Amos Oz mezi svými

Amos Oz Mezi svými

Izraelský spisovateľ Amos Oz je jednou z mojich srdcových záležitostí. Hoci bol neraz označený za horúceho kandidáta na Nobelovu cenu, nikdy ju nezískal a žiaľ, už ani nezíska, nakoľko v roku 2018 zomrel. Je však nositeľom mnohých iných cien: Izraelská cena za literatúru, španielska Cena princa Astúrskeho, Mierová cena nemeckých kníhkupcov, francúzska cena Prix Femina, talianska Cena Prima Leviho aj česká Cena Franza Kafku. Prečítala som jeho diela Judáš, Čierna skrinka, Panter v podzemí a konečne aj poviedkovú knihu Mezi svými, ktorej dej je situovaný do fiktívneho kibucu Jikhat. Autor po tragickej smrti matky vyrastal práve v jednom z kibucov – Chalda. Po témy poviedok teda nemusel ďaleko chodiť. Knihu publikovalo vydavateľstvo Paseka v preklade Lenky Bukovskej a Marianny Fisher.

Zbierka obsahuje osem poviedok. Postavy prechádzajú z jednej poviedky do druhej, čo navodzuje dojem jedného uceleného príbehu. Pokojný kibucnícky život v 50. rokoch 20. storočia je narúšaný trápeniami a zlomovými momentmi jednotlivých protagonistov. Obyvatelia sú naoko súdržní a jednotní, no pod pokrievkou to niekedy vrie. Starí zakladatelia majú svoje priority, maniere a prísne sa pridŕžajú pôvodných pravidiel, kým mladší začínajú uvažovať odlišne. Ľudia chodia bosí, spravodlivo si delia prácu, stravujú sa v spoločných jedálňach a každý o každom všetko vie. Všetci sa tvária ako priatelia, no skutočných priateľstiev je tu málo. Neviem zaujať postoj voči životu v spoločenstve, zrejme by som sa s tou myšlienkou nedokázala zosúladiť, no v dobe a krajine autorovho detstva bola predsa len iná situácia. Určite by som nesúhlasila s tým, aby moje dieťa prespávalo v noci vo vyhradenej spálni pre všetky deti kibucníkov odtrhnuté od rodičov. Chceli z nich vychovať samostatné bytosti patriace spoločenstvu, no pre mňa je to absolútne neprijateľná myšlienka. Rovnako tak aj pravidlo, že niekto iný rozhoduje, či môžem ísť študovať, kedy a za akých podmienok. Mladá žena Nina si získala moje sympatie, pretože bojovala za to, aby deti spali v domoch rodičov. Amos Oz tiež nebol neustále nadšený z rôznych pravidiel počas svojho života v kibuci Chalda. Oženil sa, založil si rodinu a kvôli nedostatku súkromia písal svoj prvý román Můj Michael v sprchách, kde sa skrýval pred zrakmi priateľov a súdruhov. Tí sa na jeho intelektuálnu činnosť pozerali cez prsty a šomrali, že by sa mal miesto písania venovať práci na poli.

Bezmenný rozprávač je členom kolektívu a skvelým spôsobom vykresľuje atmosféru a jednotlivé situácie s citom pre detail. Popisuje slabiny života v kolektívnom zriadení a verne zobrazuje vzťahy medzi ľuďmi, ktorí žijú v úzkom kontakte a zároveň, hoc obkolesení množstvom ľudí, prežívajú samotu. Nie je núdza ani o úsmevné historky. Obyvatelia sa snažia zladiť svoje osobné záujmy s kolektívnymi. Z histórie vieme, že kibuce sú už minulosťou. Poslednú poviedku môžeme brať ako metaforu, hlavný hrdina a jeden zo zakladateľov zomiera a s ním aj ideály, ktoré sprevádzali vznik spoločenstiev. Tej kritiky na život v kibucoch je v knihe viac, ale je jemne zaobalená v slovách a vnímame ju skôr medzi riadkami. Viditeľná je najmä v poviedke Dejr Adžlún. Dospievajúci chlapec Jotam dostane pozvánku od strýka z Talianska, nech príde študovať na univerzitu. Predstavitelia kibucu majú strýka v zuboch, pretože pred rokmi odišiel vybaviť určitý obchod a už sa nevrátil. Čiže sú zásadne proti, aby jeho príbuzný urobil to isté. Márne matka chodí a presviedča hlasujúcich. Najhoršie je, že Jotam sám nevie, čo chce.

Smutno mi bolo pri poviedke Táta. Sme svedkami tvrdých pravidiel kibucu a nemožnosti riadiť vlastný život. Chlapec z mesta sa ocitol na výchovu v Jikhate. Otec mu leží v meste v nemocnici a syn musí prosiť hlavného predstaviteľa kibucu o možnosť zájsť za chorým otcom. Vnímame chlapcove pocity odcudzenia, nevie sa dostatočne zaradiť medzi miestnu mládež, na jednej strane má tento život rád, no na druhej sa cíti ako votrelec a kolektív ho neprijíma.

Norský král ma, naopak rozosmial. Starý mládenec Cvi Provizor miluje zlé správy. Na svojich pleciech nesie všetky krivdy a tragédie sveta. O ničom inom nerozpráva, len kto kde zomrel, čo sa vo svete hrozné stalo, z rukáva sype úmrtné oznámenia, keď sa prevráti loď na mori, akoby bol sviatok. Svojimi morbídnymi historkami otravuje kolegov a preto sa mu vyhýbajú a pri stole v jedálni sedí sám. Aj tak si vždy nájde niekoho, kto mu padne za obeť. Aj Dve ženy sú svojím spôsobom úsmevné. Ariela ukradne Ostnat manžela a potom si vymieňajú absurdné listy, o Boazových zvykoch, zlozvykoch, chorobách a nedostatkoch. Ako to už v živote býva, na cudzie sa siahať nemá.

Za knihu Mezi svými získal Amos Oz cenu National Jewish Book Award. Jeho literárne majstrovstvo je nespochybniteľné. Je empatický k ľudským chybám a kritický k dejinám.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť