Vian Jalal Elias má korene v Iraku, jeho rodina žije v Nemecku. Na Slovensko prišiel pred štrnástimi rokmi a usadil sa tu. Našiel si partnerku, začal podnikať a v Mareene pracoval ako tlmočník v projekte Monitorovania migrantov pri Českej a Slovenskej hranici.
V rozhovore sa dozviete:
- čo mu ako cudzincovi najviac pomohlo, keď prišiel na Slovensko,
- čo by odporučil ďalším, ktorí chcú v našej krajine dlhodobo zostať,
- prečo to cudzinci a cudzinky nemajú na Slovensku ľahké,
- ako sa na Slovensku cíti.
Vian, povedz nám na začiatok niečo o sebe.
Som od malička dosť hyperaktívny, súťaživý človek, nerád sa nudím. Rád cestujem a spoznávam nové miesta, kultúru, národy, ich zvyky, tradície a kuchyňu. Snažím sa byť na ľudí milý, chápavý, zvlášť v tejto zložitej dobe. Keď viem s niečím pomôcť, rád pomôžem. Vo voľnom čase rád športujem, varím pre priateľov, hrám na bubny, učím sa jazyky alebo nové veci zo sveta technológií.
Odkedy si na Slovensku?
Na Slovensku som od februára 2009.
Aký je príbeh Tvojho príchodu k nám na Slovensko? Plánoval si prísť práve do našej krajiny?
V skratke, dôvodom môjho príchodu na Slovensko bol vojnový konflikt v Iraku a to, že sme boli prenasledovaní a zabíjaní členmi Islamského štátu kvôli nášmu náboženstvu.
Moje prvé dni na Slovensku boli veľmi stresujúce, pretože som nevedel, čo ma čaká, nikoho a nič som tu nepoznal. Zároveň som sa cítil bezpečne a šťastne, pretože tu nebola žiadna vojna alebo teroristi, ktorí by ohrozovali môj život. Najťažšie bolo to, že som nevedel ani slovo po slovensky a veľa ľudí sa vtedy ešte nevedelo dohovoriť po anglicky. Slovensko bolo od začiatku krajinou, do ktorej som plánoval prísť.
Aký bol Tvoj prvý rok na Slovensku? Čo Ti najviac pomohlo?
Najviac mi pomohol migračný úrad a neziskové organizácie. To, že som začal chodiť na kurz slovenského jazyka a pomerne rýchlo som dokázal konverzovať v slovenčine, či už s príslušnými úradmi alebo s novými ľuďmi, z ktorých sa stali moji kamaráti. Nebol som tak na nikoho odkázaný a dokázal som si vybaviť veľa vecí sám. Jazyk určite prispel k lepšej a ľahšej integrácii do spoločnosti.
Čo by si odporučil iným cudzinkám a cudzincom, ktorým sa na Slovensku páči, a chceli by v tejto krajne zostať dlhodobo?
Odporučil by som iným práve to, aby sa naučili dobre po slovensky na komunikačnej úrovni. Môžu vďaka tomu študovať, nájsť si ľahšie prácu, lepšie sa integrovať a orientovať sa v zákonoch.
Čo hovorí Tvoja rodina na to, že si na Slovensku? Ste v kontakte?
Moja rodina je rada, keď som spokojný a šťastný, a nerieši, že som sa rozhodol práve pre Slovensko, aj keď oni žijú v Nemecku.
Na Slovensku žiješ už 14 rokov? Prečo si sa rozhodol, že zostaneš práve tu?
Rozhodol som sa zostať kvôli tomu, že som tu našiel pokoj a bezpečie. Tiež sa mi veľmi páči Slovensko ako krajina, vaša kultúra. Našiel som tu aj lásku, kúpil som byt a začali sme spolu budovať našu spoločnú budúcnosť. Aj napriek tomu, že to tu cudzinci nemajú práve najľahšie, našiel som tu to najpodstatnejšie – bezpečný domov, pretože tak to cítim, keďže ten v Iraku som žiaľ stratil.
Hovoríš, že cudzinci a cudzinky to nemajú na Slovensku najľahšie. Vedel by si povedať, kde vnímaš najväčšie problémy?
Najväčším problémom je, že spoločnosť nás cudzincov prijíma veľmi ťažko. Slováci, zvlášť staršia generácia, a ľudia, ktorí málo alebo vôbec necestujú, majú voči cudzincom negatívny postoj. Pociťujeme to najmä my, ktorí pochádzame z „tretích” krajín. Arabov majú zafixovaných ako teroristov, žijú v predstave, že ženy zatvárame doma alebo sme násilnícki. Veľakrát k podpore takýchto názorov nepriamo dopomáhajú aj niektoré politické strany. To pre nás veľakrát znamená kopec prekážok. Napríklad nájsť si bývanie, to bol veľký problém. Ľudia na mňa pozerali nedôverčivo.Tak isto to bolo aj pri hľadaní práce, moja národnosť bola pre veľa zamestnávateľov problém. Preto som zo začiatku pracoval pre cudzincov, ktorí tu už mali rozbehnutý biznis. Jedinou cestou bolo aj pre mňa začať podnikať alebo pracovať v Rakúsku, kde moju národnosť neriešili. S týmto problémom sa doteraz na Slovensku potýka veľa cudzincov. Slováci sú veľmi dobrosrdeční, ale veľmi ťažko dôverujú ľuďom. Keď nás spoznajú a spoznajú náš príbeh, väčšinou zmenia názor.
Čo bolo pre Teba osobne najťažšie?
Integrovať sa do spoločnosti a vybaviť si veci na úradoch. Keď som dostal povolenie na pobyt, tak som bol dočasne umiestnený v tábore Gabčíkove, aby som mal kde bývať, lebo som nemal peniaze. Dúfal som, že budem mať aspoň kurz slovenského jazyka, aby som mohol začať pracovať a žiť normálne. Pravda je, že som bol veľmi prekvapený, že v okolí Gabčíkove žijú ľudia, z ktorých väčšina nehovorila po slovensky ale po maďarsky. Keď som ich pozdravil a snažil sa s nimi dohovoriť, v žiadnom prípade sa so mnou nechceli rozprávať po slovensky. Potom som bol umiestnený vo Zvolene. Tam som sa stretol s rasizmom veľakrát. A naučil som sa lepšie rozprávať po slovensky. Keď som rozprával a vysvetľoval ľuďom, kto som a odkiaľ pochádzam, začali ma akceptovať medzi nimi, čo mi pomohlo a dávalo silu zabojovať so všetkými predsudkami.
Čo aktuálne na Slovensku robíš a ako sa v tejto krajine máš?
Momentálne podnikám, máme s priateľkou rozbehnutý malý biznis v oblasti cestovného ruchu a upratovania. Zároveň som pracoval pre Mareenu ako tlmočník v projekte Monitorovania migrantov pri Českej a Slovenskej hranici.
Jeremy Hill nedávno vo svojom podcaste otvoril tému randenia, manželstva a rozvodu cudzincov na Slovensku. Vnímal si ako človek z cudziny nejaké prekážky pri nachádzaní si partnerky? Aké je to budovať si blízke vzťahy na Slovensku?
Nie naopak. Ked som bol nenásilný a slušný gentleman, tak som nemal problém nájsť si partnerku. Budovať blízky vzťah bola náročná výzva, hlavne kvôli rozdielnej kultúre. Vyžadovalo si to vybudovanie dôvery a intenzívnu komunikáciu.
Občianske združenie Mareena vzniklo v roku 2017. Poskytuje príležitosti pre aktívne začlenenie sa cudzincov do slovenskej spoločnosti, podporuje Slovákov a cudzincov v nadväzovaní vzťahov, zvyšuje povedomie verejnosti o témach rozmanitosti, migrácie a integrácie. Víziou Mareeny je Slovensko, ktoré je bezpečným a dôstojným domovom pre všetkých bez ohľadu na národnosť, etnickú a náboženskú príslušnosť.
Projekt monitorovania migrantov pri Českej a Slovenskej hranici vznikol po zatvorení hraníc s Českou republikou a s Rakúskom, keď sa na Slovensku v prihraničnej oblasti začalo zhromažďovať väčšie množstvo ľudí z tretích krajín utekajúcich pred vojnovými konfliktmi, najmä zo Sýrie. Slovensko otvorilo stanový tábor v Kútoch, kde ľuďom, ktorí prekročili hranicu bez oprávnenia, poskytovali základnú pomoc. Tím komunitných tlmočníkov denne asistoval v tábore pri zdravotných ošetreniach, poskytoval osobám v núdzi informácie v arabčine a pomáhal s prekladom slovenským inštitúciám. Keď tábor zrušili, tím pokračoval prácou v teréne. Ľudia z mobilného tímu denne monitorovali situáciu v hraničnej oblasti a hľadali osoby v núdzi, ktoré prekročili hranicu bez oprávnenia, aby im pomohli a poskytli informácie v jazyku, ktorému rozumejú. |
Prečítajte si aj:
Michaela Danišová: Dobrovoľníctvo je obohacujúca skúsenosť
Vladimír Horváth: Kolektívny šport je naozaj dobrý nástroj inklúzie
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.