„Trainspotting na plavárni. Prepleskne ťa, až sa zapotácaš.“ Tými slovami ma na Mŕtve body nalákal Gyorgy Dragomán, autor vynikajúceho románu Hranica. Nepreháňal. Drsný príbeh tínedžerov ma prepleskol tak, že sa mi až hlava zatočila. Partiu kamarátov nespája len plávanie, ale najmä sex, drogy a nezodpovednosť. Odtiaľ je naozaj už len kúsok k tragédii. Napriek tomu, že z čítania o beznádejnom zobrazení života mládeže ma po celý čas mrazilo a mala som pocit, že sa nachádzam uprostred tej najhoršej nočnej mory, nemôžem povedať jedno krivé slovo. Benedek Totth písal knihu desať rokov a vycibril ju do najmenších detailov. Dal si záležať aj na jazyku mládeže, ktorý je v tomto románe naozaj uveriteľný. Ani jedna veta nevyznieva trápne, či umelo. Text je plný vulgarizmov, ale ja som s tým nemala najmenší problém. Je to jazyk ulice a či chceme, alebo nechceme, je to jazyk mladých, ktorí sa práve azda vďaka vulgárnemu vyjadrovaniu cítia dospelejšie a neohrozenejšie. Perfektnú prekladateľskú prácu odviedla Lucia Molnár Satinská! Román Mŕtve body vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Zelený kocúr.
Je to síce kniha o tínedžeroch, ale nemôžeme ju zaradiť do young adult literatúry. V podstate je žánrovo nezaraditeľná. Podľa informácií z Maďarska ju však čítajú rôzne vekové kategórie. Dokonca sa stala maturitnou otázkou. Predpokladám, že každý čitateľ, ktorý je rodičom, zažije pri čítaní dosť veľký šok. Totth sa totiž s ničím nepára a okolo drog a neviazaného sexu nechodí žiadnou okľukou. Mňa veľmi prekvapilo, že hlavní hrdinovia sú všetci športovci, zavalení tréningami a súťažami a pritom dospievajú takýmto drsným spôsobom. Nevedia sa napratať do kože. Rodičia sú od nich akoby na tisíc kilometrov vzdialení. Pri tej strašnej absencii rodičov v živote hlavných postáv som mala pocit, že to jediné je neuveriteľné. Neexistuje, aby si jeden rodič nevšimol, čo sa deje s jeho dieťaťom. Ale na druhej strane… deti vedia dobre predstierať, takže možno áno, možno by to tak mohlo byť. Autor tu asi naschvál vynechal rolu rodiča, deti majú svoje starosti a problémy a rodičia asi svoje. Zbytočne ich do deja nezaťahoval.
Nikdy som nevidel mŕtvolu, ale nedesí ma, že možno teraz uvidím, ale to celé, krv a červené brzdové svetlá, vnímam ako čosi krásne. Za chrbtom začujem šuchot. Káčer sa vysúka z auta a zabuchne dvere. Tvár má bledú. Svetlo reflektorov osvetľuje jeho kučeravé vlasy, ako keby mal svätožiaru. Postaví sa, no ani sa nehne. Oslepili ho svetlá. Pretiera si oči, potom sa žmurkajúc vydá ku mne. „Poďme do piče!“ „Mali by sme zavolať záchranku.“ „Načo? Vieme ísť ďalej.“
Dej sa začína šialenou jazdou zhúlených stredoškolákov Bóju, Káčera, Zolka, Niki a bezmenného rozprávača. Káčer šlohol otcovi auto a bez vodičáku sa rúti po meste. Doslova som stúpala na pomyselnú brzdu, keď som čítala, čo v aute vystrájajú. Všetci sa náramne bavia, až kým nezrazia cyklistu. Drogy urobia svoje, Niki ani nevie, čo sa deje, chalani odtiahnu napoly mŕtveho človeka na krajnicu a pokojne na aute odídu. Neriešia to. Veď ich nik nevidel. Úplná absencia zdravého rozumu a strachu. Predpokladala som, že na túto tragédiu sa nabalí celý dej, no mýlila som sa. Stanú sa ešte horšie veci. Hlavné postavy rebelujú proti všetkému, chcú sa vymaniť spod rodičovského dohľadu, prežívajú prvé lásky a sexuálne vzťahy. Poviem vám, táto partička už má na konte toľko drogových a sexuálnych zážitkov, ako sa mnohým ani nesnívalo. To, ako sa správali k dievčatám, bolo odporné a nechutné. Dievčatá v tejto knihe však tiež nie sú svätice…
„Nestraš matkinu mačku,“ upozorňuje Káčer Bóju, na čo Kleo, ako keby rozumel, zamňauká ešte hlasnejšie. „Nevie, že nie je nabitá.“
„Ahá,“ uškŕňa sa Bója a potiahne spúšť.
Nikdy by som si nemyslel, že pištoľ je taká hrozne hlasná. Asi som ohluchol. Určite mi praskli bubienky. Krvavý postrek pokryje izbu, franforce chlpov lietajú sem a tam.
V románe môžeme vidieť, ako drogy ničia život ľudí. Človek stráca súdnosť, nadobúda vymyslenú moc, že môže všetko. Myslí si, že keď sa mu prepečie jedno, prepečie sa aj druhé, aj tretie.
Aby som však neodradila čitateľov od tohto skvelého románu vykresľovaním hrôzostrašného deja, musím napísať, že hoci je temný, absurdný a krutý, je zároveň mnohokrát aj vtipný. Len sa musí človek odosobniť. Nesmiala som sa nahlas, to nie, lebo temnota striedala humor veľmi rýchlo, no niektoré scény boli ako vystrihnuté z komédie. Veď román nie nadarmo prirovnávajú k Trainspottingu. Myslím, že skôr sa však pobavia muži, ako ženy.
Druhá tehla roztriešti stenu päťstolitrového akvária. Voda zaplaví obchod, trochu vytečie aj na ulicu, ale väčšina ostane vo vnútri. Okrasné rybičky surfujú na vlnách , plieskajú plutvami, hádžu sa na podlahe. Nemajú šancu, darmo sa hádžu do vzduchu, darmo sa vrtia, darmo lapajú ústami. Pokúšam sa vymyslieť, čo im môže víriť hlavou, ale je to dosť ťažké, lebo nech sa stane čokoľvek, ony sa tvária vždy rovnako.
Čo dodať na záver? Tínedžeri sú ako tie ryby, buď plávaš s prúdom v húfe, alebo ostávaš sám v ohrození. Partie majú silnú moc. Benedek Totth sa vyhýba akémukoľvek moralizovaniu. Nečakajte žiadne úvahy o živote, či o tom, ako by to malo a nemalo byť. Vyrozprával, čo rozpovedať chcel bez servítky pred ústami. Som presvedčená, že tento román nenechá nikoho bez emócií. Či už kladných, alebo záporných.
V poslednej kapitole sa zmení rozprávač. Rozprávačkou sa stáva Niki, a po tom všetkom, čo sa stalo, ma jej slová rozľútostili a rozzúrili zároveň. Opisuje časť príbehu zo svojho pohľadu, a to, čo by sa mohlo niekomu zdať „cool“ v chlapčenskom rozprávaní, nadobúda v Nikinom žalostný a smutný rozmer. Sám autor povedal, že by nikdy nebol schopný porozprávať celý príbeh očami Niki, lebo by ho to zabilo.
Na úplný záver musím napísať: Dúfam, že takto žije naozaj len hŕstka tínedžerov, že to autor poriadne prehnal, lebo pomyslenie na to, keby by do takéhoto niečoho spadli moje deti, by ma zničilo.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments