Jozef Žarnay učiteľ so zmyslom pre humor

Základy slovenskej fantastiky položil učiteľ so zmyslom pre humor

Jedna vec je na pamäti zradná. Nech by sme prečítali v živote akékoľvek množstvo kníh, po rokoch nám z nich ostávajú okrem zápletky zväčša len pocity, v lepšom prípade niekoľko citátov. Aké by to bolo, keby stačilo len zavrieť oči, nalistovať si v duchu stranu obľúbenej knižky a môcť ju opäť čítať. Ak vám veta Sakrament-atrament mať tak lúč deda Vševeda“ pripomína kultovú hlášku knihy vášho detstva, potom sme najskôr rovesníci.

Tajomstvo dračej steny

Príbeh začína tým, že sa v škole udeje malý zázrak. Fero Vrabec, ktorý sa nikdy z vlastnej iniciatívy neprihlásil a každého, kto tak činil, považoval za šplhúňa a div nie za svojho osobného nepriateľa, dostal jedničku . A n ajzvláštnejšie na tom všetkom bolo to, že naspamäť, plynulo a bezchybne odrecitoval celú kapitolu od slova do slova!
Až keď jeho kamarát Vilo, ktorý nikdy v živote nezaklamal, potvrdil, že bol s Ferom celý čas po škole a určite sa nebiflil, bolo treba hľadať iné riešenie záhady. Avšak aké? Mala to na svedomí legenda, podľa ktorej sa dávno, pradávno spustili na krajinu traja draci a preč odleteli iba dvaja tretí vraj zostal uväznený v skalách, kde dodnes vyčkáva na svojich osloboditeľov, ktorých odmení úžasnou čarodejnou mocou?

Jozef Žarnay rozpráva svoje knihy cez optiku jedného zo žiakov. Vďaka tomu nerozvádza technické detaily napríklad aj o všemocnej civilizácii z hviezdnej sústavy Ariola, ktorá skúma Mliečnu dráhu. Čo nikomu z nás vtedy neprekážalo. Ariolská loď uväznená v Dračej stene im poskytovala dostatok atrakcií, ktorú by si chcel každý vyskúšať. Jedno z kresiel malo reflektor – lúč deda Vševeda, v ktorom ste si všetko zapamätali, iné zmenilo človeka na neviditeľného a to aj ďaleko mimo kozmickej lode. Špeciálna skrinka dokázala nielen replikovať mince ale aj živé bytosti. Po pristáti na cudzej planéte sa dalo v jednej z kombinéz aj lietať. A to nebolo všetko, vesmírny koráb sa vedel presúvať aj v čase! Dnes by sa zo všetkých týchto možností dal napísať seriál s viacerými sériami. Keby sme neboli na Slovensku.

Z pohľadu súčasníka je ale doslova šokujúce, že autorovi prešiel nápad o mimozemských únoscoch ľudí do otroctva z Afriky a medzi nimi aj pracovníka československého veľvyslanectva v Kongu! Skutočnosť, že Ariola sa volala aj západonemecká hudobná firma, si súdruhovia tiež nevšimli.

Prekliata planéta je špičkové sci-fi aj dnes

Vo voľnom pokračovaní kozmická loď absentuje. Stačilo pár modrých kociek a hlavní hrdinovia sa opäť ocitli desiatky svetelných rokov mimo Zem.

V Prekliatej planéte je správne namiešaný mix zaniknutej civilizácie, opusteného mesta, konflikt rozvinutého industriálneho obyvateľstva so zaostalejším, ktoré si vytvára vlastné mýty o dobe, keď na planéte nepršalo. A to všetko s patričnou dávkou napätia. Na mladého čitateľa čakal svet obývaný tvormi bez nosa, schopnými si jazykom oblíznuť oko a čelo zbaviť kropajov dažďa. Vrcholom hrôzy bol vták smrti Gor-gor-gor. Vzrastom azda len máličko prevyšujúci dobre živenú hus sa od nej líšil nielen ostrými a zahnutými pazúrmi, ale najmä dvomi, nad sebou vyrastajúcimi zobákmi. A aby toho nebolo málo obete zabíjal jedom, ktorý cez ne vystrekol.

Prekliata planéta vyšla naposledy v roku 2007, určite by si odvtedy zaslúžila ďalšiu reedíciu nehovoriac o tom, že dodnes nebola preložená ani len do češtiny. Dnešná generácia by asi školníka nevolala ujo Dofrasa, ale niektoré opisy zániku rozvinutej civilizácie sú z ekologického hľadiska aktuálnejšie ako v čase písania knihy.

Priemysel narušil kolobeh prírody… Eggegčania sa jej najprv prispôsobovali, no neskôr ju začali sami pretvárať. Prostredie upravovali s dobrými úmyslami, chýbali im však vedomosti o potrebách ľudského organizmu. Čoraz surovšie umelé zásahy do krajiny sa s rozmachom priemyslu rozrastali do obludných rozmerov a boli to zmeny v neprospech životného prostredia pre obyvateľov krajiny. Príroda napokon stratila svoj rozhodujúci vplyv a vládcom nad človekom sa stala technika. Človek stratil vlastnú podstatu, pretože silne narušená príroda už neplnila prapôvodné úlohy.

Možno si poviete, o akej ekológii je reč, keď detskí hrdinovia žijú v mestečku Atómová Lehota a po návrate z vesmíru sa tešia z popolčeka továrne? Treba si uvedomiť, že v čase písania Tajomstva Dračej steny sa práve spustila prvá jadrová elektráreň v Československu a katastrofa Černobyľu bola ešte v nedohľadne. Najväčším ohrozením prírody boli mŕtve ryby v riekach. Tento námet využil neskôr Jozef Repko v Pomste mŕtvych rýb, vo filmovej verzii ktorej hral aj autor týchto riadkov.

Učiteľ so zmyslom pre humor

Žarnay vďaka svojim učiteľským skúsenostiam neponúkol svojim čitateľom superhrdinov ale postavy, s ktorými chodili do školy a mohli snívať, že zažijú niečo podobné. Veď ktorý žiak by nechcel aspoň raz vybabrať s učiteľom a prepísať otázky písomky v tvare „F ktorich potokov chitaju ribary ribi? Vimenujte fabryki v Čaptavej Lehote! Gde virabajú kolbasi?“
Hoci autor šikovne rozšíril pôvodnu trojicu „mušketierov“ o výbornu postavu Julky a šušlajúceho Števa, najlepší zo všetkých je rozhodne „Kazisvet“ Teofil Blažko, ktorý dokáže pokaziť pozemské aj mimozemské vynálezy. Tento na pohľad dobrák s tvárou mesiačika to nerobí to naschvál, chcel by byť užitočný, akurát sa to vždy obráti naopak. Veď odkiaľ mal napríklad tušiť, že jeho kamaráti v labyrinte nestratili peňaženku s niťou, keď v škole veľmi nedával pozor.

Jedna z kľúčových osobností súčasnej sci-fi a fantastiky na Slovensku, spisovateľka Alexandra Pavelková do predslovu ku knihe Vesmírne prípady spomína nakoľko prenikli obe knihy do povedomia svojich prvých čitateľov: „Citovali sa básničky a slovné hračky, ktorými prekypovalo Tajomstvo Dračej steny i Prekliata planéta. Pokúšali sa otvoriť konzervu bez otvárača či nožíka a hláskovali mená mimozemšťanov pospiatky. Prežívali vesmírne dobrodružstvá s hrdinami Žarnayových kníh dávno predtým, ako sa Luke Skywalker zoznámil s Darth Waderom.Všetci sme chceli byť ako oni – detskí hrdinovia Jozefa Žarnaya. Chceli sme sa vidieť na ich mieste – navštevovať cudzie planéty, potriasť si rukou s Jurom Jánošíkom. Alebo sme sa chceli ocitnúť aspoň v ich filmových či televíznych spracovaniach.

Jozef Žarnay (1944) vyštudoval odbor dejepis-ruština na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika, v rokoch 1964-1979 pracoval ako učiteľ. Napísal celkovo 5 sci-fi románov Tajomstvo Dračej steny (1973)a voľné pokračovanie Prekliata planéta (1977), Kolumbovia zo základne Ganymedes (1983), Časolet (1990), Signály ľadového sveta (2012), a zbierku poviedok Vesmírne prípady (2015) . V roku 1986 mu slovenské sci-fi kluby udelili čestný titul SFDr. (Science-fiction doctor).

Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách, nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť