNICE alebo ZEMPLÍN-u, neváham ani sekundu. Veľmi sa mi páči slovenské etno v štýle DIS IS MARKETA alebo prácu s ľudovými pesničkami BILLY-ho BARMAN-a, to dávam. Ale ja mám rada aj rapera VEC-a, má vynikajúce texty. Z rusínskych interpretov u mňa dominuje Dominika Novotná a Štefan Štec. Dominika je dokonca krstnou mamou tejto knihy a spolu si vieme zaspievať tak od srdca.

 

Emília Sičáková Beblavá

 

Váš manžel začínal ako novinár. Písanie mu teda nie je cudzie. Bol vašim prvým čitateľom a kritikom?

Moje sestry, Alenka a Naďka, poviedky čítali a Naďka bola moja produkčná. Mirko čítal poviedky a diskutoval so mnou o nich. Jeho reakcie boli povzbudivé. Keďže však on mnoho faktov z histórie poznal, jeho odporúčania smerovali k obmedzenie tohto rozmeru poviedok. Mne však bolo jasné, že nie je medianový čitateľ a väčšina mojich známych o východnom Slovensku a vzťahoch v tejto časti našej krajiny netušila takmer nič. Písala som to aj pre nich.

Emília Sičáková Beblavá

Z vlastnej skúsenosti viem, že čitatelia neraz v texte nájdu niečo, čo si autor buď vôbec neuvedomil alebo nezamýšľal. Boli nejaké, ktoré vás zvlášť prekvapili?

Mnohí chcú vedieť, ako sa životy hrdinov a hrdiniek ďalej vyvíjali. „A teda dostala Svetlana nakoniec tu brošňu?“ – to sú milé otázky v mojich emailoch a messengeri. V každom prípade mi poznámky čitateľov a čitateliek robia obrovskú radosť a takmer každý deň mi príde od nich spätná väzba. Mne to dáva zmysel písania cítiť, čo to s nimi robí a aké otázky to otvára.

Stretli ste sa aj s nejakými negatívnymi spätnými väzbami alebo nepochopením?

Viacerí mi píšu, že poviedky sú smutné. Že sa pri nich rozcítili. Na otázku – prečo sú také smutné – odpovedám – lebo aj taký bol a je život ľudí na okraji. A mňa takýto ľudia a ich životy zaujíma. Ich dilemy, postoje, vývoj, rozhodnutia v reálnom svete okolo nás. Budete pokračovať v písaní beletrie? Veľa som sa naučila o sebe a o prostredí, ktoré mám rada a zaujíma ma. Písanie a produkcia knihy mi priniesli do života skvelých ľudí ako je Soňa Borušovičová, Ivana Labas, Ivana Šateková, Kvetka Koporová a Dominika Novotná. Na strane druhej som však zistila, aké je to ťažké dať dokopy knihu a vydať ju na Slovensku, ak ste začínajúca autorka. Z tohto hľadiska to bola náročná cesta a som z toho veľmi smutná, keď si predstavím, koľko zaujímavých kníh ostane v šuplíku, lebo to ľudia na ceste, ktorú som ja prešla, jednoducho vzdajú. Čiže dnes už nemám tu pioniersku naivitu, v akej som žila pred troma rokmi, ale ani ten čas. Na strane druhej ma ta cesta veľmi bavila a ľudsky napĺňala. Oheň vo mne nezhasol. Tak uvidím.

Emília Sičáková Beblavá

Korene ESPRI 2022, 352 strán, ilustrácie Ivana Šáteková

Prof. Ing. Emília Sičáková-Beblavá Ph.D. (* 1975  Snina)  je slovenská antikorupčná odborníčka, pedagogička, aktivistka a bola prvá a dlhoročná prezidentka Transparency International Slovensko.  V súčasnosti pôsobí na Ústave verejnej politiky Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Od roku 2002 je manželkou ex-poslanca Miroslava Beblavého, ktorý sa okrem iného stal vo veku 25 rokov najmladším štátnym tajomníkom na Slovensku.  Majú spolu dvoch synov Pavla (2004) a Jána (2009).

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť