Pre slovenského čitateľa nie je téma občianskej vojny v Rwande úplne neznáma. Už pred časom vyšli knihy Philipa Gourevitcha Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú a Stratégia antilop Jeana Hatzfelda. Autobiografická kniha Gaëla Fayeho , ktorá vyšla v preklade Veroniky Maťúšovej, sa líši od nich v tom, že hrôzostrašné udalosti opisuje dôsledne z pozície dieťaťa, ktoré už nerozumie svetu, v ktorom vyrastá. Desaťročný Gaby žije v Burundi, krajine na severe susediacej s Rwandou, vo veľkolepej vile svojho francúzskeho otca a rwandskej matky spolu so služobníctvom ako zámotok motýľa izolovaný od skutočného sveta. Fanatické šialenstvo, ktoré pohltí takmer všetkých okolo neho, ho spočiatku necháva chladným. Zachováva si detskú naivitu, vďaka ktorej kladie o to konkrétnejšie otázky, na ktoré dospelí nevedia nájsť priamu a hlavne pravdivú odpoveď.
Vojna medzi Tutsiami a Hutuami bola preto, že nemajú rovnaké územie?“
Nie, o to nešlo, obývajú ten istý štát.“
Tak teda…hovoria odlišným jazykom?“
Nie, jazyk majú rovnaký.“
Tak potom neveria v rovnakého boha?“
Ale áno, uctievajú rovnakého boha.“
Tak potom…prečo spolu bojujú?“
Lebo nemajú rovnaké nosy.“
Počas niekoľko mesačného vraždenia umieral každých sedem minút jeden človek, čím podľa niektorých historikov prekonala rwandská genocída intenzitou aj holokaust.
Malá krajina je spomienkovým návratom do detstva, takže čitateľ od prvých stránok vie, že sa o osud svojho hrdinu báť nemusí. Faye sa šikovne vyhol opisom násilia a čitateľa, ktorý vie, že na to musí dôjsť, si postupne získava opisom bezstarostnosti Gabyho detstva, oslavou narodenín či svadbou svojej tety z matkinej strany.
Moja oslava sa mala čoskoro skončiť, preto som si užíval tú minútu pred dažďom, tú zamrznutú chvíľku šťastia, keď sa hudba spojila s našimi srdcami, zaplnila medzeru medzi nami a oslávila existenciu, ten moment, večnosť mojich jedenástych narodenín, tu, pod fikusom, katedrálou môjho detstva, a v najhlbšom kútiku duše som vedel, že všetko dopadne, ako má.
Malá krajina získala okrem iného cenu Prix Goncourt des Lycéens . Porota študentov stredných škôl v nej objavila miesto, ktoré nepoznali vôbec alebo minimálne z počutia a napriek genocíde sa im nezdala taká vzdialená vďaka rozprávačovi, ktorý im bol blízky vekovo ale aj vnímaním sveta a tým pádom nemali pocit exotiky.
Ale nielen mládež ale aj dospelých čitateľov viac ako zdôrazňovanie nepochopiteľných masakrov oslovuje zobrazenie banality každodenného života pouličných hier detských partii, kde krádež manga v susednej záhrade môže mať pre nich drsnejšie následky ako etnické napätie, ktorému desaťročné deti vôbec nerozumejú a robí z knihy výnimočný klenot súčasnej francúzskej literatúry.
Výrazný podiel na pozitívnom prijatí knihy (bola preložená do 30-tich jazykov), môže mať aj skutočnosť, že malý Gaby vyrastajúci v zmiešanej rodine nie je zobrazený ako dieťa na pokraji spoločenstva.
| Gaël Faye ( * 6.8.1982) ušiel pred masakrom aj so sestrou, neskôr vyštudoval a istý čas pôsobil ako investičný bankár v Londýne. Rwanda bola chýbajúcou skladačkou v obraze. V Burundi strávil detstvo, Francúzsko bolo miestom jeho exilu, ale aby pochopil sám seba musel sa vrátiť s manželkou a dcérou do rodnej vlasti, kde už vyrástla post genocídna generácia. Nakoľko podľa neho a k človek pochádza z istej krajiny, nosí si ju v očiach, v koži, v rukách, v spomienkach, hoci ho odtiaľ vyhnali. Okrem písania sa venuje aj hudbe. |
Článok pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách, nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments