Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Anders de la Motte: UltiMatum

Anders de la Motte je typický dovolenkový autor. Kedy, ak nie počas dovolenky, sa dostáva k slovu HRAnie, ŠUM mora i nejaká tá BUBLINA v pohári, však?
Po vydarenej trilógii zo sveta hackerov vyšla vlani ďalšia spisovateľova novinka MemoRandom. Motteho fanúšikovia sa na ňu vrhli s chuťou, lenže tá sa po niekoľkých stranách zmenila na pachuť. Akoby ste sa zahryzli do čokoládovej taštičky a našli ste v nej špenát. Autorova spisovateľská  zručnosť ma však presvedčila, aby som po prvom súste dala šancu aj tejto zelenine. Žalúdok ma z nej nakoniec nebolel, no nedostavili sa ani slastné pôžitky. Konzervatívne totiž trvám na potrestaní zla. Minimálne v beletrii. Pravda, po záverečnej strieľačke zišlo zaslúžene zo sveta aj zopár zloduchov, no skorumpovaná smotánka si svoje renomé ešte vylepšila. To sa predsa v dobrej knižke nerobí!

Mea culpa, milý Anders. Krivdila som ti, teraz to už viem. Mala som si poriadne vygúgliť, že MemoRandom bol len začiatok. A že má pokračovanie. Na svoju obranu uvádzam, že i slovenský vydavateľ mlčal ako hrob – a ten by to mal vedieť najlepšie, že máš mladšieho brata UltiMata (mimochodom, tie názvy sú ti, milý Anders, veľmi šikovné, akurát sa v slovenčine blbo skloňujú, čo pochopiteľne nie je tvoja vina).
Hneď na prvých stranách stretnete samých starých známych. Výhodou je, že sa v nich už celkom dobre orientujete (a že ich je v príbehu požehnane, o tom nepochybujte). Máme tu kriminálnu inšpektorku Juliu Gabrielssonovú, ktorú pri vyšetrovaní síce veľmi nepočuť, ale keď sa dobre zahľadí na miesto činu, ihneď vidí, že onen blonďavý vlas nemá na stolíku čo hľadať. Je tu aj policajt a dvojitý tajný agent David Sarac, ktorý naposledy spôsobil vo vedení i v podzemí celkom slušný zmätok tým, že si na nič nemohol spomenúť. Viac

Zabijak Anders, ktorý nesklamal

Ak ste boli nadšení Storočným starčekom a sklamaní Analfabetkou, ste tu správne.
Že neviete, o čom hovorím? Neverím. No dobre, že ste to vy, tak špeciálne pre vás začnem nanovo (vy ostatní si zatiaľ dajte kávu alebo vyneste smeti).

Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol bol prvý megabestseller švédskeho spisovateľa Jonasa Jonassona. Sotva prevalcoval bránice čitateľov celého sveta, už ho sfilmovali, takže bolo otázkou času, kedy milého autora vydavateľstvo prinúti spísať ďalšiu knižku. Pochopiteľne rovnako zábavnú. Spomínate si ešte z detstva na povinné čítanie? Tak vedzte, že oveľa horšie je povinné písanie. Nečudo, že na trh prišla v postate identická kópia, v ktorej rozkošného starčeka vystriedala čudná dievčička bez základného vzdelania. Bez bázne a hany sa musím priznať, že som Analfabetku, ktorá vedela počítať nedočítala. Nudila ma.

Čudujete sa, že som k novinke Zabijak Anders a jeho priatelia pristupovala s pocitmi dieťaťa hľadiaceho v jedálni na pľúcka v smotane?  Už to, že ten titul neznel klasicky ako Nejaký niekto, ktorý niečo niekde dokázal bolo celkom príjemným osviežením. Dlhé názvy sú skrátka Jonassonova špecialita a musím uznať, že je to stále lepší spôsob tvorby názvu ako Nespútaná (divoká, vášnivá, tajomná, skrátka nejako vymletá) žena či Upírske hocičo.
Tak som sa pustila do čítania.
Ste zvedaví, ako to dopadlo? Nebudem vás napínať. Bolo to výborné, metaforické, ironické, trefné, vtipné, vážne a vôbec. Presne ako s tými pľúckami, ktoré sú napriek svojmu vzhľadu delikátnou lahôdkou. Užívala som si každú stránku. Ba čo stránku, každú vetu. Viac

Tom Fox: Dominus

Už dávno som nebola tak naštvaná, ako po prečítaní tejto knihy.
Viete, keby to bola somarina, tak ju niekde v tretine prestanem čítať a viac po nej neštekne pes. Toto bolo zákernejšie.
Totiž – od začiatku ma Dominus bavil a vôbec nie preto, že ho vydavateľ prirovnával k bestsellerom Dana Browna (nemalo ma to vlastne varovať?). Spisovateľ Tom Fox skrátka použil na čitateľa niekoľko zaručených lapiek. Príbeh situovaný za nám nedostupné vatikánske múry. Dobre vybratú dvojicu hrdinov, ale zase nie je príliš ideálnu. A do tretice detektívny príbeh s tajomstvom, ktorého odhalenia sa takmer neviete dočkať. Dej mal navyše správnu dynamiku, čo je v takomto type literatúry základ úspechu.
Fakt som sa na to každý večer tešila.

Lenže dnes, pár hodín po prekonaní cieľa, som nahnevaná. Nič z toho, čo čitateľ unavený všedným životom od dobrej oddychovky očakáva, sa nekonalo.
Žiadne vysvetlenia, žiadna katarzia. Len strieľačky ako v béčkovom filme. Autor sa s vysvetľovaním tajomstva v príbehu nebabral. Úplne zbabelo zvalil jeho riešenie na… (ak nechcete vidieť pointu, zakryte si pri nasledujúcej vete oči).
Vyriešil ho lacným zázrakom. Žiadne spokojné výdychy čitateľa, že všetko zapadlo do seba ako ozubené kolieska. Zlé zmizlo (alebo ho zastrelili), všetci sú happy. Hotový raj na zemi.
Škoda.

Viac

Ben H. Winters: Posledný policajt

Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste mali pred sebou šesť mesiacov života?
Nemyslím len vy osobne. My všetci na Zemi.
Asi vám ako prvé napadne, že by ste si to poriadne užili. Nechali by ste robotu robotou a odcestovali niekam strašne ďaleko. Povedzme na Bahamy. Tam by ste prehajdákali všetky prachy. Možno by ste sa strašne opili a možno by ste konečne prefackali šéfa, čo vám odjakživa pil krv. Má to však háčik. Jednak by sa vykašľali na robotu aj obyvatelia Bahám, a tak by vám ani nemal kto namiešať drink s dáždničkom. A ani s tým fackaním by to nebolo také jednoduché, lebo však každý raz niekomu v živote stúpil na otlak, takže možno by stál zase niekto v rade aj pred vašimi dverami. Nakoniec, načo by sme sa mlátili, keď to o pol roka stratí zmysel úplne všetko?
Zaujímavý pohľad na túto (dúfajme) hypotetickú situáciu prináša Američan Ben H. Winters, ktorý vo svojom bestselleri tvrdí, že ľudstvo predsa len celkom rozum nepotratí. V jeho Poslednom policajtovi sa vlády tohto sveta v záujme pokojného „dožitia“ občanov rozhodnú potrestať každý trestný čin a nepotrebujú pri tom nič viac ako zdĺhavý súdny proces. Vy by ste chceli stráviť svoje posledné dni v cele kvôli hlúpej krádeži?
To je ale len jedna z mnohých stránok života spoločnosti, ktorá sa dozvie, že na našu planétu sa nezadržateľne rúti asteroid Maia, pred ktorým sa nedá ujsť.
Viac

Renée Knightová: Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná

Ak trpíte túžbou stvoriť román, no neviete ako na to, zvyčajne si pohľadáte kurz tvorivého písania. Niežeby to robili všetci – a už vôbec nie v našich končinách – sú však krajiny, kde je to dobrým zvykom. Minimálne preto, aby ste sa za svoje dielko nemuseli hanbiť, keď ho raz vyložia na pulty. Presne takto to prebehlo u britskej (už) spisovateľky Renée Knightovej, ktorá priam vtrhla do kníhkupectiev s debutom Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná.

Poďme si najprv povedať, o čom to je. Príbeh s prímesou tajomstva paralelne rozvíjajú dvaja rozprávači – úspešná dokumentaristka Catherine a bývalý učiteľ na dôchodku Stephen.
Catherin žije život spokojnej manželky a matky, a keby nebolo čudnej knihy, ktorú jej ktosi podhodil, tak by ho žila aj naďalej. Manžel je tu milujúcim a chápajúcim tvorom, no a syn… no dobre, veď nemusí mať každý vysokú školu a plat. Jediným problémom je len ten prekliaty román, ktorý akoby skopírovali podľa jej vlastného života. Niečo v tom románe… vlastne niečo v Catherininej minulosti je také znepokojujúce, že sa o tom nesmie nikto dozvedieť. Naozaj nikto.

To by tu ale nesmel byť Stephen. Nakoniec, ten román je jeho dielo. Autorkou je v skutočnosti jeho mŕtva žena Nancy, ale koho to zaujíma? Dôležité je, aby sa dostal k správnym ľuďom. Stephen je starý mrzutý chlap, ktorý rozotiera svoju krivdu ako výkal po ľuďoch, ktorí za nič nemôžu. Ženskú, ktorá jemu a Nancy nenávratne zničila život, treba náležite potrestať. Nesmie byť šťastná, lebo mu zabila syna.
Nesmie byť šťastná, beštia. Viac

Haruki Murakami: 1Q84

1Q84Haruki Murakami sa už dávno stal mainstreamom, a to neveští nikdy nič dobrého.  Čím viac kníh taký spisovateľ napíše, tým je väčšia šanca, že pod tlakom vydavateľov, predajcov i tých knihomoľov, čo chcú čítať novinky každé Vianoce, začne upadať do stereotypu.
Ešte je aj iná možnosť – a to že sa naštve na predajnosť a začne experimentovať. Jedno i druhé môže skončiť katastrofou, a tak vždy dúfam, že to autor v novej knihe odšoféruje bez straty kvetinky.
Keď vyšlo jeho O čom hovorím, keď hovorím o behaní, vyzeralo to na ten experiment. Napísať toľko textu len o tom, ako niekto prekladá nohu cez nohu? Nudaaa jak Brno.
Lenže nebola. Zhltla som to na posedenie a potom ešte raz… a znova.
Murakamiho tiež ktosi každý rok  spomenie v súvislosti s Nobelovou cenou. Vraj je to horúci adept. Ó, kiež by sa tak nikdy nestalo! Nechcem, aby môjho obľúbeného spisovateľa nosili na piedestáli, aby sa o ňom učili deti v škole, a aby ho, nedajbože, pani učiteľka nadiktovala do povinného čítania.
Murakami sa má čítať z lásky, alebo ak chcete – z plezíru.
A presne toto sa mi stalo pri jeho ostatnej trilógii 1Q84. Viac