Prečítala som si Židovku. Hlavne preto, že ženu, ktorá je hlavnou postavou, poznám. Bolo by pomerne trápne, pri najbližšom stretnutí vyzerať neinformovane.
Mala som obavy za ňu, keď to vydala, dúfala som, že kniha nebude prijatá zle. Je to sympatická baba, vážne. A pekná je tiež. Kniha neklame.
Vďaka svojmu názvu dielo nepotrebovalo temer žiadny marketing, aj keď mocný vydavateľ do toho dával, čo sa len vošlo. Tuším, že aj keby boli vo vnútri len prázdne listy, čokoľvek, čo sa volá Židovka alebo má niečo židovské v nadpise, by sa predalo. Kapor po židovsky. Židovské anekdoty. Sionskí mudrci. Keby sa kniha volala Emigrantka z Košíc – nuž neviem, neviem.
Predpokladám, že motívy dobrého predaja knihy sú hlavne dva. Pre rovesníkov a kamarátov to bola pripomienka detstva, mladosti a prípadného odchodu za hranice. Hľadali sa tam a často aj našli, pretože mená sú pozmenené len nepatrne a príbeh je skutočný. Stretla som známu, ktorá niesla z kníhkupectva rovno štyri kusy, aby to mohla rozposlať odídencom do ďalekej cudziny. Každý rád spomína na mladosť. Alebo si nad ňou poplače.
Ostatní to asi videli ako možnosť pozrieť troška pod pokrievku našich hrncov, prečítať si o tom, na čo sa nemajú koho spýtať. Stavy Židov a stavy medveďov sa na Slovensku začínajú číselne približovať, takže je najvyšší čas. Týmto ľuďom by som odporučila výbornú knihu od Paula Spiegela Kdo jsou Židé? A od Zuzany Kyselicovej Život je najlepšia kúpa. Pre tých čo vedia iné reči, je na sieti k dispozícii kopec iných zdrojov, kde sa rozoberá história aj každodenný život pobožných Židov do najmenších detailov.
Príbeh knihy Židovka je z uhla pohľadu slovenského Žida v podstate bežný, ničím sa nevymykajúci z normy. Normou je: desivá vojna, strašné straty, zdevastované rodiny, nenávratne poznačené mysle, do ktorých sa zlo vracalo stále znova alebo z nich vôbec neodchádzalo. Navždy zdecimované židovské komunity na Slovensku. Potom adaptácia na kvázi lepšie časy, spojené okrem iného s tým, že čo nevzali arizátori, vzali komunisti, ďalšou fackou v období procesu so Slánskym, K.O. po príchode nezvaných bratov z Varšavskej zmluvy. Reči o sionistických sprisahaniach, značná neláska k „imperialistickému“ Izraelu a všetky po stáročia pestované stereotypy a averzie, dávkované po kvapkách, ale zato pravidelne, zažil každý jeden, ktorý prežil.
Rozdiel je len jediný. Silvia svoj príbeh napísala a my nie. Naši predkovia buď o tom odmietali hovoriť alebo hovorili, ale nechceli písať. Môj svokor odmietal výzvy svojho syna, aby spísal príbehy o partizánoch, o falošných dokladoch, ktoré zháňal, o Židoch, ktorých ukrýval, o životoch, ktoré tým zachránil. Taký Winton to bol, považoval to, čo urobil za samozrejmosť. Tvrdil, že to napíše, až bude starý. To mal cca 82 rokov a považoval sa za mládenca v rozpuku, samozrejme.
Môj starý otec mi rozprával príbeh o útekoch, skrývaní sa na povalách za králikárňami, skokmi do voza so senom cez okno, o zbesilom behu lesmi, s mojím päťročným otcom na chrbte, pred Nemcami, ktorí našli ich bunker a tých, čo to nestihli, zahádzali granátmi, mám pokračovať? Snívalo sa mi o tom celé detstvo. Stále ma Nemci naháňali. Mama stratila sestru, otca, všetkých starých rodičov a strýkov. Môj muž stratil päť strýkov a tiet. Ja nemám vôbec žiadnu rodinu. Som posledná nášho mena.
Tak prečo sme to nenapísali? Prečo to oni nenapísali?
Myslím, že to považovali za zbytočné, predpokladali, že ich súčasníci o tom, čo sa dialo, veľmi dobre vedia. Boli toho tak, či onak účastní všetci. Slováci aj Židia. Nechceli si jatriť staré rany. Niektorí sa pokúsili splynúť s majoritnou spoločnosťou do tej miery, že si menili mená a svojim deťom zatajovali, že sú Židia. Sama som s úžasom zistila, že som mala na gymnáziu spolužiačku, o ktorej som ani vtedy, ani až do nedávneho náhodného zistenia ani len netušila, že je Židovka. Možno to nevedela ani ona sama.
Vďaka skvelému nápadu Stevena Spielberga sa veľa príbehov predsa len podarilo zachovať, vznikla Shoah Visual History Foundation . Veľa detí sa až z videí, ktoré pre túto nadáciu natočili ich rodičia a starí rodičia, dozvedelo skutočnú pravdu.
Ale beletriu títo ľudia nepísali. A je mi to ľúto, pretože tým pádom nie je knihu Židovka s čím porovnávať. Mám problém ju zaradiť. Nie je to román, skôr popis príbehu, tak, ako by Vám ho niekto vyrozprával v kaviarni na zapnutý diktafón a Vy by ste urobili jednoduchý prepis. Možno to bol úmysel. Len report, nech dej hovorí sám za seba.
Čo by som chcela zdôrazniť je to, že mnohé, čo sa v knihe popisuje, je spoločné. Naše životy sú ako mozaiky poskladané z kamienkov, z ktorých sú mnohé rovnaké. Len tvoria vždy iný vzor.
Ale je aj veľa odlišností, veď čo rodina, to iní ľudia. Dostala som otázku, či bolo obecným pravidlom, aby boli dievčatá čo najkrajšie oblečené a čím skôr sa pre nich našiel židovský ženích. To ma pobavilo. Poznám dievčatá každého veku ( od 2 do 95 rokov ) pekne obliekané a mám aj vyše 70 ročnú kamarátku, ktorá je totálna cool hippie v dlhej sukni a a s korálkami, inú, ktorá považuje šaty za nutné zlo a nahádže na seba piate cez deviate, pretože nejako sa zohriať treba. Zato ovláda niekoľko svetových jazykov. Na plesy nosí zásadne rovnaké šaty, ktoré volá „the dress“. To sa mi strašne páči.
Vo veľa rodinách, včítane tej mojej, bol ženích počas vysokej školy vyslovene nežiadúci element, rabín- nerabín. Môjho otca zaujímal len môj doktorát. A mňa Balzac s Hemingwayom. Moja švagriná je skvelá matematička a ženích tiež iste nebol to, čo by riešila od svojich osemnástych narodenín. Sme také aj onaké. Tak, ako je to u ostatných obyvateliek našej milej krajiny pod Tatrami.
Niektorí známi dosť citlivo vnímali to, že nežidovskí chlapci boli označení za nevhodný materiál za manžela. Aj toto sa bralo rôzne. Hlavne staršia generácia bola potešená, ak si mladý človek našiel židovského partnera. Netreba mat mozog jadrového fyzika, aby bolo jasné prečo. Poviem príklad. Ja. Ako 22 ročná som sa vydala za evanjelika. Úplne vyrovnaného so židovskou otázkou. Jeho rodičia tiež v pohode. Potom sme išli na prvú návštevu k jeho babke a svokra mi povedala, že starkej nesmieme prezradiť, že som Židovka. A bolo vymaľované. Tým chcem povedať, že si berieme človeka s celou jeho rodinou a musíme počítať s tým, že narazíme na niekoho s predsudkami. Ak si vezmeme Žida, toto nehrozí. Skoro som žiaľ ovdovela a druhého manžela mám Žida. Máme o jeden dôvod na hádky menej. Nikdy nebudeme riešiť, či máme dieťa dať pokrstiť alebo nie. Môže mi vykrikovať, že som jedovatá ako moja stará matka a ja ho nemôžem obviniť z antisemitizmu.
Spoločný kultúrny a nazvime to historický základ odbúrava možný zdroj konfliktov. Takých istých, ako keď si luterán vezme katolíčku, kresťanka moslima, beloška černocha.
Všetko v mixovanom vzťahu môže fungovať perfektne a rovnako perfektne sa môže rozsypať čisto židovské manželstvo.
Tvrdohlavé rozbíjanie vzťahov s nežidovskými partnermi neberiem. Áno, ak je človek religiózny, nič iné mu ani nenapadne, ako sobáš so židovským partnerom. Ale v sekulárnom svete slovenského židovstva je to už prakticky jedno. A dieťa si môže ako dospelé vybrať vlastnú cestu, čo napokon považujem za správne. Stačí, ak bude dobrým človekom, ktorý ctí pamiatku predkov a nehanbí sa za nich. Tzv. selfhating jews by som bila kladivom ako Eleazar z rodu Makabejských . Pretože ako vieme z histórie, poturčenec je horší Turka.
Bola by som rada, keby ľudia brali túto knihu ako príbeh jednej ženy. Príbeh, ktorý má veľa spoločného s príbehmi ostatných slovenských Židov, ale nie je príbehom generalizovane spoločným. My sme totiž strašne odlišní. Ak sa stretneme traja, určite budeme mať na jednu vec aspoň 5 rôznych názorov. Veď ako vravel Winston Churchil: Ak sa v krajine vyskytnú traja Židia, jeden bude šéfom vlády a druhý šéfom opozície ( Ahoj, Ed Milliband! ).
Ešte jednej veci by som sa chcela dotknúť. Ako je to vlastne s prejavmi antisemitizmu v našom bežnom živote. Bude zrejme rozdiel v čase a priestore. V dobách tesne po vojne, keď všetky rany boli čerstvé, to nevyhnutne muselo byť horšie. Môj manžel ako malý chlapec pravidelne dostával v škole nakladačku od pani učiteľky s vyhranene ľudovo – národným cítením, aj za veci, ktoré neurobil. S mojou mamou sa poniektorí spolužiaci nechceli hrať, pretože im ukrižovala Ježiška. Nedostali sa na vysoké školy, na ktoré chceli, horko-ťažko sa im podarilo vyštudovať niečo slušné. Človek musel byť vo všetkom aspoň trochu lepší ako ostatní, pretože ak by sa o jednu pozíciu uchádzali dvaja rovnocenní ľudia, ten Žid by to skoro iste nevyhral.
Môj názor je, že postupne sa ten tlak znižoval. Ja mám menej rokov a nech spomínam ako spomínam, žiadny priamy útok voči sebe si vybaviť neviem. A to bol Prešov, moje rodné mesto, dosť malá diera a každý vedel, čo som zač. Som si vedomá, že antisemitizmus existuje, napokon internet je plný neuveriteľných bludov, ale to je od anonymných zbabelcov, nie je to štátna politika, ani salonfähig norma. Ťažko sa dá čakať, že sa niečo pestované dlhé stáročia a odovzdávané prakticky s materinským mliekom, stratí len tak.
Slovensko však nie je horšie ako iné krajiny, naopak, možno je lepšie, ako tá takzvane civilizovaná západná Európa. Aspoň neviem o tom, že by tu nejakí nenávistní kazatelia vyzývali na svätú vojnu voči nám. Pomenej sa tu vyskytuje aj ten o niečo kultivovanejší ľavicový antisemitizmus, chabo maskovaný ako kritika izraelskej politiky voči Palestínčanom. Ale to nechcem rozoberať v tomto texte do detailov. Len konštatujem, že napriek niektorým nepríjemným skupinkám, je život na Slovensku pre nás úplne prijateľný a kto sa chce hlásiť k svojmu židovskému pôvodu, môže bez strachu z perzekúcií. Len aby nám to vydržalo.
Na záver už len toľko – vďaka každému, kto nájde silu rozpovedať svoj príbeh. Je to ťažšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Staré rany vedia bolieť ako čerstvé.
Ale treba ísť ďalej. S dobrou pamäťou, ale stále živou nádejou.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments