Adriana Macháčová: A teraz ma pobozkaj

Ak vo vás názov knižnej novinky Adriany Macháčovej vyvoláva asociáciu niečoho milého, romantického, tak hneď motto knihy, otváracia veta Anny Kareniny, by vás malo varovať, že dobré konce bývajú väčšinou len v rozprávkach. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch, hovorí známe porekadlo a autorkin trinásty román potvrdzuje symboliku, ktorú mu osudová číslovka pridáva do vienka.

Adriana Macháčová svojim postavám nič nedaruje. Ženie ich do hraničných situácií, aby mohli ukázať to najlepšie ale aj najhoršie zo seba. Henrietu zraní nevera jej atraktívneho manžela. Pre záchranu rodiny, najmä svojich troch detí, je odhodlaná prekročiť akékoľvek zábrany. Rozum otupený žiarlivosťou a zradou nedokázal udržať emócie na uzde.  V sekunde sa jej tak zmení život spôsobom, ktorý si nechcela pripustiť.  Spácha zločin, o ktorom sa zdôverí v zúfalstve priateľke a susede. Bezradná Aneta nevie ako s hrôzostrašnou informáciou naložiť, nakoľko má dosť svojich starostí. Sama stojí pred pred rozhodujúcou voľbou, či sa vzbúri a opustí neznesiteľne  puntičkárskeho manžela alebo prestane vnímať jeho posadnutosť poriadkom a  bude žiť len vedľa neho ale už nie s ním. Viac

Zabijak Anders, ktorý nesklamal

Ak ste boli nadšení Storočným starčekom a sklamaní Analfabetkou, ste tu správne.
Že neviete, o čom hovorím? Neverím. No dobre, že ste to vy, tak špeciálne pre vás začnem nanovo (vy ostatní si zatiaľ dajte kávu alebo vyneste smeti).

Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol bol prvý megabestseller švédskeho spisovateľa Jonasa Jonassona. Sotva prevalcoval bránice čitateľov celého sveta, už ho sfilmovali, takže bolo otázkou času, kedy milého autora vydavateľstvo prinúti spísať ďalšiu knižku. Pochopiteľne rovnako zábavnú. Spomínate si ešte z detstva na povinné čítanie? Tak vedzte, že oveľa horšie je povinné písanie. Nečudo, že na trh prišla v postate identická kópia, v ktorej rozkošného starčeka vystriedala čudná dievčička bez základného vzdelania. Bez bázne a hany sa musím priznať, že som Analfabetku, ktorá vedela počítať nedočítala. Nudila ma.

Čudujete sa, že som k novinke Zabijak Anders a jeho priatelia pristupovala s pocitmi dieťaťa hľadiaceho v jedálni na pľúcka v smotane?  Už to, že ten titul neznel klasicky ako Nejaký niekto, ktorý niečo niekde dokázal bolo celkom príjemným osviežením. Dlhé názvy sú skrátka Jonassonova špecialita a musím uznať, že je to stále lepší spôsob tvorby názvu ako Nespútaná (divoká, vášnivá, tajomná, skrátka nejako vymletá) žena či Upírske hocičo.
Tak som sa pustila do čítania.
Ste zvedaví, ako to dopadlo? Nebudem vás napínať. Bolo to výborné, metaforické, ironické, trefné, vtipné, vážne a vôbec. Presne ako s tými pľúckami, ktoré sú napriek svojmu vzhľadu delikátnou lahôdkou. Užívala som si každú stránku. Ba čo stránku, každú vetu. Viac

Dan Brown napísal turistickú príručku menom Peklo

infernoDan Brown je známy románmi, v ktorých sa prepletá realita, história, legendy a fikcia. Hlavnou postavou viacerých z nich je profesor Robert Langdon a práve ten sa objavuje aj v knihe Peklo. Langdon býval v predchádzajúcich knihách zaujímavý najmä dokonalou pamäťou, poznaním symbolov a schopnosťou tieto symboly prepájať .

Prvú z predností mu Brown oklieštil už na začiatku. Landon sa prebudí na posteli a nepamätá si udalosti posledných dní. Spočiatku je to zaujímavé. Čitateľ začína uprostred deja a všetko sa dozvedá postupne spolu s hlavným hrdinom. Občas je to aj zdroj komických či napínavých situácií a prípadne aj zaujímavých dejových zvratov. No neskôr to začína byť otravné, pretože viackrát opakovaný vtip už nebýva smiešny. Navyše náhle spomenutie si na niečo dôležité v tom správnom okamihu zaváňa použitím deus ex machina.

Langdonova dlhodobá pamäť je samozrejme neporušená. Do detailov si spomenie na svoju prednášku o Danteho Božskej komédii, potom na niekdajšiu návštevu rôznych miest, palácov, kostolov… Problém je, že Langdon tieto spomienky nepoužíva na odhalenie záhad a tým spôsobený presun na nové miesto. Tu sú jeho spomienky použité hlavne na únik pred prenasledovateľmi a potom možno i na odhalenie nejakej tej záhady. Z knihy sa tak stáva nudná naháňačka v historickom prostredí.
Viac

Monica Ali: V kuchyni

vkuchyniNa počiatku románu V kuchyni (Kniha Zlín 2013) britskej autorky Monicy Ali je smrť.

Když se ohlédl do minulosti, věděl, že smrt toho Ukrajince byla okamžikem, kdy se to všechno začalo rozpadat. Nemohl říct, že by to byla základní příčina všeho, co se stalo. Dokonce to nebyla ani jedna z mnoha. To, co následovalo, se zdálo být nevyhnutelné i naprosto nahodilé zároveň. Byl schopen ty události seřadit tak, jak šly za sebou, a to ho naplňovalo jistým klidem, ale zároveň mu došlo, že je to vlastně jen příběh. Příběh, který je možno vyprávět. A příběhům, jak známo, není radno věřit. Ať tak nebo tak, všechno to začalo dnem, kdy zemřel ten Ukrajinec. A pokud v životě existuje něco jako bod zlomu, hned následujícího dne nabral ten jeho bláznivé obrátky.

Varovanie, ktorým sa kniha začína je férová hra s čitateľom. Berte alebo nechajte tak. Kľúč v počúvaní alebo čítaní príbehov odjakživa totiž netkvie v ich pravdivosti, ale v schopnosti zaujať príbehom. Keď napíšete vyše 500 stranový román, potrebujete predovšetkým schopného rozprávača, ktorý udrží pozornosť čitateľa v napätí až po poslednú vetu a po zavretí knihy, mu ešte budete držať palce do otvorenej budúcnosti.

Aj keď kniha V kuchyni je napísana v tretej osobe, Aliovej hlasom je štyridsaťdva ročný Gabriel Lightfood, beloch a rodený Brit. Ak by ste prehliadli obálku, nemáte šancu vycítiť ženskú autorku s prisťahovaleckým bremenom. Štartovací bod je svojim spôsobom klišeovitý. Šéfkuchár hotela Imperial je v dokonalej kríze stredného veku, plánuje naštartovať novú kariéru za pomoci dvoch politikov, čo nevedia ako naložiť s pocitivo zarobenými peniazmi. Aj v osobnom živote je čas na zmenu a Gabriel má v pláne požiadať o ruku svoju priateľku Charlie, ktorá by chcela byť speváčkou, no šancu preraziť stratila už dávno. Aby toho nebolo málo, otec s ktorým nebol často v kontakte, má v dôsledku rakoviny pečene pred sebou už len pár mesiacov života.
Viac

Robert Merle: Malevil

Malevil12
Tento román je vám pekná starina.
Prvý raz uzrel svetlo sveta v roku 1972 a odvtedy ho vydavateľstvá posielajú na pulty v pravidelných intervaloch (medzi najnovšími prírastkami je, napríklad, úplne čerstvé české vydanie).
Ešte ste tu? Výborne.
Takticky som sa zbavila všetkých, ktorí práve prevrátili zreničky do neba, čím som im umožnila vrátiť sa k smädným fiftyodtieňovým upírom.
My ostatní si tu na Sieťovke spravíme veselú literárnu žúrku, aj keď písať objavný článok o čomsi, čo je na svete už štyridsiaty druhý rok, nie je veru žiadna malina. Jednak vám do toho budú frfľať všetci, čo majú knižku prelúskanú zľava, sprava, ba aj zvnútra, druhak (nikdy neviem, či je to gramaticky legálne) vás obvinia, že ste si to určite odkopčili zo stránky ťahákov a referátov, a že ste teda pekný podvodník.
No ešte to by mi tak chýbalo… s tým ja de iure, ani de facto nemám nič spoločné.  Kdeže opisovať, hanba by ma plieskala o zem.
Napriek tomu to dnes risknem.

Asi som to už kdesi spomínala, no mám knihy, ku ktorým sa rada vraciam. Ku niektorým o mesiac, u iných ide o roky až desaťročia. V období medzi dvoma čítaniami stihnem obyčajne zostarnúť,  vydať sa, rozísť, porodiť, doštudovať, navštíviť nové miesta, nájsť či stratiť priateľov. To ďalšie čítanie je potom akoby nanovo.
Môže sa stať, že niektoré knihy odhodím s pocitom zmúdrenia vdiaľ, a ešte opovržlivo dodám – prepána, toto ma fakt bavilo? To je prípad všetkých Kolies, Peňazí a Letísk Arthura Haileyho.
Iné stihnú sfilmovať pozárobkuchtiví producenti a prvotné čaro Harryho Pottera je po desiatich reprízach fuk.
Sú klenoty, ktoré objavujem tak, akoby to bolo po prvý raz. Napríklad sa detsky čudujem, ako je možné, že som si nevšimla hentú múdru myšlienku. Naopak, pasáže, ktoré mi prišli inteligentné kedysi, nadobudnú nádych otrepanej frázy. A niekedy si rovno poviem – žena, toto si ako mladá žabka predsa vôbec nemohla pochopiť.
Tu patrí Hlava XXII, Malý princ, alebo Merleho Malevil. Viac

Aká je detektívka od Jo Rowlingovej?

gbÚprimne, mala som dilemu, či vyzradiť, že detektívka Cuckoo’s Calling od britského spisovateľa Roberta Galbraitha s pozadím v armáde je napísaná pod pseudonymom. Totiž, ako sa nedávno ukázalo, autorkou tejto, dovtedy neznámej, detektívky je „tá“ Joanne K. Rowlingová, čo napísala Harryho Pottera. Sama som sa však o knižke dozvedela práve vďaka článku, v ktorom bol jej pseudonym prezradený a kúpila som si ju na základe toho. Viem ako Jo píše a som šla po kvalite. A bola som veľmi spokojná.

V prvom rade sa priznám, som veľkým fanúšikom klasického detektívneho príbehu. Naháňačky, drogy, zbrane a únosy ma príliš nechytajú, z vraždy ma vždy zaujímajú najviac pohnútky a modus operandi. A napriek tomu, že som právnik, súdne a právne naťahovačky ma v detektívkach nezaujímajú. Práve z tohto dôvodu najčítanejšie americké detektívne romány (Connely, McBain) obchádzam, s výnimkou Raymonda Chandlera. Zato v mojej premilenej Británii sa vždy nájde šikovná spisovateľka detektívok, ktorá nadviazala na tradičný prístup Sira Arthura Conana Doyla k detektívnemu románu a prostredníctvom svojich excentrických hlavných hrdinov prinúti čitateľa trochu porozmýšľať. Okrem Agathy Christie mám rada Dorothy Sayersovú, Ellis Petersovú, či P. D. Jamesovú. A po prečítaní tejto knihy dúfam, že Jo Rowlingová plánuje vo svojej detektívnej sérii pokračovať, pretože sa číta fantasticky.

Viac

Nie každý má rád farebné pančušky

titulkaUrčitý typ literatúry si žiada určité publikum. Tak ako sa žena posunie od čítania Cosmopolitanu (prvé rande, prvé pracovisko, modré očné linky) k Marianne (prvý rozvod, piate pracovisko, žiadne očné linky), tak sa presunie od mladistvej ženskej literatúry k … literatúre.

Blízke okolie vie veľmi dobre, aký rezervovaný je môj vzťah k ženským románom, ktoré vznikajú ako na bežiacom páse. Nemôžem sa rozhodne považovať za ich znalkyňu, pretože už aj ukážky sú pre mňa dostatočný repelent. Lenže prišlo na prorocké slová Jamesa B, že „never say never“ a mne sa ocitla v počítači prvotina Silvie Bystričanovej Každý deň má niekto narodeniny.

Po niekoľkých nádychoch a hojných kliatbach, som sa rozhodla, že:

1. Budem ku knihe pristupovať nezaujate.
2. Budem si predstavovať, že mám 25 rokov.

Dopadlo to nakoniec lepšie, ako som očakávala.

Príbeh Niny je o ceste za splnením sna o vlastnej čajovni, o nových a starých priateľstvách, o knihách, jedle, hudbe, básňach, prekonávaní strachu a samozrejme o láske. Je trendom doby, že predpokladom hladkého čítania je minimálne zdarne ukončené gymnaziálne štúdium, záľuba v literatúre, umení a solídny všeobecný prehľad. Akceptovala by som protiargument, že iný typ ľudí si predsa knihy nekupuje. Tí vzdelaní však nepotrebujú byť sústavne poučovaní.

Viac