Úžasný semiautobiografický román Solenoid rumunského spisovateľa Mircea Cărtărescu je dielo, ktoré nejednému literárnemu fajnšmekrovi spôsobí zimomriavky po celom tele. Bola som v ňom ponorená dlhé tri týždne (kto má pozná, vie, že dokážem takéto hrubé knihy zhltnúť za tri dni) a užívala si každé slovo, slovné spojenie, vetu a kapitolu. Publikovalo ho OZ Brak v preklade Evy Kenderessy. Pred prekladateľkou skladám svoj pomyselný klobúk. V duchu som jej po celý čas tlieskala. Skôr ako sa pustím do tlmočenia svojich dojmov, požičiam si výrok Martina Kasardu, ktorý o románe napísal: „Napriek prítomnej estetike škaredosti sa budete v texte kúpať ako v najiskrivejšom šampanskom.“ Je to pravda.
Pripravte sa na striedanie reality so surreálnymi odbočkami, prítomnosti s minulosťou a ľúbivej poetiky s drsnými opismi miest a situácií. Ľutujem, že som od začiatku nepočítala „hmyzie“ metafory, toľko pavúkov, lariev, drobných živočíchov, koľko je zakomponovaných v texte nenájdete ani na prechádzke po lúke. Ale všetky boli úderné a aj vďaka nim si človek ešte lepšie dokáže uvedomiť svoju malosť. „…či aj my nie sme roztočmi vyššieho sveta, ktorý je taký ozrutný, že sa vymyká schopnosti nášho vnímania. ( ) Nehľadí teraz náhodou boh, ktorý sa vymyká môjmu pohľadu ako priveľká budova, na moje mučené telo sploštené v mojej dimenzii na nekonečne veľkom sklíčku? A nie je náhodou aj on nevdojak roztiahnutý na sklíčku, ktoré medzi prstami drží ešte väčší a ešte nemysliteľnejší boh, a takto stále až donekonečna?“
Román je písaný veľmi svojským spôsobom, dovolím si povedať, že je to náročný literárny text, ktorý vás buď oslní hneď na začiatku, alebo sa ním budete s utrpením prehrýzať až do konca. Isto sa nájdu aj takí, ktorí to jednoducho vzdajú. Je celý popretkávaný alúziami na iné literárne diela, plný odbočiek, snových sekvencií, bujnej imaginácie, košatých vízií, filozofických úvah a mikropríbehov.
Hlavným hrdinom je učiteľ rumunčiny na základnej škole v Bukurešti. Kedysi sníval o veľkolepej kariére spisovateľa, no po neúspechu svojej prvotiny sa jeho ambície zrútili. Prácu v školstve nenávidí a útechu nachádza v písaní denníka. Z reality uniká do „štvrtého rozmeru“ a vlastnej krajiny fantázie. Väčšia časť románu sa odohráva v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, kedy v Rumunsku tvrdou rukou vládol diktátor Ceaușescu. Krutosť doby je naturálne popísaná v každej kapitole. Opisy ponurého, chudobného a trpiaceho mesta sú obrazom celého Rumunska. Autor nás vodí po uličkách a detailne opisuje bezútešnosť a beznádej doby. Pamätníci socializmu si istotne pripomenú praktiky, ktoré sa používali v školách u nás a zrejme aj v celom komunistickom bloku. Hrôza. Priznám sa, že som chvíľami mala v očiach aj slzy. Ozaj to bolo takéto? Chudobu a strach rumunského ľudu zobrazil tými najtemnejšími farbami.
Večer čo večer vo svojom dome, nad solenoidom, v centre mesta, vesmíru, píše rozprávač antiknihu (antidenník), navždy obskúrne dielo jedného antispisovateľa. Je presvedčený, že je nikto a takým aj navždy ostane. Vzápätí dodáva, že aspoň nikoho neklame maľovaním dvier, čo sa nikdy neotvoria, na steny svojho piranesiovského sveta. Stále však sníva o imaginárnom úspechu svojej neúspešnej poémy a premene na toho Druhého. Na veľkého spisovateľa. Do denníka si zaznamenáva aj strašidelné nočné návštevy, ktoré pôsobia ako z hororu. (Kvôli autorovi dúfam, že tieto sekvencie nepatria do autobiografickej časti románu)
Román má niekoľko vrstiev. Okolo detstva plného liekov, trýzniacich lekárov a zubárov, strašidelných snov, vzťahu s rodičmi, neúspešného rukopisu, nevydareného manželstva a nového vzťahu sa krúti najvrchnejšia. Hlavný hrdina blúdi chodbami svojho domu, kým nájde hľadanú miestnosť (a pritom má iba štyri izby), blúdi chodbami neveľkej školy a trvá aj niekoľko desiatok minút, kým trafí do triedy a rovnako tak blúdi spomienkami na brata, čo v nich chýba. Jeho svet je svetom ruín a diktatúry, svetom strachu, hladu a zimy. V ďalších vrstvách románu sa zaoberá Voynichom, Kafkom či Freudom. Píše o rozruchu, ktorý v rodine Boolovcov spôsobil amorálny a geniálny mladík, priateľ Lewisa Carrolla, čím zničil jej logicko-matematickú geometriu a nainfikoval mysle šialenstvom štvrtého rozmeru: svet vo svetoch zoskupených z hĺbky do výšky na asymptomatickej špirále takej veľkoleposti, akú úbohý ganglion uväznený v temnici našich lebiek nemôže pojať. Tou najpríjemnejšou vrstvou je vzťah muža a ženy naplnený príchodom nového života na svet. Cez úsmev dieťaťa sa dostal ku konštatovaniu, že „Ľudské vedomie („ten jedinečný predmet, ktorým sa ctí ničota“) je úsmev, prozreteľný úsmev. Jeho smrť je absolútnym zločinom, ktorý sa nedá akceptovať a o to menej odpustiť.“Môj denník je mojím svedectvom, je dôkazom, že v istom čase a na mieste s presnými súradnicami sa svet otvoril, spravil prielom, ktorým sa dovnútra vtrúsili očarujúce aj hrozné panôžky iného sveta, nie toho fikčného ani rozhorúčeného mozgu, ale vyryté do niečoho, čo stále voláme skutočnosťou.
Tých vrstiev je v diele omnoho viac. Stačí ich len objaviť a porozumieť im. Pri čítaní môže čitateľ chvíľami cítiť zmätok, autor hocikedy odbočí, niečo vsunie, z reality prejde do sna či namaľuje surreálnu víziu, v ktorej sa dá úplne stratiť. Všetko so všetkým však súvisí a vytvára veľkolepú mozaiku poskladanú z päťsto strán bohatých na obrazy a vízie. Zamýšľa sa nad zmyslom a pominuteľnosťou života, otázkou viery, silou davu, presvedčivosťou argumentov, nad marazmom krajiny, nevyspytateľnosťou osudu, vlastnými anomáliami a rozmermi sveta a bytia. Tých otázok, ktoré predkladá sa dá nájsť veľmi veľa. V tom spočíva čaro čítania a objavovania.
Epický záver ma absolútne dostal. Po dočítaní poslednej strany som zostala sedieť a v hlave mi vírili myšlienky ako pri uragáne. Viem, že budem Solenoid čítať znova a znova a hľadať nové a nové na prvý raz nepostrehnuteľné detaily. Nechám sa unášať na krídlach autorovej fantázie a výnimočného literárneho talentu. Vôbec sa nečudujem, že sa meno Cărtărescu pravidelne objavuje v užšom kruhu kandidátov na Nobelovu cenu. Ohromný čitateľský zážitok!
Na záver uvádzam citát hlavného hrdinu – autora, ktorým mnohé vysvetľuje už na str. 171. „Lenže ja nepíšem preto, aby to niekto čítal, ale aby som sa pokúsil porozumieť, čo sa so mnou robí, v akom labyrinte sa nachádzam, akému testu som to podrobený a ako mám odpovedať, aby som vyviazol bez úhony. Tým, že píšem o svojej minulosti a o svojich anomáliách, o svojom priehľadnom živote, cez ktorý vidno strnulú architektúru, sa pokúšam odhaliť pravidlá hry, v ktorej som sa ocitol, rozoznať znaky, postaviť sa im tvárou v tvár, uvedomiť si, na čo poukazujú, a tam sa vybrať. Žiadna kniha nemá význam, ak nie je evanjeliom. Na smrť odsúdený by mohol mať steny svojej cely pokryté policami plnými samých výborných kníh, no to, čo skutočne potrebuje, je plán úteku. Nemožno utiecť, keď človek neverí, že sa utiecť dá, dokonca aj z cely s nekonečne hrubými stenami, bez dverí a okien. Väzeň z komiksu môže vyjsť kolmo zo strany ku mne, ktorý ho čítam v inej dimenzii.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments