Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Zabijak Anders, ktorý nesklamal

Ak ste boli nadšení Storočným starčekom a sklamaní Analfabetkou, ste tu správne.
Že neviete, o čom hovorím? Neverím. No dobre, že ste to vy, tak špeciálne pre vás začnem nanovo (vy ostatní si zatiaľ dajte kávu alebo vyneste smeti).

Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol bol prvý megabestseller švédskeho spisovateľa Jonasa Jonassona. Sotva prevalcoval bránice čitateľov celého sveta, už ho sfilmovali, takže bolo otázkou času, kedy milého autora vydavateľstvo prinúti spísať ďalšiu knižku. Pochopiteľne rovnako zábavnú. Spomínate si ešte z detstva na povinné čítanie? Tak vedzte, že oveľa horšie je povinné písanie. Nečudo, že na trh prišla v postate identická kópia, v ktorej rozkošného starčeka vystriedala čudná dievčička bez základného vzdelania. Bez bázne a hany sa musím priznať, že som Analfabetku, ktorá vedela počítať nedočítala. Nudila ma.

Čudujete sa, že som k novinke Zabijak Anders a jeho priatelia pristupovala s pocitmi dieťaťa hľadiaceho v jedálni na pľúcka v smotane?  Už to, že ten titul neznel klasicky ako Nejaký niekto, ktorý niečo niekde dokázal bolo celkom príjemným osviežením. Dlhé názvy sú skrátka Jonassonova špecialita a musím uznať, že je to stále lepší spôsob tvorby názvu ako Nespútaná (divoká, vášnivá, tajomná, skrátka nejako vymletá) žena či Upírske hocičo.
Tak som sa pustila do čítania.
Ste zvedaví, ako to dopadlo? Nebudem vás napínať. Bolo to výborné, metaforické, ironické, trefné, vtipné, vážne a vôbec. Presne ako s tými pľúckami, ktoré sú napriek svojmu vzhľadu delikátnou lahôdkou. Užívala som si každú stránku. Ba čo stránku, každú vetu. Viac

Jonas Jonasson: Stoletý stařík, který vylezl z okna a zmizel

DusekstarikDejiny sa opakujú a všetko tu už raz bolo.
Ak ste niekedy zažili najväčší (a jediný) hit zabudnutej švédskej skupiny Rednex, tak sa sotva budete vzrušovať nad nejakým obtlstlým kórejským gangnamstajlom. Opakuje sa móda, opakuje sa hudba a opakujú sa i politické dejiny (keď už spomínam tých Kórejcov, tiež sa tí medzi severom a tí z juhu neštengrujú medzi sebou po prvý raz).

Keď zdedíte po východniarskej babičke starú zažltnutú záclonu a zavesíte ju na okno vo vašom novom panelákovom byte, ťažko presvedčíte návštevy, že ste kúl (neviem, čo to slovo znamená, ale používajú to moje deti, tak tým hádam nič nepokazím). Obdivné pohľady si vyslúžite až vtedy, keď si tú záclonku okolo seba zvodne oviniete a tvárite sa, že presne také mala na sebe kostnatá modelka na poslednej Armaniho prehliadke.
Záclona je tá istá, a predsa iná.

Prečo ten siahodlhý úvod ku knižke?
Nuž, možno som len chcela nájsť výhovorku, prečo sa mi knižka páči, hoci silno pripomína Forresta Gumpa, či ešte viac Járu Cimrmanna (hádam som teraz zrušila všetkých pochybovačov, ktorí by to na mňa chceli vytiahnuť ako zbraň). A vôbec, páči sa mi práve preto – hoci silno pohybujem, že si spisovateľ nechal do Švédska posielať práve Járove diela.

Aj keby – Jonas Jonasson sa omotal tou starou záclonou tak, že som padla na zadok.
Mám za sebou pár laických lekcií tvorivého písania a viem, že názov tvorí polovicu úspechu. Keď sa knižka volá Zaujímavý príbeh, Večná láska alebo Vývoj rybárskeho náčinia od 11.storočia po súčasnosť, asi ťažko z toho bude bestseller… bisťu, ale poviem vám – tento názov (nechce sa mi ho znovu písať) ma dostal už od prvej slabiky.

Čerstvo storočný Alan Karlsson, ktorý nie je žiadny manekýn (ale to je človek v jeho veku málokedy), sa so životom nebabre a vydá sa na cesty len vo svojich „čúracích trepkách“ (hovorí sa im tak preto, že starší muži málokedy dočúrajú ďalej než k vlastným nohám).  So životným mottom „Je tak, ako je a bude tak, ako bude“  sa mu podarí prežiť niekoľko istých smrteľných situácií, z ktorých zakaždým vybŕdne večerou s nejakým veľkým, najlepšie protivným potentátom, či štamperlíkom s nejakým malým, najlepšie sympatickým podvodníkom. Viac

Nie každý má rád farebné pančušky

titulkaUrčitý typ literatúry si žiada určité publikum. Tak ako sa žena posunie od čítania Cosmopolitanu (prvé rande, prvé pracovisko, modré očné linky) k Marianne (prvý rozvod, piate pracovisko, žiadne očné linky), tak sa presunie od mladistvej ženskej literatúry k … literatúre.

Blízke okolie vie veľmi dobre, aký rezervovaný je môj vzťah k ženským románom, ktoré vznikajú ako na bežiacom páse. Nemôžem sa rozhodne považovať za ich znalkyňu, pretože už aj ukážky sú pre mňa dostatočný repelent. Lenže prišlo na prorocké slová Jamesa B, že „never say never“ a mne sa ocitla v počítači prvotina Silvie Bystričanovej Každý deň má niekto narodeniny.

Po niekoľkých nádychoch a hojných kliatbach, som sa rozhodla, že:

1. Budem ku knihe pristupovať nezaujate.
2. Budem si predstavovať, že mám 25 rokov.

Dopadlo to nakoniec lepšie, ako som očakávala.

Príbeh Niny je o ceste za splnením sna o vlastnej čajovni, o nových a starých priateľstvách, o knihách, jedle, hudbe, básňach, prekonávaní strachu a samozrejme o láske. Je trendom doby, že predpokladom hladkého čítania je minimálne zdarne ukončené gymnaziálne štúdium, záľuba v literatúre, umení a solídny všeobecný prehľad. Akceptovala by som protiargument, že iný typ ľudí si predsa knihy nekupuje. Tí vzdelaní však nepotrebujú byť sústavne poučovaní.

Viac

Jesenné čítanie

Včera som sa bavil s britským kamarátom o všeličom. Nejako sme došli k vianočnému pudingu, tvrdil mi, že doň ide mnoho alkoholu. Smiali sme sa a keď som mu povedal o Vianočnej kolede od Charlesa Dickensa, jeho oči sa rozžiarili. A tak som ho poprosil, či mi nepovie niečo o vianočnej literatúre. Hovoril mi o poviedke Sneh, ktorú napísal James Joyce. A takisto sme sa obaja pousmiali nad melódiou k filmovému príbehu Snowman. Každé dieťa v Anglicku pozná tento zvuk.
Ja viem, Vianoce sú ďaleko. Iste, keď sa spomenú Vianoce, mnoho ľudí začne šalieť z toho, že aké pomyje ich čakajú. Že vraj už od októbra sú výzdoby a kadejaké akcie. Iste, veľmi charizmatický čin, nadávať na obchodné centrá a potom tam chodiť každý deň a všetko kupovať. Nebudem rozoberať, lebo mi tu podaktorí začnú oponovať. Odporúčam im navštíviť Holandsko, je to krajina veterných mlynov.
Pozerám sa vonku, počasie mi hlási 5 stupňov a stromy sa začínajú vyzliekať. Do práce už vstávam za tmy, čo chvíľa ma začne štípať mráz a budem rozprávať dievčatám ako mi chutia cencúle. (Bože, to je krásne slovo.) Hoc, to som robil možno pred 15. rokmi.
Viac

Zradca, Judáš – bude z teba guláš!

Oto Čenko – Ty nie si náš, teba zožerieme

Sú knihy, ktoré si kúpim až vo výpredaji, keď už aj z internetu vyšumia všetky vydavateľské aj čitateľské recenzie. Robím tak hlavne pri debutoch, nepreverených a hlavne pre mňa neznámych autoroch. Do tejto kategórie spadá aj Oto Čenko a jeho absurdný román „Ty nie si náš, teba zožerieme“. V prípade tohto autora ma však okrem iného odrádzala aj v slovenskej literatúre stále populárnejšia mystifikácia okolo samotnej identity autora. V kníhkupectvách som sa často aj nad týmto menom ironicky pousmial a neodpustil som si poznámku, že sa opäť nad klávesnicou počítača niekto vtipnej kaše najedol a dosť kontraproduktívne sa hrá na syna starej chudery Čenkovej.

Potom prišiel čas na kúpu jeho knihy. Samozrejme našiel som ju v nejakom výpredaji a po kúpe som ju nechal ešte istý čas uloženú v knižnici, pretože tak to často s novokúpenými knihami robím. Pred samotným čítaním som si ešte niečo o autorovi a knihe vygooglil, prešiel som všetky už binárnym prachom zapadnuté recenzie a prečítal som si názory aj čitateľov, ktorí mi odporúčali vydržať nudný začiatok, pripraviť sa na vulgárny slovník, absurdný humor a dosť extrému politickú fikciu.

Viac

Joseph Heller: Hlava XXII

Áno, áno, máte pravdu, fakt neviem, čo sa k tomuto skvostu ešte dá povedať, aby som nebola trápna, intelektuálna, nudná, otravná a vôbec, nájdite si tých prívlastkov koľko chcete, ku všetkým sa priznávam. Na svoju obhajobu uvádzam toto:

Ľudí na tomto svete delím na tých, čo tú knihu čítali a okamžite sa do nej zamilovali a na tých, ktorí si prečítali pár strán a vybodli sa na to (nemám tu síce kategóriu „nečítal som a kašlem na to“, ale utopicky verím, že raz aj na nich dôjde a budú sa musieť zaradiť).
Tých prvých spoznáme ľahko, stačí na nich zrúknuť: „Vidím všetko dvojmo!“
Oni vyškerene odvetia: „Bolí ma pečeň!“ a hneď ste kamoši.

Viac