Čitateľský nedenník

Janne Teller Nič

By Ivana Zacharová
18. mája 2023

Desivý príbeh o hľadaní seba samého, o dospievaní, adolescentnom zmätku a o kolektívnom šialenstve triedy trinásťročných detí beriem ako jednu veľkú metaforu alebo ako podobenstvo o tom, kam až môže zájsť úsilie presvedčiť niekoho, že sa mýli a zároveň hľadať zmysel života, ktorý niekto iný spochybnil. Je tiež mrazivou ukážkou toho, že aj v najnevinnejšom človeku sa môže skrývať temnota, ak ju šikovný manipulátor dokáže vyvolať. No a v neposlednom rade je aj o nás – dospelých – nevšímavých, často povrchných, plávajúcich životom bez akéhokoľvek zmyslu a vízie. A toho sa mladí hrdinovia novely Nič boja najviac. Janne Teller síce vygradovala konanie svojich postáv v rozsahom útlom ale obsahovo vrchovato naplnenom príbehu až do absurdnosti a v konečnom dôsledku nedokážem uveriť, že by boli deti schopné činov, ktoré v príbehu napáchali (partia 5 – 6 deciek azda áno, no nie celá trieda, niekto by sa zaručene ozval, niekto by vykričal, čo sa deje), tieto pocity a fakty však nemenia nič na tom, že je to kniha so silným posolstvom. Protagonisti svojou nebezpečnou hrou stratili zo dňa na deň detskosť a nevinnosť. Niektorí zaplatili až príliš vysokú daň.

Jan-Johan si obzeral nôž, tmavý od zaschnutej krvi. „Kto by si bol pomyslel, že v Peknej Rose sa ukrýva mäsiar!“ zvolal a hlasno sa rozosmial.
Možno by sa toľko nesmial, keby vedel, čoho všetkého je ešte Pekná Rosa schopná.

Rozprávačkou príbehu je dospievajúce dievča Agnes. Prostredníctvom nej sa stávame svedkami neuveriteľného príbehu, ktorý zmení životy triede pubertiakov. Trinásťročný Pierre Anthon, vylezie na strom, pretože podľa neho nič nemá zmysel a vlastne sa ani žiť neoplatí. Svojimi rečami zaženie do úzkych všetkých svojich spolužiakov, ktorí zrazu strácajú pôdu pod nohami, nakoľko Pierrove reči sa v detských nevyzretých mysliach menia na lepkavú černotu.

„Zem má štyri miliardy šesťsto miliónov rokov, ale vy sa dožijete najviac sto!“ kričal inokedy. „Vôbec sa neoplatí žiť.“
Pokračoval:
„Všetko je jedno veľké divadlo, v ktorom ide len o to, kto sa vie lepšie pretvarovať.“

Aby ho dostali zo stromu, rozhodnú sa, že mu dokážu, že niečo predsa len zmysel má. Začnú na kopu do starej stodoly prinášať rôzne osobné veci. Spočiatku vyzerá všetko v medziach normálnosti, v zbierke sa objaví lopta, vytúžený ďalekohľad, zbožňované topánky, ale postupne jeden od druhého žiadajú väčšie a väčšie obety, vo finále priam monštruózne. Kam až dokážu zájsť, si budete musieť prečítať, no vedzte, že vám zrejme bude po chrbte behať mráz. Mladí ľudia sú takí zraniteľní a ovplyvniteľní. Aj keď sa navonok snažia vystupovať v rolách „majstrov sveta“, vnútri sú krehkí a zúfalo hľadajú samých seba a tú najlepšiu cestu, po ktorej sa vydať. Katarzia, ktorú si doprajú pred samotným finále je hrôzostrašná, no trvá iba krátko. S traumou sa budú vyrovnávať dlho. Posledná kratučká kapitola ma hlboko zasiahla.

Kým začnete pri čítaní krútiť hlavou, že tak toto teda nie, to je absurdné a podobne, nezabúdajte, že autorka nenapísala prvoplánový „horor“, jej príbeh je mnohovrstevný, za každou „obetou“ hľadajte jednotlivca a dôsledok jeho straty. Hromada, ktorú tvoria nazhromaždené veci, predstavuje iba zlomok toho, na čom by malo ľuďom záležať. Otec, ktorý ignoruje fakt, že jeho dieťa sedí niekoľko mesiacov na strome, je obrazom nevšímavého rodiča, ktorý zabúda, že dieťa ho potrebuje či má rok alebo osemnásť.

„Mali sme to zastaviť, než to zašlo priďaleko. Teraz už bolo akosi neskoro, aj keď som robila, čo som mohla.“

Absurdným ne/konaním dospelých ľudí v príbehu Janne Teller demonštruje časť spoločnosti, ktorá je ľahostajná, zaslepená a ziskuchtivá… Zmätenosť a traumatickú skúsenosť mladých ľudí otočia tí, ktorí by im mali poskytnúť psychickú podporu a usmerniť ich, na totálne pitoresknú záležitosť. Bolo by nefér, aby som vám prezradila detaily, preto dávam pozor na slová. Predpokladám, že čitateľ s otvoreným srdcom dokáže nájsť všetky vrstvy, z ktorých autorka vyskladala tento mimoriadne silno rezonujúci príbeh. Aby ešte viac zapôsobila na čitateľov, využíva opakovanie slov, viet. Intenzitu textu zvýrazňuje napríklad prostredníctvom farieb, stupňovaním prídavných mien (Dobrý, lepší, najlepší. Iný sme totiž nemali.), zmenou dvojčlenných viet na jednočlenné (Výhra je sladká. Výhra je. Výhra.) alebo vetu nedopovie (Zavri ústa. Sklapni. Nevydaj ani ____. Radšej som si mala prehltnúť jazyk.). Knihu veľmi odporúčam a nenechajte si ujsť ani film, ktorý bude v kinách od 1. júna. Ja som ho videla na predpremiére a podľa mňa sa tvorcom výborne podarilo preniesť knižnú predlohu na filmové plátno.

Zúčastnila som sa besedy s autorkou, je veľmi milá a sympatická a o knihe hovorila skutočne pútavo. Prezradila aj to, že sprvu nechcelo žiadne vydavateľstvo rukopis publikovať, a keď sa tak napokon stalo, v niektorých krajinách knihu zakázali. Čas a priazeň čitateľov však preverili jej kvality a v škandinávskych krajinách sa stala povinným čítaním. Hoci majú hrdinovia 13 – 14 rokov, ja by som ju ponúkla čitateľom vo veku od 15, možno až 16 rokov. Táto kniha je priam stvorená na diskusiu na hodinách literatúry a v čitateľských kluboch.

Knihu publikovalo vydavateľstvo Zelený kocúr , vo výbornom preklade Kataríny Motykovej.