Lekárka a spisovateľka Laura Contiová sa počas druhej svetovej vojny zúčastňovala v odboji, po zatknutí ju deportovali do koncentračného tábora v Bolzane. Po oslobodení doštudovala medicínu, popri ortopédii sa angažovala v politike a od 70. rokov sa venovala najmä témam ochrany životného prostredia. Debutovala románom Cecília a čarodejnice. Napísala ho v rekordne krátkom čase počas augusta a septembra 1958. Avšak kniha bola publikovaná až o päť rokov neskôr. Svoje rozprávanie otvára opisom dusného leta v milánskych uliciach. Rozprávačka príbehu pozoruje vyľudnenú ulicu a ďalekohľadom sleduje dve podozrivé indivíduá, ktoré jej kradnú pokoj. Spomienky na nedávne udalosti sa valia vo vlnách a „úlomky zabudnutých obrazov sa zvláštne približujú a vrstvia.“ Zápletka už v úvode nadobúda noirový charakter, avšak dielo je písané poetickým jazykom, autorka vzdáva hold mestu, v ktorom vyrástla a do rozprávania vpletá filozofické úvahy o živote a smrti, svoje pocity a mieru porozumenia, istoty a pochybnosti, komentáre k dobovej situácii a taktiež vlastné politické postoje.
Ľútosť je nedodržaný sľub
Ťažko chorá Cecília odišla z toskánskej dediny, opustila manžela a prišla s malou dcérkou do Milána, aby sa nechala vyšetriť od známeho profesora medicíny. Na ulici sa náhodne zoznámi s bezmennou lekárkou. Tá okamžite zbadá, že žena nie je v poriadku, vycíti jej strach a bezradnosť. Ponúka jej pomocnú ruku, Cecília spočiatku zdvorilo odmieta, no postupne sa zbližujú a pre lekárku je ich krehké priateľstvo štartom k úvahám o mnohých témach. Cecília túži žiť pre svoju dcéru, lenže z nejasných dôvodov stále odkladá vyšetrenie. Začína sa hra na schovávačku so smrťou, pričom pacientka sa ukazuje ako nezlomná bytosť, ktorá uniká pred akýmkoľvek súcitom a volí vlastnú cestu. Lekárka sa usiluje pochopiť jej zmýšľanie, rozoberá ženino konanie, uvažuje nad statusom nevyliečiteľných pacientov a úzkosťou zo smrti. Všetci ju cítime nezávisle od toho, kedy a ako príde, hoci je možno koniec ďaleko, nevieme nič. Podľa nej teoreticky nie je veľký rozdiel medzi tým, či človek zomrie v tridsiatich alebo v tridsiatich piatich rokoch, ale pre konkrétnu osobu je to obrovský rozdiel. Aj v tomto svetle sa snaží chápať Cecíliine postoje. K dvom hlavným protagonistkám sa pridáva tretia postava a tou je súcit. Smutný a pochmúrny Cecíliin príbeh nie je ojedinelý, takých príbehov sú tisíce, ale to ako ho prežíva ona, evokuje v lekárke „elegantnú zdržanlivosť a zvláštne povýšenectvo“. Vytuší, že chorá žena dokáže súcitiť so všetkými, len nie so sebou a vtedy odznejú hlboko pravdivé slová: „Keď svet už necíti súcit, môžeme ho k sebe mať my, viesť sami seba za ruku, opatrne po temných chodníčkoch úmyselne zvolenej nevedomosti, nádeje bez rozumu.“ Počas celého rozprávania cíti lekárka ľútosť a uvedomuje si, že ľútosť je vo všetkých prípadoch nedodržaný sľub. Nielenže ona nedodržala, čo sľúbila, ani Cecília neobstála pre zlovestné čaro, ktorému bez jej vedomia padla za obeť. Trápi ju, že priateľku nedokázala ochrániť pred „čarodejnicami“.
Inšpirácia prežitou skúsenosťou
Contiová citlivo a jasnozrivo skúma citové vzťahy, nejednoznačnosť vzťahu medzi zdravými a chorými, ľútosť nad zomierajúcimi a načrtáva aj tému eutanázie. V roku 1992 sa jej Marco Martorelli opýtal, nakoľko sa identifikuje s rozprávačským ja. Odpovedala, že postava Cecílie je inšpirovaná prežitými skúsenosťami, hoci udalosť, samozrejme, pozmenila z povinnosti zachovať mlčanlivosť. Cecília a čarodejnice je silný, dá sa povedať filozofický román o nedodržaných sľuboch, o premárnenej šanci a premrhanej nádeji, o kľučkovaní medzi súcitom, empatiou a sympatiami.
(Laura Contiová: Cecília a čarodejnice, prel. Ivana Hlubocká, Inaque 2022)
Recenzia pôvodne vyšla v Magazíne o knihách ( č.2/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments