Na mušincoch egejských ostrovov
zaskáč si škôlku o rozum
v čižme Itálie.
V hlave mi bľabotali
verše stratených tragédií,
oddymených slov,
červíkov vypasených z metafor,
sušených krokodílov prepchaných grafomanmi.
Predieranie sa po schodisku z tmy
do obrovského amfiteátra
s tonami praskajúcich črepov,
na črepoch ruky hodovníkov so stratenými čašami
a inde hlavy
a inde beztelí milenci spojení odzadu
a večne mladé plné prsia bez starnúceho balastu.
Namiesto hľadiska
pád do vzduchoprázdneho náručia
mélskej Afrodity.
Beznádej má tvoje ruky, chrobáčik.
Ústa vašich portrétov sú nemé,
oči slepé na počesť Homéra.
Vybledli maľované líca sôch,
sledujeme radšej duchov,
bielu tieňohru strašiakov.
Zmŕtvychvstané slová
poučujú naše skapaté frázy o tom,
ako sa má žiť,
ako milovať do zblbnutia,
hrať ruletu s revolverom času
a ožierať sa bolehlavom slávy,
pripíjať na kolaps olovenou vodou.
Zvitky na rovnakých smetiskách,
kam ste vyhadzovali deti aj so svedomím.
Začítaj sa do Sokratových spisov,
obdivuj Polygnotove maľby,
dospej na koniec Satyrikonu.
Vstúp do zblednutého chrámu
pomliaskaného ďasnami času,
oltáre zabudli ako sa má obetovať,
bohovia ako trestať.
Dávam, aby si dal,
trápne mlčanie za chápavé,
veď vaša doba bola taká odlišná
s pornografiou, kresťanstvom, infláciou, pederastiou, rýchlym občerstvením,
popkultúrou a nafúkanými umelcami,
kultom tela a premakaných športovcov,
ako by ste nám mohli rozumieť,
keď sme takí pokrokoví.
Raz vás doženieme
v štrbine medzi hlavicou stĺpa a prázdnotou.
Húfy barbarov v našich hlavách víťazia,
rozdupávajú súdnosť na drobné,
dusia v nás mieru všetkých vecí.
Drahí zakapanci,
žijete vo mne
kým vás zväčšujú okuliare,
kým vás pamäť nepochová.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments