Mária Lazárová: O medvedíkovi bez mena

Kde bolo, tam bolo, bola a možno stále je krajina, kde zvieratká žijú v mestách ako ľudia. Bývajú v domoch a slon, krysa či aligátor vykonávajú rôzne povolania  povolania ako riaditeľ školy, matrikárka alebo lekár. Alebo pečú úžasné zákusky v cukrárni ako mačka Malvína. A to je v Zvieratkove – tak sa mesto z nášho príbehu volá – najdôležitejšie. Mať meno. No a čo sa nestalo. Hroch Hubert, ktorý nosil modro-čierne kockované nohavice s trakmi a hlavne hlbokými vreckami sa na ceste domov z cukrárne zrazil s medvedíkom v károvanej bundičke. Stretnúť niekoho na ulici nebolo nijak zvláštne, ale nový prišelec nemal meno, nemal mamu a ani veľmi nevedel, ako sa do Zvieratkova dostal! A tak sa začína kolobeh udalostí, ktoré skončia veľkou oslavou a ešte väčším prekvapením.

Písať knižky pre deti je zrejme to najťažšie remeslo, lebo malého čitateľa buď zaujmete alebo stratíte natrvalo. Mária Lazárová je výborná rozprávačka a spôsob, akým prechádza z príbehu do príbehu, kde ešte jeden neskončil a ďalší už začína, ukazuje, že bola pozorná žiačka Šehrezády. Už v bájkach mali zvieratá ľudské vlastnosti. Autorka sa šikovne zbavila zaužívaných stereotypov a preto sa stretnete s úplne inými personifikáciami, než na aké ste boli doteraz zvyknutí. A aby toho nebolo málo, nájdete v knižke nové a hlavne vtipné vysvetlenia toho, prečo majú leopardy škvrny, prečo somárik len mlčky hlavou kýva a ako vzniklo slovné spojenie – pohybuje sa ako slon v porceláne. V knižke recept na krémeše a návod ako uštrikovať rolák pre žirafu, čo ocenia najmä rodičia hyperaktívnych detí, lebo taký šat dá chvíľu zabrať.

Mária Lazárová je rodená Bratislavčanka a vďaka štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK je aj RNDr. Písaniu sa venuje celý život. Poviedky publikovala v časopisoch Ženský magazín, Slovenka a Markíza. V roku 2005 sa zapojila aktívne do projektu blog.sme.sk, kde od začiatku parila k najčítanejším ale aj najlepšie hodnoteným autorom. Istý čas pracovala ako odborný redaktor v STV, dnes edituje niekoľko internetových portálov a plne sa venuje písaniu. Podľa autorizovaného životopisu na blogu Slovenské spisovateľky a spisovatelia napísala populárno-náučnú knihu Ako sa (NE)rozviesť (2002, Semic Media) a román Nauč ma povedať zbohom (2008, Motýľ). Aktuálnou knižkou sa zrejme natrvalo začína orientovať na detské publikum, pričom jej čitatelia sa už teraz môžu tešiť na takmer hotové príbehy o ružovom veľrybom mláďatku a malej Eme.

zirafaUkážka

Správa o malom prišelcovi sa okamžite rozletela po celom Zvieratkove. Na medvedíka boli zvedavé najmä deti a Hubert si pripadal naozaj dôležito, keď o pár dní viedol medvedíka do parku.
„Tak, toto je môj kamarát medvedík. Teraz býva u nás,“ povedal Hubert hrdo.
„Ako sa volá?“ spýtala sa žirafa Želka a nedôverčivo si premerala medvedíka od hlavy až po päty.
Hubert zrozpačitel. To je zvláštne, pomyslel si, mne to za celý čas nenapadlo.
Medvedík bezradne pokrčil plieckami. „Neviem, volám sa medvedík,“ povedal ticho.
„To nie je žiadne meno,“ odporovala mu žirafa.
„Nemôžeš sa volať medvedík,“ tvrdili mu aj ostatné zvieratká.
„A prečo nie?“ čudoval sa medvedík.
„Lebo každý sa nejako volá!“ ponáhľala sa s vysvetlením malá žirafa.
„Ja sa volám Želka,“ predstavila sa.
„A ja som Veronika,“ zasmiala sa veverička.
Veverička sa rada smiala. A mala rada zelenú farbu. Pristala jej k hrdzavému kožúšku. Aj dnes bola oblečená v zelenej sukničke a zelenej bundičke. A na hlávke mala zelenú baretku. S anténou.
„No a ja som Peťko,“ zakrochkalo prasiatko radostne. Peťko mal rád svoje meno, pripadalo mu veselé ako jeho tvárička a zakrútený chvostík. A bol naozaj rád, že sa narodil ako jedenásty a jeho mamke sa v ten deň minuli všetky mená, ktoré mala pripravené pre jeho desať súrodencov. Nerád by sa volal Prokop, Pius, Pablo, Prosper alebo Placido ako jeho bratia, a ešte neradšej Paris, Priscila, Pamela, Perla alebo Pink, ako jeho sestry. Hoci to posledné meno sa mu celkom páčilo.
„Ale kto vám dal všetky tie mená?“ spýtal sa začudovane medvedík.
„No predsa naši rodičia,“ usmievali sa zvieratká.
Medvedík zosmutnel a zvieratká zrozpačiteli. Každému napadla tá istá myšlienka, len sa ju neodvážili spýtať. Okrem malého šakala Šaňa, ktorý začínal každú svoju vetu písmenom “A”.
„A ty kde máš rodičov?“ vyhŕkol skôr, ako mu v tom zvieratká dokázali zabrániť.
„Nemám rodičov,“zvesil medvedík smutne hlavu.
„Musíš mať rodičov,“ mudrovali zvieratká. „Nikto nie je bez rodičov. Musíš mať aspoň mamu.“
Medvedík zvraštil čelo. V hlavičke sa mu matne mihla spomienka na láskavú tvár jeho mamky. „Mal som mamu,“ povedal pomaly. „No stratila sa mi.“
„Mama sa nemôže stratiť,“ presviedčala ho Želka,  „možno, že si sa stratil ty,“ povedala prísne.
Medvedík bol zmätený. Nepamätal sa na ten deň, keď sa stratil.
„A ako sa volala tvoja mama? To aspoň vieš?“ vyhŕkol šakal znovu.
Medvedík pokrčil bezradne plieckami. „Nepamätám sa,“ zašepkal.
„A ako vyzerala, to vieš ?“ vyzvedal sa šakal.
Medvedíkovi sa rozžiarili oči. „Bola najkrajšia na svete!“
„Hm, to nám veľmi nepomôže,“ mudrovala Želka.
„Keby si si spomenul aspoň na to svoje meno,“ dobiedzala.
„Ale prečo? Prečo je meno také dôležité?“ spýtal sa medvedík neisto.
„Pretože bez mena tu nemôžeš zostať,“ povedali smutne zvieratká.
„Veď si len predstav, kam by chodili listy, darčeky a pozvánky, keby sa každý vlk volal vlk, každý medveď medveď a každý hroch len hroch?“ vysvetľoval mu hroch.
Medvedík sa rozpačito pozeral z jedného na druhého.
„A nemohol by som si to meno jednoducho vymyslieť?“ spýtal sa nesmelo.
Zvieratká začali tuho rozmýšľať.
„To asi nepôjde,“ zakrochkalo prasiatko.
Prasiatko bolo veľmi múdre a potrpelo si na poriadok. V iných krajinách sa síce hovorieva, neporiadny ako prasa, ale v Zvieratkove to o prasiatkach neplatilo.
„Možno by nám poradila pani Klementína,“ navrhol odrazu Hubert, „ona zapisuje všetky mená.“ Hroch mal medvedíka rád. Nechcel, aby odišiel zo Zvieratkova len preto, že nemá meno. Zvieratká súhlasne prikývli.
„Áno, poďme na matriku,“ rozhodla Želka.
A tak sa aj stalo.

Zdroj: www.najkrajsiarozpravka.sk
Mária Lazárová: O medvedíkovovi bez mena
Ilustroval Juraj Martiška
Slovart, 2012, 104 strán

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť