Isabela Figueiredo

Isabela Figueiredo: Písanie pre mňa znamená žiť

Na literárny festival BRaK zavítala portugalská spisovateľka Isabela Figueiredo a pre Magazín o knihách sa srdečne rozrozprávala nielen o svojom románe Tučná (Portugalský inštitút, 2022) ale aj o sebe a vlastnom tvorivom procese.

Z predslovu Alcidesa Murtinheiru, uvedeného v slovenskom preklade románu Tučná, som sa dozvedela, že hoci nejde primárne o autobiografiu, s Mariou Luísou zdieľate niekoľko styčných bodov. Prečo ste sa rozhodli písať o hrdinke nenapĺňajúcej spoločenské kritériá týkajúce sa vzhľadu?

Vybrala som si takúto hrdinku, pretože nezapadanie do spoločnosti dominuje celému môjmu životu. Nikdy som nezapadala vzhľadom a v podstate som akoby nikdy nemala prirodzené miesto v spoločnosti. Som taký nekonvenčný typ. Zaujímajú ma ľudia, ktorí jednoducho nespĺňajú nalinkovanú spoločenskú normu, či už preto, že sú príliš chudí, plešatí, nevedia dobre rozprávať, alebo sú cudzinci. Jednoducho táto téma outsiderstva ma zaujíma a vidím v nej veľkú nespravodlivosť, pretože medzi ľuďmi podľa mňa nie sú rozdiely. Preto som si zvolila hrdinku, ktorá sa nevojde ani na stoličku, keď si chce sadnúť

Tučná nie je len príbehom o obezite, sebaprijatí a vzťahoch, je to tiež kniha pamätí na premeny Portugalska v posledných desaťročiach. Počas dekolonizácie sa do domoviny vrátili tisíce navrátilcov. Nebolo jednoduché žiť s nálepkou navrátilca, tobôž tučibomby. Môžeme knihu zaradiť do tzv. návratovej literatúry?

Tento román je univerzálna literatúra, ale áno, Maria Luísa je „navrátilka“, trpí emocionálnou traumou, preto sa prejedá a je tučná, chce zajesť traumu z návratu, zo straty, z toho, čo jej chýba. Cíti sa stratená. Napcháva sa chlebom s marmeládou, a to je pre ňu zosobnením hladkania. Je to teda aj literatúra návratová. Táto téma pokrýva väčšiu plochu, a keď sa pozrieme chronologicky na príbeh Tučnej, tak v ňom odhaľujeme históriu Portugalska, aj Európy od sedemdesiatych rokov až do začiatku nového tisícročia.

Vo vašom románe hrajú dôležitú úlohu rodičovský byt a telo. V oboch sa hrdinka cíti nekomfortne. Preplnený byt, preplnené telo verzus úľava po gastrektómii a zbavení sa nábytku. Bolo toto metaforické prepojenie hneď od začiatku vaším zámerom ?

Nie, nebolo to mojím zámerom. Zaskočili ste ma. A viete, že máte pravdu? Moja prvá myšlienka bola, že Maria Luísa nebude mať zo začiatku byt rada, pretože rodičia sú ako väznitelia, ale na konci sa v ňom bude cítiť ochránená pred celým svetom. Ale toto metaforické prepojenie tela s bytom mi nenapadlo, no teraz, keď sa o ňom rozprávame, musím konštatovať, že je to veľmi inteligentný postreh a skutočne namieste. Budem nad tým rozmýšľať a som veľmi rada, že ste si to všimli.

Maria Luísa je silná osobnosť. Keď sa postavíte pred zrkadlo, ukáže sa v ňom ona alebo ste úplne rozdielne? Má vaša hrdinka niečo, čo by ste mali rada aj vy?

Maria Luísa má jednu črtu, ktorú nemám rada a naozaj dúfam, že taká nie som. Keď som dopísala knihu, uvedomila som si, že je to osoba, ktorá sa až posadnuto zaoberá niektorými vecami. Vtedy som sa začala pýtať: som aj ja taká? Maria Luísa naozaj vychádza z mojich skúseností, má moju silu, guráž, odvahu, takže je medzi nami istá paralela, ale táto črta ma naozaj prinútila pýtať sa, prečo som ju takto napísala. Napríklad jej posadnutosť Davidom sa mi vôbec nepáči. A čo by som chcela mať ako ona? Vie viac snívať a vie sa viacej vyhýbať realite než ja, ja si so všetkým robím veľké starosti. V tomto by som sa na ňu chcela podobať.

V príbehu je veľa rozmanitých a dobre napísaných postáv. Napríklad zbabelec David alebo Tony, manipulátorka s bujnou fantáziou. Existujú reálne predlohy k týmto protagonistom?

Áno existujú.

Je to Tony? Nemám rada Tony.

(Smiech) Veru, Tony. Tiež ju nenávidím. Aj David je reálna postava. Ale v príbehu sa nespoznali. Literatúra všetko zmení.

Isabela Figueiredo

Tučná je váš debutový román, no predchádzala mu novela Conto É Como Quem Diz, kniha memoárov a množstvo literárnych textov v denníku, v ktorom ste začali pracovať ako 25 ročná. Snívali ste o dráhe spisovateľky od detstva?

Od detstva som snívala o tom, že budem spisovateľka, lenže spisovatelia málo zarábajú a treba platiť účty, preto som bola dlho presvedčená, že zostanem iba pri snoch. Zamestnala som sa ako novinárka v denníku Diário de Notícias. Keď som začala písať, kolegovia mi hovorili, že môj prejav je príliš literárny a málo žurnalistický. Postupne som pochopila, že písanie už nie je iba únik, ktorým si celý život riešim problémy so samotou, ale stáva sa umením. Môj sen sa začal napĺňať, keď mi vyšli prvé texty. Boli dobre prijaté, čitatelia si ma obľúbili a vedeli sa s mojimi prózami identifikovať.

Maria Luísa si neustále čosi zapisuje do notesa, aby sa nezbláznila. Dánska spisovateľka Karen Blixen verí, že každý smútok môžeme urobiť znesiteľným tak, že ho vložíme do príbehu, alebo o ňom porozprávame. Stotožňujete sa s jej výrokom?

Identifikujem sa s výrokom Karen Blixen. Pre mňa bolo písanie vždy úľavou. Ale ani umenie nás nedokáže úplne oslobodiť od smútku, dokáže však pretaviť bolesť do niečoho iného, aby bol život znesiteľnejší. Pre mňa písanie znamená žiť. Písať rovná sa žiť. Každý deň si niečo zapisujem do zošita: telefónne čísla, nákupné zoznamy… Celý život si organizujem písaním. Písanie pre mňa predstavuje formu komunikácie ale aj meditácie, pretože keď človek píše, tak zotrváva v tichosti, meditácia je vnútorná záležitosť, je to moje srdce, o ktoré sa prostredníctvom napísaného delím s čitateľmi. Áno, delím sa o svoje srdce.

Dej knihy sa neodvíja lineárne, dalo by sa skôr povedať, že je to zbierka fragmentárnych spomienok hlavnej postavy. Ako prebiehal proces písania?

Píšem fragmenty, epizódy, ako mi prichádzajú na um a potom ich skladám, ako režisér skladá film z jednotlivých scén. Každý text je taká akoby kreatívna kvapka do procesu. Potom to všetko znovu čítam a zošívam texty ako krajčír. Šijem, šijem a dávam pozor, kde treba niečo pridať alebo odobrať, aby medzi fragmentmi fungoval vzťah. Nie som taký ten klasický spisovateľ, že sedím za počítačom a píšem dlhé hodiny.

Prečítala som mnoho kníh od autorov píšucich po portugalsky a všimla som si, že váš štýl je iný, než na aký sme zvyknutí v portugalskej literatúre. Je priamy, drsný a ironický. Kde je to povestné saudade (clivota)?

(smiech) Som oveľa priamejšia, tiež to tak cítim. V Portugalsku ma za to kritizujú, že som ako nôž, ktorý sa zarezáva, ale to je asi tá moja mozambická stránka. Moje slová majú v sebe mozambickú vášeň, oheň a ostrosť. Nemám rada koncept saudade, pretože pre mňa to znamená uzavrieť sa v bolesti a stagnovať, nepohnúť sa ďalej. A ja sa chcem od bolesti oslobodiť. Chcem napredovať, nechcem zostať zamrznutá na mieste.

Zažili ste niekedy pisateľský blok? Čo vám pomohlo pri jeho prekonávaní?

Pisateľský blok som zažila celkom nedávno, keď som dopísala knihu Tučná. V Portugalsku zožala veľký úspech a vlastne všade, kde bola preložená. Vtedy som pocítila veľkú zodpovednosť a ťarchu na pleciach. Pýtala som sa sama seba, ako prekonať tento úspech a ako napísať rovnako dobrú alebo lepšiu knihu. Začala som pracovať na ďalšej knihe, ale nie som schopná ju dokončiť tak, aby bola rovnako dobrá. Preto som sa dohodla s vydavateľom, že budem pracovať na inej próze, aby som prekonala svoj blok a potom sa vrátim k tej rozrobenej. Zodpovednosť a nároky, ktoré si na seba kladiem ma skutočne zablokovali.

Maria Luísa hovorí, že zavše sa otvoria dvere a do života nám vstúpia ľudia, ktorí vzápätí rýchlo odídu a my dôvod, prečo prišli odhalíme až oveľa neskôr. Existuje aj vo vašom živote človek, na ktorého s vďačnosťou spomínate?

Pre mňa je každý človek otvorenými dverami, aj ty si pre mňa otvorenými dverami. A ty si zas dverami pre niekoho iného. Nikdy nevieme, čo za nimi bude, aký nový svet sa otvorí. Pre mňa je to zázrak, a takto idem životom. Hľadám nové a nové dvere, vďaka ktorým môžem mať viac kontaktov, viac žiť, byť, dýchať. Možno o chvíľu prídu tvoji rodičia a tiež budú úžasní…

Chceli by ste na záver niečo odkázať slovenským čitateľom?

Chcela by som povedať, že nezáleží na tom, či je niekto spisovateľ, novinár, alebo zamestnanec firmy, záleží na tom, aby sme žili správne, aby sme sa správali správne voči sebe aj druhým, aby sme vycítili, že niekto potrebuje pomoc, aj keď o ňu nepožiada. Môže sa nám zdať, že sme rôzni, že nás je veľa, ale v podstate sme jeden celok, jeden dokonalý celok na zemi a nedefinuje nás zamestnanie, pohlavie alebo vzhľad. Dôležité je nájsť spoločnú reč, nielen verbálne, ale trebárs očami, gestami. Aj my tu teraz komunikujeme očami, a to je skutočne silné, cez oči si vieme povedať veľmi veľa, vieme si cez ne sprostredkovať lásku, takže nie je určujúce to, ako vyzeráme, ale kľúčová je naša podstata.

Isabela Figueiredo

Medailón

Isabela Figueiredo sa narodila v Lourenco Marques, no po vyhlásení nezávislosti Mozambiku ju rodičia v roku 1975 poslali do Portugalska k príbuzným. Autorkin debutový román Tučná, na pomedzí autobiografie a autofikcie získal v roku 2017 cenu Prémio Literário Urbano Tavares Rodrigues. Pravidelne publikuje na svojom blogu Novo Mundo.

Z portugalčiny tlmočila Lucia Halová

Rozhovor pôvodne pôvodne vyšiel v Magazíne o knihách ( č.6 /2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť