Ranná vychádzka k Dunaju. Kvitnú topole.
„Mamí, aká je tu zelená vôňa,“ upozorňuje dieťa a ja som zas v Stredozemi. Nadchýňajú ma Betkine „citáty“ z Tolkiena, ktoré nikdy nepočula.
„Zelená vôňa – lepšia ako dlhý spánok“, hovorí Legolas pri vstupe do jarného Rohanu.
Hm. V jeho prípade by som sa v tom čase radšej vyspala, ale v toto jarné ráno naozaj vyzeráme s Betkou v jarnom lese pastierov stromov.
Z jednej strany Dunaja lesík, z druhej domy. Čo vytvorila príroda, čo vytvoril človek.
Čo sa mi páči viac? Pozerať sa na les z mesta, či z lesa do mesta?
Mojou obľúbenou jesennou postavičkou Stredozeme je Tom Bombadil, ale na jar sa pýtam s Fangornom, kto je ešte na strane stromov? Určite nie ľudia, ktorí robia „zelenú“ politiku. Určite nie likvidátori posledných zelených ploch v meste. Ale som to ja?
Keď sa narodili dvojčatá, zasadila som dve tuje. Ani jedna z nich neprežila ani pár rokov. Na ich mieste je parkovisko. Keď sa narodila Betka, venovali sme jej brezu. Tiež neprežila stavebný boom našej štvrte.
Aj keď som „len“ človek, rozumiem lesnému elfovi. Nech sa pozerám na ľubovoľne krásne ľudské výtvory, oči si oddýchnu až pri pohľade na živú zeleň a niekedy mám tiež chuť s Fangornom a entami vyraziť proti Železnému pásu z kameňa a kovu.
Je fajn sedieť v presklennej kaviarni a dívať sa na spútanú rieku a učesané stromy, ale je to len ilúzia moci. Zas nám raz príroda ukáže, kto je tu pánom a my sa budeme ako kompletne vybúraný Saruman dívať na zúrivých démonov lesa, zeme či mora…
Kráčame lesom a Betka vidí pastierov stromov. A ja tiež dúfam, že tu sú.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.