Ernest Cline: Flotila

Amerického spisovateľa Ernesta Cline poznáme v našich končinách od leta 2016, kedy vyšiel jeho úspešný kúsok Ready Player One – Hra sa začína. O pol roka neskôr máme vďaka skvelému prekladu Michala Jedináka na stoloch aj jeho druhý literárny počin.
Pod názvom Flotila (v origináli Armada) sa skrýva dobrodružstvo devätnásťročného stredoškoláka Zacka Lightmana, ktorý drvivú väčšinu svojho času trávi hraním videohier, v ktorých celkom úspešne likviduje stíhačky nepriateľských mimozemšťanov. Bola by to celkom neškodná zábavka, keby sa mu tí istí emzáci nezačali zjavovať aj v realite. Ak ste si povedali, že mu zrejme z vysedávania pred obrazovkou začalo švitoriť, a že ho mali rodičia radšej poslať na ihrisko, tak ste vedľa.  Zackov otec je už od mladíkovho narodenia pod kvetinkami (teda aspoň to málo, čo z neho po pracovnom úraze v čističke odpadových vôd ostalo), nuž a jeho dobrá matka musí brávať smeny navyše, aby ich vôbec uživila. Ani Zack sa vlastne nefláka, pracuje v obchode s počítačovými hrami ako pomocný predavač, vďaka čomu má prístup k najmodernejšiemu vybaveniu.
Po večeroch sa Zack rád hrabe v starých otcových denníkoch, až kým sa nedočíta o akomsi prísne tajnom sprisahaní americkej armády, ktoré jeho vlastný tatko odhalil tesne pred svojou smrťou. No nepomysleli by ste si o ňom svoje? Aspoň je Zackovi jasné, po kom zdedil tie halucinácie. Viac

Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Ben H. Winters: Problémový svet

A je to tu. Koniec.
Koniec trilógie, ktorá začala Posledným policajtom.
A tiež koniec sveta.

Začnem hypotetickou otázkou. Predstavte si, že je pred vami koniec sveta. Čo budete robiť po zvyšné dni?
Zdrogujete sa?
Dáte sa dokopy s dávnou láskou?
Obstaráte si spoľahlivé lano?
Vykopete si pivnicu a napakujete ju konzervami?
Alebo sa pokúsite vypátrať, kde do pekla zmizla vaša pojašená sestra, ktorá údajne vie, ako ten nešťastný kus kameňa odkloniť z cesty?
Tridsiatnik Hank Palace sa rozhodne pre to posledné. Nie preto, aby Zem zachránil, s tým je už ako tak zmierený. Obyčajne ľudsky túži vidieť svoju mladšiu sestru, ktorú po smrti rodičov od šiestich rokov vychovával úplne sám. A o tomto hľadaní je aj posledný diel trilógie spisovateľa Bena H. Wintersa. Viac

Ready Player One – Hra sa začína

Dám vám test. Don´t worry, je krátky:

Aké zvuky by ste počuli
pri prehrávaní magnetofónovej kazety
s nápisom Pac-man?

Do ďalšieho kola postupujú všetci, ktorí aspoň matne tušia, čo je magnetofónová kazeta. Druhá otázka:

Vieš nájsť 42 rozdielov medzi pojmami
Star Wars a Star Trek? 

Ak neviete, dostanete ešte jeden život.

Prečo práve 42?

Budem milosrdná, vyhrali ste všetci. Len som vás chcela uviesť do spôsobu, akým sa odvíja dej knihy Ready Player One.
Spisovateľ Ernest Cline v nej nevymyslel nič svetoborné. Ide o klasickú naháňačku za pokladom, pri ktorej treba bojovať, plniť úlohy a prejaviť zručnosť, inteligenciu a vedomosti. Poklad je až neskutočne skutočný – ide o dedičstvo po miliardárovi Jamesovi Hallidayovi, ktorý je strojcom virtuálnej siete OASIS. Pri jeho hľadaní však nemusíte ani len vstať z kresla – vlastne v ňom sedieť musíte. Súťaž sa odohráva po roku 2039 a v nej všetko funguje zásadne vo virtuálnej realite. Opäť nič špecifické, Matrix tu už stotisíckrát bol a pochmúrna budúcnosť, v ktorej chýba ropa, jedlo či medziľudské vzťahy, je už hádam povinnou výbavou sci-fi literatúry.

Na jednej strane sú tu teda „dobrí“, v tomto prípade nezávislí súťažiaci, tzv. lobovci. Nemajú peniaze ani svetlú budúcnosť, sú však fanúšikmi počítačových hier a usilovne študujú všetky detaily Hallidayovho životopisu z osemdesiatych rokov 20. storočia, v ktorom to všetko začalo – nikdy totiž neviete, či nie sú kľúčom do ďalšieho levelu.
Hádajte, kto je na strane zla? Netreba dlho premýšľať – iste to musí byť niekto z nejakej strašnej bohatej korporácie , kto chce ovládnuť svet a neštíti sa pri tom porušovať pravidlá (a nie, tentoraz s tým nemá nič spoločné ani Soros, ani slobodomurári, ten niekto sa volá Nolan Sorrento). Viac

Tom Fox: Dominus

Už dávno som nebola tak naštvaná, ako po prečítaní tejto knihy.
Viete, keby to bola somarina, tak ju niekde v tretine prestanem čítať a viac po nej neštekne pes. Toto bolo zákernejšie.
Totiž – od začiatku ma Dominus bavil a vôbec nie preto, že ho vydavateľ prirovnával k bestsellerom Dana Browna (nemalo ma to vlastne varovať?). Spisovateľ Tom Fox skrátka použil na čitateľa niekoľko zaručených lapiek. Príbeh situovaný za nám nedostupné vatikánske múry. Dobre vybratú dvojicu hrdinov, ale zase nie je príliš ideálnu. A do tretice detektívny príbeh s tajomstvom, ktorého odhalenia sa takmer neviete dočkať. Dej mal navyše správnu dynamiku, čo je v takomto type literatúry základ úspechu.
Fakt som sa na to každý večer tešila.

Lenže dnes, pár hodín po prekonaní cieľa, som nahnevaná. Nič z toho, čo čitateľ unavený všedným životom od dobrej oddychovky očakáva, sa nekonalo.
Žiadne vysvetlenia, žiadna katarzia. Len strieľačky ako v béčkovom filme. Autor sa s vysvetľovaním tajomstva v príbehu nebabral. Úplne zbabelo zvalil jeho riešenie na… (ak nechcete vidieť pointu, zakryte si pri nasledujúcej vete oči).
Vyriešil ho lacným zázrakom. Žiadne spokojné výdychy čitateľa, že všetko zapadlo do seba ako ozubené kolieska. Zlé zmizlo (alebo ho zastrelili), všetci sú happy. Hotový raj na zemi.
Škoda.

Viac

Ben H. Winters: Posledný policajt

Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste mali pred sebou šesť mesiacov života?
Nemyslím len vy osobne. My všetci na Zemi.
Asi vám ako prvé napadne, že by ste si to poriadne užili. Nechali by ste robotu robotou a odcestovali niekam strašne ďaleko. Povedzme na Bahamy. Tam by ste prehajdákali všetky prachy. Možno by ste sa strašne opili a možno by ste konečne prefackali šéfa, čo vám odjakživa pil krv. Má to však háčik. Jednak by sa vykašľali na robotu aj obyvatelia Bahám, a tak by vám ani nemal kto namiešať drink s dáždničkom. A ani s tým fackaním by to nebolo také jednoduché, lebo však každý raz niekomu v živote stúpil na otlak, takže možno by stál zase niekto v rade aj pred vašimi dverami. Nakoniec, načo by sme sa mlátili, keď to o pol roka stratí zmysel úplne všetko?
Zaujímavý pohľad na túto (dúfajme) hypotetickú situáciu prináša Američan Ben H. Winters, ktorý vo svojom bestselleri tvrdí, že ľudstvo predsa len celkom rozum nepotratí. V jeho Poslednom policajtovi sa vlády tohto sveta v záujme pokojného „dožitia“ občanov rozhodnú potrestať každý trestný čin a nepotrebujú pri tom nič viac ako zdĺhavý súdny proces. Vy by ste chceli stráviť svoje posledné dni v cele kvôli hlúpej krádeži?
To je ale len jedna z mnohých stránok života spoločnosti, ktorá sa dozvie, že na našu planétu sa nezadržateľne rúti asteroid Maia, pred ktorým sa nedá ujsť.
Viac

Jonas Jonasson: Stoletý stařík, který vylezl z okna a zmizel

DusekstarikDejiny sa opakujú a všetko tu už raz bolo.
Ak ste niekedy zažili najväčší (a jediný) hit zabudnutej švédskej skupiny Rednex, tak sa sotva budete vzrušovať nad nejakým obtlstlým kórejským gangnamstajlom. Opakuje sa móda, opakuje sa hudba a opakujú sa i politické dejiny (keď už spomínam tých Kórejcov, tiež sa tí medzi severom a tí z juhu neštengrujú medzi sebou po prvý raz).

Keď zdedíte po východniarskej babičke starú zažltnutú záclonu a zavesíte ju na okno vo vašom novom panelákovom byte, ťažko presvedčíte návštevy, že ste kúl (neviem, čo to slovo znamená, ale používajú to moje deti, tak tým hádam nič nepokazím). Obdivné pohľady si vyslúžite až vtedy, keď si tú záclonku okolo seba zvodne oviniete a tvárite sa, že presne také mala na sebe kostnatá modelka na poslednej Armaniho prehliadke.
Záclona je tá istá, a predsa iná.

Prečo ten siahodlhý úvod ku knižke?
Nuž, možno som len chcela nájsť výhovorku, prečo sa mi knižka páči, hoci silno pripomína Forresta Gumpa, či ešte viac Járu Cimrmanna (hádam som teraz zrušila všetkých pochybovačov, ktorí by to na mňa chceli vytiahnuť ako zbraň). A vôbec, páči sa mi práve preto – hoci silno pohybujem, že si spisovateľ nechal do Švédska posielať práve Járove diela.

Aj keby – Jonas Jonasson sa omotal tou starou záclonou tak, že som padla na zadok.
Mám za sebou pár laických lekcií tvorivého písania a viem, že názov tvorí polovicu úspechu. Keď sa knižka volá Zaujímavý príbeh, Večná láska alebo Vývoj rybárskeho náčinia od 11.storočia po súčasnosť, asi ťažko z toho bude bestseller… bisťu, ale poviem vám – tento názov (nechce sa mi ho znovu písať) ma dostal už od prvej slabiky.

Čerstvo storočný Alan Karlsson, ktorý nie je žiadny manekýn (ale to je človek v jeho veku málokedy), sa so životom nebabre a vydá sa na cesty len vo svojich „čúracích trepkách“ (hovorí sa im tak preto, že starší muži málokedy dočúrajú ďalej než k vlastným nohám).  So životným mottom „Je tak, ako je a bude tak, ako bude“  sa mu podarí prežiť niekoľko istých smrteľných situácií, z ktorých zakaždým vybŕdne večerou s nejakým veľkým, najlepšie protivným potentátom, či štamperlíkom s nejakým malým, najlepšie sympatickým podvodníkom. Viac