Maria Pourchetová je francúzska spisovateľka, scenáristka a sociologička. Jej v poradí šiesty román Oheň bol nominovaný na prestížnu Goncourtovu cenu. Okrem románov, poviedok či poézie píše eseje a odborné texty. V najnovšom diele si za námet zvolila lásku. Avšak pozor, Oheň nie je románom z červenej knižnice. Dalo by sa povedať, že próza je skôr smutnou paródiou na lásku.
Podivný milostný románik Laure a Clémenta sa začína jedným celkom banálnym stretnutím. Ona je úspešná akademička, vydatá, má dve deti a býva v rodinnom dome, kde jej zjavne nič nechýba. Avšak cíti, že to nie je ono. Túži po zmene, po niečom, čo prelomí strnulosť, v ktorej uviazla. On je vysokopostavený bankár, ktorý sa vo svete finančníctva nudí, nevie, čo s peniazmi a jeho vzťahy boli vždy iba na jednu noc. Ukážkový cynik v prehlbujúcej sa depresii je presvedčený, že vo vzťahu s Laure pookreje. V deň, keď sa ich cesty stretávajú, preskočí malá iskra, ale tá úplne stačí na to, aby sa rozhorel obrovský plameň, ktorý sa rýchlo vymkne kontrole. Vrhajú sa do vzťahu, ktorý nemusí dopadnúť najlepšie. Laure si to veľmi dobre uvedomuje, keď si pomyslí vetu: „Láska je abstraktný cieľ, za ktorým sa subjekt donekonečna ženie v závislosti od svojej ochoty zabudnúť na to, čo to stojí.“ V tej chvíli vôbec nemyslí na svojich blízkych, je zmierená s tým, o čo všetko môže prísť. Lož sa stáva jej najlepšou priateľkou. V štyridsiatke je presvedčená, že rodina, práca, dom nie sú jej splnené túžby, iba súhrn životných snáh a kompromisov. Hoci obaja protagonisti túžia byť milovaní, ich vášeň kolíše a zdá sa, že si jednoducho nedokážu porozumieť. Spoločná túžba je skôr vyjadrením nedostatku niečoho nehmatateľného a nedefinovateľného. Dá sa povedať, že Oheň je o beznádejne neúspešnej komunikácii dvoch ľudí, neskôr spôsobenej určitou formou rezignácie. Pobavia nás hlasy hrdinkinej matky a starej matky, ktoré sa ozývajú zo záhrobia a komentujú konanie nerozvážnej ženy. Taktiež sa pousmejeme nad cynizmom oboch hlavných postáv a udiví nás ich konanie a komunikácia.
Od prvých strán nás autorka vrhne do víru rozprávania. V krátkych, úzko prepojených kapitolách sa striedajú dva rozprávačské hlasy, ktoré občas pripomínajú iskry vyletujúce z pahreby. Rozprávanie má rýchle tempo, text vyžaduje pozorné oko čitateľa. Toto rýchle striedanie perspektív jasne ukazuje, ako málo sa tí dvaja zhodnú vo svojich pocitoch a názoroch, aké odlišné sú ich túžby a ako málo sa navzájom poznajú. Autorka milencov karikuje, ich starostlivo vybudované charaktery vyvolávajú na jednej strane pochopenie a na druhej strane opovrhnutie. Ťažko si túto dvojicu obľúbiť. No je fascinujúce pozorovať, ako sa popasujú s ohňom, ktorý založili.
V románe sa vynárajú aj zásadné otázky o dobe, v ktorej žijeme. Komentujú ju nielen hlavní hrdinovia, ale autorka nám ponúka aj pohľad mladšej generácie prostredníctvom Laurinej dcéry. Véra je rebelka, ktorá citlivo vníma klimatické zmeny, feminizmus aj vojny. Vzhľadom na to, že už nie je dieťa, tuší, že sa s matkou niečo deje. Pourchetová rozohráva nielen nesúlad v komunikácii a pocitoch milencov, ale do rovnakej pozície stavia matku s dcérou. Za medzigeneračné nepochopenie môže čiastočne opäť rezignácia.
Pourchetová precízne buduje dej a hoci nás miestami na okamih stratí, veľmi rýchlo si opäť získava našu pozornosť. V záverečných kapitolách nezostáva nič iné, iba očami zbesilo hltať riadky a vo finále s údivom predýchavať sebaironický čin jednej z postáv.
(Maria Pourchet: Oheň, prel. Kamila Laudová, Inaque 2023)
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách ( č.12/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments