Môj prvý kontakt s novými knihami sa deje na úplne iracionálnej báze. Málokedy si vyberám knižky na základe odporúčaní kritiky, priateľov alebo čitateľov. Sem tam siahnem po novinkách obľúbených autorov, ale aj tam to nie je automatika. Každopádne keď vojdem do kníhkupectva, tak inštinkt ma akosi neomylne vedie k tomu, že si vytiahnem knižku, otvorím na nejakej strane, kde ma ovalí jedna konkrétna veta a v tom okamihu viem, že ja a kniha sme svoji.
Presne tak to bolo, keď som v roku 2009 v brnenskom kníhkupectve Barvič a Novotný otvoril knižku s čudnou obálkou ženy stojacej v daždi s dáždnikom a narazil hneď na vetu: „„Fenomenologie jde mimo mě a to mě trápi“ a vedel som, že sme si „súdení“. Veď koho dnes trápi, že ho obchádza fenomenológia a koľko je tých, čo to slovo vyslovia bez toho, aby sa v polovičke nezakoktali.
Slovenská verzia, ktorá vyšla v SPN o rok neskôr, ma naopak odradila už titulom Pichľavá elegancia. O to viac ma potešilo, že vydavateľstvo Lindeni sa rozhodlo nielen pre reedíciu ale aj pre nový preklad Jarmily Pospěchovej.
Kniha S eleganciou ježka francúzskej profesorky filozofie Muriel Barbery má dvoch rozprávačov.
Prvá z nich je Renée Michelová: „Volám sa Renée. Mám päťdesiatštyri rokov. Už dvadsaťsedem rokov som domovníčkou v peknej súkromnej rezidencii s vnútorným dvorom a so záhradou na ulici de Grenelle číslo 7, kde sa nachádza osem luxusných byto v –všetky sú obývané a všetky sú obrovské. Som vdova, nízka, nepekná, pri tele, trápia ma halluxy a v niektoré rána mi tak smrdí z úst, že sa sama sebe hnusím. Nikdy som neštudovala, vždy som bola chudobná, nenápadná a bezvýznamná. Žijem sama, len s mačkou, vlastne tučným lenivým kocúrom, ktorý nemá nijakú zvláštnu vlastnosť, ak neberieme do úvahy, že keď je mrzutý, smrdia mu laby. Ani on, ani ja sa nijako nesnažíme zapadnúť do kruhu takých, ako sme my.“
V rámci udržiavania mimikrov, kamufluje očakávania vonkajšieho sveta voči nej falošným vyváraním smradľavých polievok a hlasným púšťaním telenoviel, aby si vo svojej zvukotesnej izbičke mohla čítať milované knižky.
Prečítala som toľko kníh…No ako každý samouk, ani ja si nie som nikdy istá, či som ich správne pochopila. Sú chvíle, keď mám pocit, akoby sa predo mnou roztvoril celý strom poznania, akoby moje útržkovité chvíľky samoštúdia spojili neviditeľné konáre –no potom sa nečakane vytratí zmysel, podstata mi uniká a márne dookola čítam tie isté riadky, unikajú mi stále viac a začínam si pripadať ako bláznivá ženská, ktorá si nahovára, že sa dosýta najedla z pozorného čítania jedálneho lístka. Akoby spojenie tohto nadania a nevidomosti bolo niečím, čo je vyhradené pre samoukov. Tým, že samoštúdium neposkytuje spoľahlivé návody vlastné každému dobrému vzdelávaniu, ako protihodnotu ponúka slobodu a syntézu mysle tam, kde oficiálne postupy vytvárajú steny a zakazujú dobrodružstvo.
Napriek tomu si dáva pozor, keď komunikuje s okolitým svetom, aby sa neprezradila: „Domovníčky predsa nečítajú Nemeckú ideológiu, a teda by v žiadnom prípade nemohli parafrázovať jedenástu tézu o Feuerbachovi.“
Druhou rozprávačkou je Paloma Joseeová: „Mám dvanásť rokov a bývam v luxusnom byte na ulici de Grenelle číslo 7. Moji rodičia sú bohatí, moja rodina je bohatá, ja so sestrou sme teda teoreticky tiež bohaté. Môj otec je poslanec, predtým bol ministrom, a bez pochýb skončí veľmi vysoko, možno ako predseda Národného zhromaždenia. Moja matka… nuž, ako to povedať, matka nie je práve najostrejšia ceruzka v peračníku, ale je vzdelaná. Má doktorát z literatúry. Jej pozvánky na večere sú bezchybné a celé dni nás zahlcuje literárnymi narážkami („Colombe, nehraj sa na Guermantovcov…“alebo: „Miláčik, už si ako Sanseverina…“). Napriek tomu, napriek všetkému tomuto šťastiu a tomuto bohatstvu už veľmi dlho viem, že na konci cesty nás čaká len guľaté akvárium. Ako som na to prišla? Náhodou som veľmi inteligentná. Preto som sa rozhodla: na konci tohto školského roka, šestnásteho júna, v deň svojich trinástych narodenín, spácham samovraždu.“
Kým Renée príbeh posúva, Paloma je zväčša len glosátor a v príprave na svoju samovraždu sa prezentuje „hlbokými“ myšlienkami. V knihe sú vytlačené iným písmom, takže nie je problém ich oddeľovať. Veľmi rýchlo ale zistíte, že to nie sú myšlienky skutočného dvanásťročného dievčaťa. Je to naivné hľadanie krásy, ktorú sme buď nikdy nemali alebo sme na ňu zabudli a cez Palomu nám autorka pripomína ono známe, dôležitejšia ako krása je cesta jej spoznávania.
Renée ovláda nielen Marxa ale aj Kanta a chystá sa zdolať Husserlovu fenomenologiu. Popri tom miluje japonské filmové umenie, Blade Runnera a jedna z najromantickejších scén v knihe – rozlúčka s ťažko chorým manželom – je spojená s filmom Hon na ponorku (Hunting Red October) so Seanom Connerym.
S Palomou majú spoločné jedno, obe sú strašne osamelé, hoci ich duše sú krajšie ako povrchnosť tých, s ktorými prichádzajú denne do styku. Ich sčítanosť a vedomie onoho „akvária“, v ktorom napriek svojim snom mnohí ba takmer všetci skončia, ich nerobí lepšími. Len nechcú, aby ich vonkajší svet zhltol.
Paloma a Renée sú protipólom už svojou skúsenosťou a vekom, nakoniec si však nájdu ceste k sebe skrz nového nájomníka. Po smrti jedného z obyvateľov domu prichádza na scénu Japonec Kakuro Ozu – syn diplomata.
Čajový rituál, toto dokonalé opakovanie rovnakých gest a rovnakého ochutnávania, táto cesta k jednoduchým, autentickým a rafinovaným vnemom, toto právo –ktoré má každý a za minimálnu cenu –stať sa aristokratom chuti, pretože čaj je nápojom bohatých rovnako ako chudobných, má teda úžasnú schopnosť vniesť do absurdity našich životov kúsok pokojnej harmónie. Áno, vesmír prispieva k prázdnote, stratené duše smútia za krásou, sme obklopení bezvýznamnosťou. Dajme si teda šálku čaju. Je ticho, vonku fúka vietor, počuť šuchot jesenného lístia vo vetre, mačka spí v teplom svetle. A s každým dúškom čaju sa zušľachťuje čas.
Napriek tomu že S eleganciou ježka je európskym bestsellerom, nemusí osloviť každého. Problém s čítaním nastane vtedy, keď autorkin koncept neprijmete a všetky úvahy (zvlášť Palomine) presuniete do kategórie pseudofilozofia.
Kým tradičný problém ženských románov spočíva v tom, že autorky neraz prezentujú svoju predstavu o tom, ako vyzerá sex krásnych žien, tak intelektuálne zamerané diela postihuje opačný extrém, kde človek duševne krásny musí obývať „nepeknú“ telesnú schránku. Z toho dôvodu časť kritiky knihe vyčíta snobskú nadradenosť alebo, ako to zhrnul istý americký recenzent, že knižka je príliš “francúzska“. Avšak chcieť od diela, ktorá je napísané profesorkou filozofie, aby v nej absentovala filozofia, je ako ohŕňať nosom nad upírmi v Draculovi.
Jedno z možných riešení je nechať knižku prejsť jej vlastným „mirabelkovým“ testom.
Mirabelkový test urobím v kuchyni. Na umakartový stôl položím mirabelku aj knižku, zahryznem sa do mirabelky a zároveň sa začítam do knihy. Ak odolávajú vzájomným mocným útokom, ak sa mirabelke nepodarí presvedčiť ma, aby som pochybovala o knihe, a ak kniha nezvládne pokaziť chuť ovocia, bude to dôkazom toho, že stojí za to pokračovať v čítaní, že text je výnimočný, keďže iba málo diel ustojí súboj s nádhernými bucľatými zlatými guľôčkami mirabeliek a nevyzerá popri nich nevýrazne, fádne a smiešne.
Mirabelkový test vás prekvapí odzbrojujúcou výrečnosťou. Jeho sila spočíva vo všeobecnom konštatovaní: keď človek zahryzne do ovocia, konečne pochopí. A čo pochopí? Všetko. Pochopí pomalé zrenie ľudského druhu odsúdeného na prežitie, ktorý sa jedného krásneho večera poddá prísľubu radosti, márnivos ť všetkých falošných túžob, ktoré ho odvracajú od prvotnej túžby po cnostiach jednoduchých a ušľachtilých vecí, zbytočnos ť rôz nych rozpráv, pomal ý a hrozný rozpa d svetov , ktorému sa nikto nevyhne, a napriek tomu všetkému, nádhern ú plnos ť zmyslov, keď sa spoja, aby ľuďom ukázali radosť a ohromujúcu krásu Umenia.
A prečo sa román volá S eleganciou ježka? Na jednom mieste Paloma komentuje pani Reneé: „Pani Michelová má eleganciu ježka: zvonku sa chráni pichliačmi ako skutočná pevnosť, no cítim, že vnútri je rovnako ušľachtilá ako ježkovia, tie malé zvieratká, ktoré sa tvária ľahostajne, sú zanovito osamelé a nesmierne elegantné.“
Hlbšie rozoberanie deja by prvočitateľa mohol výrazne ochudobniť o zážitok a tak len zdôrazním, že nečakajte rozprávku. Renée nie je Popoluška a netrápte sa nad záverom inak než smútkom, že už ste príbeh dočítali.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.