Historička Agáta Petrakovičová dala svojej knihe krátkych textov výstižný názov Podenka. Podenky najdlhšiu časť života, asi jeden až dva roky, žijú pod vodou ako nymfy, po nedokonalej premene sú z nich na kratučký okamih tínedžeri a dospelý jedinec sa dožíva iba zopár hodín alebo dní. Presne takto sa nám môže javiť ľudský život. Preletí ako voda. Aj autorka to dobre vie a píše o sebe, „som tu v tele nymfy, vystrkujem hlavu nad ramená ako mucha, ktorá našla lekvár. Pomaly sa mením na podenku, hodiny, minúty, sekundy…“ Je druhorodenou dcérou Vincenta Šikulu a šikulovský odér a rozprávačský talent z knihy intenzívne cítiť. V ich rodine sa vraj do vienka dostávajú tri veci: pero, pohár a kopanec do zadku. Petrakovičová v role rozprávačky tvrdí, že zatiaľ všetky dary dostatočne neuchopila. Kopance sú súčasťou jej života ako dýchanie, pohár drží rovno a pevne. „A pero? Zatiaľ sa mi trasie v ruke, hoci ním dokážem urobiť zopár akrobatických kúskov! Som vyzbrojená genetickou informáciou.“ Žongluje so slovami, a precízne ich ukladá do riadkov, ba dokáže na tenkej paličke rozkrútiť celú kapitolu a z nej potom vyletujú fragmenty samostatných minipríbehov v nej učupených. O akom trasení pera to hovorí? V kapitole Farebné popoludnia opisuje okno v pracovni ako periskop nad mestom. Z neho pozoruje, čo sa deje na ulici i v chotári. Delí sa s nami nielen o vypočuté a odpozerané, ale aj o prežité. Skúma dopady všedného života aj s bizarnými momentmi na ľudské bytie. Z celkom obyčajnej veci akou je preplnená skriňa, dokáže vyčarovať cestu do rozprávky.
Z denníkových zápiskov
Písanie denníka môže mať terapeutický účinok. V tom sa zhodnú aj psychológovia, aj ľudia, ktorí si vedú denníky. Na obálke knihy je uvedené, že autorka si krátke texty taktiež pôvodne zaznamenávala do denníka. Akiste vybrala iba zlomok z napísaného a snáď sa dočkáme pokračovania. Na radu terapeutky jedného dňa znenazdajky chytila do ruky ono zdedené pero a na papier položila spomienky na detstvo, na rodinu a najmä na ľudí, ktorí už nežijú. „Chybou je, že som historička a zaujímajú ma ľudia, ktorí umreli. Pri písaní defilujú predo mnou moji blízki a moji obľúbenci.“ Ľudí z jej spomienok čitatelia nepoznajú (to privilégium patrí iba rodine a známym), no autorka ich farbisto vykresľuje a my máme pocit, akoby sme s nimi sedeli pri pohári modranského vína. Zoznamuje nás s ujom Jožkom, ktorý bol v base a nemá prst, s debnárom Paľom, kamarátkou Martou, keramikárom Jankom Jablonovským, ktorého do keramikárskeho múzea dotiahol rozprávačkin tatko na návštevu, s tetuškou Etuškou, vždy ustrojenou ako na ples, nemenovaným maliarom či keramikárom Ľudom. Ten sa zberá na onen svet a obdarúva ju džbánom, ktorý namaľoval pre jej tatka. „Poviem mu potom, že ho máš ty.“ Prím však hrá rodinný album a spomienky v ňom uchované.
Ilustrácie uznávaného keramika
Prvotný pocit, že vety sú príliš strohé, sa vytratil už na druhej stránke knihy. Páči sa mi poetika, ktorou mikropoviedky dýchajú. V textoch nechýba ani láskavý humor, ani dojímavé scény. Okrem pekných metafor a prirovnaní v nich nájdete ukrytý trebárs verš či hádanku. „Ja som uviazla v čase, v ktorom sa žije a nežije, umiera a neumiera.“ Keby som nevedela, že autorka pracuje v múzeu obklopená modranskou keramikou a často sedáva v archíve, kde pátra po minulosti, skladá ju a rekapituluje, dlho by som hľadala na hádanku odpoveď. Kniha je plná nádherných ilustrácií Heřmana Lansfelda, jedného z najuznávanejších keramikov, zberateľov a propagátorov džbankárstva z čias Československa. O tom, ako vstúpil autorke do života, sa dočítate v doslove. Prijmite pozvanie Agáty Petrakovičovej do krajiny, „kde sa hrozno sypalo, víno lialo do maľovaných džbánov a povetrím lietali pečené husi, vlastne kačice.“
(Agáta Petrakovičová Podenka, Slovart 2023)
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách, nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments