Letný čas (predsa sneží)
Stojím na moste a viem, že skočiť dole sa mi nevyplatí. Možno v noci. Teraz sa na brehu jazera hrajú deti a zničiť so svojím životom aj ich nevinné, nie. Toľko triezveho rozumu v sebe ešte mám. Labuť pláva, ryby rysujú kružnice, len ja nerobím nič. Navonok. Vnútri sa to hemží. Lebo ešte včera som bola úľom s kráľovnou. Dnes je všetko inak. Žiadny pohyb nie je na svojom mieste. Ozaj, môže byť pohyb na mieste? A tak pozerám do slnka a z hlavy mi snežia vločky. Zamrznuté myšlienky, vybielené zajtrajšky.
Stop (kričím bez hlasiviek)
Chcem, aby mi bolo dobre. Preto som sa vybrala na prechádzku, práve pozerám z mosta na zelenkavú hladinu. Šantenie detí ma utvrdzuje v tom, že každý máme svoje šťastné obdobie. Rodičia sa slnia na dekách, volajú na svoje ratolesti, natierajú ich krémom a otvárajú pre nich termoboxy. Také nádherné popoludnie, že myslieť na tmu, by bolo hriechom bez rozhrešenia. Smejem sa, z peňaženky vyťahujem obrázky a kŕmim nimi labute. Sú mi vďačné, ako aj ja som vďačná uvoľnenému priestoru.
Tak to bolo iba v predstave (rozrátavam sa na realitu a ostatné podmnožiny)
Už od rána sa držím zábradlia, prsty zostali v kŕči, dúhovky mi spadli do kútikov, suchý vzduch a mokré postavy. Ešte pred svitaním som si bola istá. Teraz som iba meravá. Včera som bola darovať krv, jediné na čo myslím je kto. Kto tú krv dostane. Aby som zostala cirkulovať. Jeden dobrý skutok za deň. To som ja. Koľko nedobrých, to je už jedno. Hluk z brehu ma neruší, napokon som sa dožila stavu, keď zvonku vnímam iba ticho. Do večera ďaleko, no vydržím. Čas mi šepká o náklonnosti k časnosti a ja mu odpoviem preletom.
Ako to bolo naozaj (už nedramatizuj)
O piatej hodine rannej, dňa 6. augusta, v roku dôležitom pre pozostalých, žena vyšla z domu. Mala na sebe tričko a šortky, žiadnu nákupnú tašku, žiadny telefón. Bola dyslektička, ktorá každý deň prečítala jednu knihu. Dopĺňala ju fantáziou a kreslenými domčekmi. Nemala žiadneho psa, ani mačku. Možno deti, no nebola si celkom istá. Až keď našla fotky v peňaženke, utvrdila sa, že áno. Muža mala, na toho nikdy nezabudne. A ako veľmi chcela zabudnúť. Zastala až na moste. Nikto si ju nevšímal a to bolo dobre. Nikto jej nekládol otázky. Bola voľná. Pozorovala beh z hlasov, z rúk a nôh, zo slnečných okuliarov. Deň sa chýlil k chladnému zátišiu. Labute zmizli, ľudia sa vrátili do svojich rodín a ona sa pritúlila k matke, ktorá ju čakala v zrkadlení. Nadnášala ju plodová voda a ona, cmúľajúc si palec, čakala na deň, kedy sa narodí.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.