Martu odviezli na operáciu. Mali jej narezať kožu a malou kamerou na hadičke preskúmať vnútro tela. Bála sa. Nespala. V noci sa prehadzovala na posteli a z paplóna vytvarovala delfína. Vyzeral zvláštne, jeho silueta bola pripravená ku skoku. Ak by sa na blízku vlnila hladina, už by tam bol a plával by preč. Nestihol sa však ani trochu pohádzať na súši, Marta ho v strede presekla na polovicu, málo načechrila prikrývku a už vedľa nej plávali dve kačky. Ráno som jej to povedala, aj sa zasmiala. Povedala, že sa jej snívalo, ako pláva v mori s rybami. Spýtala sa či viem, čo to môže znamenať. Nevedela som, nikdy som žiadnym snárom neverila. Preto som jej aj povedala, že to znamená len toľko, že všetko bude v poriadku.
Doviezli ju spiacu, ešte v nej doznievala narkóza. Bezvládne ležala, ruky pri tele. Preložili ju opatrne na posteľ a prikryli. Zvláštne, mlčala a takmer vôbec sa nehýbala, jej nepokoj a strach neexistoval. Prebudila sa dezorientovaná a nespoznávala ma. Zavolala som sestričku. Nespoznala ani tú. Jej myseľ unikla, niekam preč, ostalo len jej telo. Keď začali návštevné hodiny prišiel na izbu chlapec. No nebol úplne chlapcom, len pôsobil nesmelo, skromne. Sadol k Marte na posteľ a pozeral na ňu a ona otvorila oči.
„Kto ste?“ Spýtala sa suchými perami.
„Nepoznáš ma?“ Povedal chlapec a zasmial sa. Pozeral na ňu s úctou a láskou.
„Doneste mi rezeň a ryžu. A šalát, uhorkový.“ Marta si vypýtala ako od čašníka.
„Samozrejme a na pitie, čo si dáte?“ Chlapec prijímal objednávku, ako hru, s úsmevom.
„Na pitie vodu a veľa, musí byť ľadová.“ Zdôraznila Marta a odkväcla jej hlava na vankúš, privrela oči. Zmĺkla. Zaspala vplyvom doznievajúcich anestetík.
Chlapec chvíľu sedel a pozeral na tvár ženy. Ticho, nehybne. Potom vstal a z veľkej tašky vybral ovocie. Nikdy som také nevidela, bolo zabalené v novinách. Položil ho na stolík a noviny krčil v rukách.
„Kto ste?“ Opýtala som sa.
„Syn.“ Odvetil a vtedy som si všimla, že si vôbec nevyzliekol hrubý kabát. Čelo sa mu lesklo potom a v rukách sa mu rozpadali pokrčené noviny.
Nádherne voňalo to ovocie. Zvláštne sladko vstúpilo do nosa a usadilo sa tam, ako vták v kŕmidle pri dobrej hostine. Keď odišiel, chcela som to ovocie preskúmať, chytiť ho do rúk, poťažkať. Ale neurobila som to. Nech len ostane tak, kým sa Marta úplne nespamätá.
Deti sa zastavili pri mne vždy, keď to bolo možné. Nikdy som im nepovedala, aké vážne to so mnou je. Nechcela som, aby boli smutné. Ich smútok by ma ubíjal. Zľahčovala som všetko a keď sa zastavili, sedela som na posteli a trochu ich dirigovala, aby cítili, že mi to stále myslí, že som v pohode plná síl. Nikdy som sa so svojím trápením s nikým nedelila, nie to so svojimi deťmi, všetko vždy ostalo skryté. Zlé bolo moje a to dobré som spravodlivo rozdelila. Keď som s nimi telefonovala, snažila som sa všetko zvrtnúť na inú, príjemnú tému. Alebo som sa pýtala na ich problémy a pozorne ich počúvala, tak ako vždy. Keď odchádzali domov, vyprevádzala som ich a vždy ma to vysililo tak, že som si to aj vyčítala.
Často som svoje deti brávala do práce. Mali to radi. Ako vtedy, keď sa syn, príborovým nožom snažil ošúpať zemiak. Ja som zatiaľ krájala cibuľu a hádzala ju do veľkého hrnca. Krájala som mäso a on zapichoval do surových zemiakov špajle.
Potom ma videl, ako obrovskou drevenou varechou miešam obsah veľkého kotla. Z vedľajšieho som nabrala na malú lyžicu polievku, ochutnala a spokojne sa na neho usmiala. Sedel na stoličke pri okienku a pozeral na mňa, ako na vozíku roznášam taniere naložené jedlom. Ako odnášam prázdne lesklé nádoby, z ktorých si anjeli naliali do tanierov polievku. Servítkou som utrela pusu anjelovi, ktorý mal ruky spustené pri tele. Ďalšiemu pomohla s lyžicou. Bola ich plná miestnosť. Sedeli pri stoloch, pohybovali sa pomaly. Mali biele vlasy a oči plné pokoja. Niektorí mali na hlavách šatky. Ja som kráčala medzi nimi a pri každom sa zastavila. Podala, prehovorila a pohladila. Tak ako jeho. Jeho mama sa starala o anjelov, myslel si. Potrebovali ju. Mali ju radi. Keď odložila všetky taniere, položila som ho na zem. Držal ma za ruku a opatrne sme kráčali po schodoch, na chodbu, kde boli dvere do anjelských izieb.
Zaklopala som a pýtala sa, či niečo potrebujú. V jednej izbe ležal anjel na posteli prikrytý paplónom. Pristúpila som k nemu, pohladila ho po tvári a anjel mi tu ruku chytil a stisol. Niečo povedal, no bolo to tak potichu, akoby to neboli ani slová. Vedel, že jeho mama tomu šepotu rozumela. V ďalšej izbe, anjelovi sediacemu na posteli som chvíľu česala vlasy. Boli biele, čisté. Ako závoj. V škôlke to nikomu nepovedal. Bolo to jeho tajomstvo, myslel, že ak by to prezradil, anjeli by ostali sami.
Bolo to prvé čo si pamätá. Dnes mám ja biele vlasy. Sedeli sme raz na balkóne, vravel mi o vlasoch, spomienke a pozerali sme na ulicu. Málokedy vládzem ísť von a tak veľmi by som chcela. Dozerám na všetkých, bezmocne, zúfalá z malého priestoru balkóna, zo staroby. On počúval čo som mu rozprávala. Moje tiché slová. Začína tomu šepotu rozumieť, tým hlbokým slovám, z malých písmen pokory.
Marta sa pozviechala sa až na druhý deň. Všetko som jej opísala. Ostala smutná, vraj ten jej syn priletel z veľkej diaľky. Volali potom spolu, ale nevnímala som ich hovor. Len som zachytila, ako sa Marta rozosmiala a potom len vravela; no ak nemáte ryžu tak opekané zemiaky.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments