Olgu Tokarczuk, nositeľku Nobelovej ceny netreba azda ani predstavovať. Je autorkou ovenčenou rôznymi literárnymi cenami a jej diela boli preložené do mnohých jazykov. Niektoré dokonca sfilmované. Novinku Stratená duša, ktorú publikovalo vydavateľstvo Artforum v preklade Karola Chmela, môžem pokojne označiť za literárno-výtvarné umelecké dielo. Ilustrátorka Joanna Concejo dovolila svojej duši a ceruzke rozprestrieť krídla. Obrázky sú také krásne, že mi ani slová nestačia, aby som vyjadrila svoj úžas. Na každej strane môžete nájsť nové a nové príbehy, ktoré dopĺňajú rozsahom krátke, ale hĺbkou veľké podobenstvo o stratenej duši z pera výnimočnej spisovateľky.
Človek, ktorý veľmi veľa a rýchlo pracoval, nechal svoju dušu kdesi ďaleko za sebou. Bez nej sa mu v podstate dobre žilo, spalo aj tenis hralo. Sem – tam mal síce pocit, akoby sa pohyboval v matematickom zošite na štvorčekovom papieri, ale neodbytný pocit plochosti odháňal preč. (Mriežka tvorí základ väčšiny strán. Úchvatná výtvarná metafora.) Je zrejmé, že takýto stav je neudržateľný. Aj on sa raz ráno zobudí s pocitom, že si nepamätá ani vlastné meno, nevie, kde sa nachádza a nemôže dýchať. Istá lekárka, ku ktorej sa vybral po radu, mu povedala, že ľudia žijú tak náhlivo, že ich duše za nimi nestíhajú bežať.
Človek menom Ján ju poslúchol, našiel si malý domček a čakal. Trpezlivo, pokojne. A v tomto momente nastupujú obrázky, ktoré môžete „čítať“ mnohorakými spôsobmi, vykladať si ich po svojom, dumať nad nimi, tešiť sa z nájdeného významu či zavrhovať zdanlivo nesprávny a hľadať iný. Jednoducho čakať a dúfať s Jánom v návrat stratenej duše. Na pravej strane knihy plynie čas spomalenia hlavného hrdinu, rastú mu vlasy, brada, kvety v črepníkoch, na ľavej sú možno obrazy z detstva, mladosti, pochované nádeje a sny. To už si musí každý interpretovať po svojom. Zobrazujú pominuteľné okamihy života.Stáva sa to, lebo rýchlosť pohybu duší je oveľa menšia než rýchlosť pohybu tiel. ( … ) Musíte si niekde nájsť svoje miesto, pokojne si tam sadnúť a počkať na svoju dušu.
Čo sa textu týka, naozaj nemožno veľa hodnotiť. Kratučký príbeh je veľkým pohladením pre srdce čitateľa a ponúka vážne zamyslenie sa nad životom, prioritami, hodnotami, sebou samým.
Útla knižka poteší malých aj veľkých, deti i dospelých. Som presvedčená, že bude hodnotným „zberateľským kúskom“ fanúšikov Olgy Tokarczuk, pretože je naozaj výnimočne vizuálne spracovaná. Neobvyklé dielo, vymykajúce sa z ostatnej tvorby autorky. Spisovateľka a ilustrátorka vytvorili mozaiku, v ktorej sa snúbi slovo s obrazom. Príbeh, ktorý by sa mohol stať každému z nás. Keď deťom správne vysvetlíme ponúkané podobenstvo, môžeme im do budúcnosti pomôcť a, naopak, pre nás dospelých je silným odkazom, aby sme spomalili, aby sme vyčerpaní nemuseli čakať, kým nás dobehne vlastná duša.
Powered by Facebook Comments