„V sedmnácti letech jsem se ze dne na den probudil do pocitu bezútěšnosti a nenaplnění, kterí více či méně trvá dodnes. Odpovědi na své otázky hledám v knihách, kterým nerozumím, v lidech, kteří nerozumí mně.“ Slová dnes už dospelého rozprávača, ktorý sa topí v mori depresie a útechu hľadá na pomyselnej pláži, sa na prvý pohľad môžu zdať ako klišé, ktoré vysloví niekto, kto má pocit, že jeho život za veľa nestojí a predstavoval si viac. Lenže v tomto prípade sú tie vety smutným konštatovaním človeka v hlbokej depresii. Takej hlbokej, až máme pri čítaní pocit, že sa v tom temnom mori utopíme s ním.
Sen verzus realita, samota verzus osamelosť, depresia verzus túžba po „normálnom“ živote, alebo ešte láska a bolesť zo straty… Útla kniha Jakuba Šponera s názvom Ekstase ma veľmi príjemne prekvapila a pokojne napíšem, že aj úplne dostala. Hneď od začiatku ma snové vízie rozprávača, ktorý sa v zajatí depresie potáca medzi snením a bdením, vrhli do víru nálože pocitov. Čo je sen, čo je skutočné, čo z toho sú spomienky? Aj som sa trochu obávala, ako sa z toho autor vymotá, ale moje obavy boli zbytočné. S pribúdajúcimi stranami sa opona začína pomaličky zdvíhať.
Jakub Šponer ponúka hlboký ponor do utrápenej mysle muža, ktorý sa ráno čo ráno prebúdza s pocitom, že dnes už konečne musí vstať z postele, ale nejde to. „Usínám v pondělí a vstávám ve čtvrtek, každý den mi stačí jediný pohled z okna, abych vědel, že si dnes zase budu chtít nenápadně ublížit.“ Spisovateľka Anna Militz sa o knihe vyjadrila, že perspektíva rozprávača, ktorý nás vpúšťa do svojho vnútra a ukazuje nám svoju zraniteľnosť, je v českej próze stále vzácna. Myslím, že nielen v českej. Muži taja psychické problémy oveľa častejšie ako ženy. O to viac bol pre mňa príbeh Ekstase zaujímavejší.
Rozprávač príbehu už roky iba prežíva, túži po priateľstve, po láske, po žene, ktorej sa neustále prihovára. Dúfa, že jeho, zatiaľ imaginárna láska, tam niekde vonku na neho čaká. Aj on chce byť šťastný a milovaný. Projektuje si rôzne vízie, trebárs o susedke z bytu oproti. Lenže vzápätí si uvedomuje, že zbytočne fantazíruje a radšej sa schúli do pomyselnej diery, ktorú má niekde medzi bruchom a hrudníkom. Tomuto obdobiu, v ktorom máme možnosť ho sledovať, predchádza prvá kapitola s názvom Vyčítání, ktorou sa novela otvára. Hrdina sa umára výčitkami nad stratou milovanej ženy a preto vieme, že sa mu napokon podarilo nadviazať milostný vzťah so ženou svojich snov, no nevyšlo to. Počiatočná radosť zo vzťahu vnáša svetlo do temnoty, v ktorej sa doteraz potácal, no neliečená depresia a majetnícky vzťah, spôsobujú, že medzi zaľúbencov sa začne vkrádať tma. Šponer veľmi presvedčivo vykresľuje človeka, ktorý so svojimi psychickými problémami zostáva sám, nehovorí o nich, nehľadá pomoc, verí, že to zvládne svojpomocne. Lenže to vôbec nie je jednoduché, je to skôr nemožné. Nepodarilo sa to ani rozprávačovi. Opäť zostáva sám. „Mě obklopuje černá díra a saje vše dobré, co se ke mně kdy přiblížilo.“ Jeho zraniteľnosť je priam hmatateľná a smútok sa cez stránky plazí priamo do mysle čitateľa. Dej neplynie chronologicky, a o to viac máme chuť obracať stránky a zistiť, ako a prečo sa ocitol na samom dne svojej existencie. Aký je teda spoločný príbeh jeho a jej?
Pri čítaní mi vyskočila spomienka na milovaný film Večný svit nepoškvrnenej mysle a až po dočítaní som z obálky zistila, že áno, aj v anotácii je tento film spomenutý. Spomienky sú to, čo nám nik nevezme, často nám pomôžu prekonať ťažké obdobie, no môžu nás, naopak, aj totálne zničiť. Aj rozprávač má hlavu plnú spomienok, najradšej by na všetko zabudol, ale zároveň sa zabudnutia obáva. Do snov sa snaží privolať si pekné spomienky, lenže všetci vieme, že nočné mory sú im často v pätách. „Prosím tě, už ne, tenhle příběh už fakt ne, ozývá se mi v hlavě. Trávím zbytečně moc času tím, že sám sobě vykládám pohádky o tom, jak lépe jsem se dřív měl.“ Leží a premýšľa nad tým, ako sa svet okolo nás rozkladá, ako sa rýchlo mení a my musíme bežať, aby sme s ním vládali držať tempo.
Autor svoje ťažké témy a ponurý dej vyrozprával krásnym poetickým jazykom, mnohé vety som si čítala dvakrát, veľmi na mňa zapôsobilo množstvo pôsobivých metafor a prirovnaní. Text plynul ľahko, oceňujem jazyk, štýl aj formu. Nedozvieme sa, odkiaľ pramenia rozprávačove psychické problémy, vzťah s rodičmi iba naznačí a je na nás, aby sme si vyfabulovali, čo presne sa stalo po dovolenke pri mori, aká trauma spustila jeho psychické problémy. Celým príbehom sa tiahne motív pláže, tam sa rozprávač vo svojich snoch utieka, tam upiera oči k horizontu a hľadá všetko, čo postráda. „Jak najít pláž v místě, jako je sídliště z mojí paměti?“
Ekstase vám veľmi odporúčam, hoci sa môže stať, že vás príbeh obalí ťažobou a smútkom, ako sa to stalo mne, no stojí to za to. Všetci máme v sebe predsa nejakú pláž, kde zo seba dokážeme po dočítaní striasť ťažobu.
Knihu publikovalo vydavateľstvo Paseka.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments