Holandské pohľadnice Adriany Macháčovej

Veterný mlyn sa nestará o vietor, ktorý minul – pohľadnice Adriany Macháčovej

By Adriana Macháčová
1. apríla 2023

De molen gaat niet om met wind die voorbij is. Význam tohto holandského príslovia je jasný: Človek sa musí chopiť príležitosti, kým nebude neskoro.

Mlyny jednoducho patria k Holandsku. Sú to pútače dediniek a miest, ktoré vidno na míle ďaleko. Keď sa zatočíte na päte, určite uvidíte aspoň jeden. Na celom území ich je viac než 9000. V máloktorom sa melie múka, hoci kedysi to tak bolo. Lisoval sa v nich aj olej, pílilo drevo, drvilo korenie či vyrábali farby. Dnes väčšina z nich bojuje s vodou, nie so španielskym rytierom Donom Quijotom, aby bolo jasné. Odvodňujú a vysúšajú pôdu, nech si voda už i tak z malej holandskej krajiny neukrojí ďalší kúsok. V niektorých sú múzea, objavíte v nich staré príbehy mlynárov, v iných zasa obchodíky, ale sú aj také, v ktorých straší. Teda vraj. Jeden turista si chcel fámu overiť a opýtal sa mlynára: „Počul som, že v mlyne straší.“ Odpoveď bola celkom jasná: „To je nezmysel, pracujem tu takmer 500 rokov a jakživ som niečo také nezažil.“ Tak asi tak. Ale neodbiehajme…

Najlepší deň pri Severnom mori je rozhodne v Zaanse Schans, 22 km od Amsterdamu. Poloha regiónu pri vode bola kedysi ideálna na stavbu lodí a tak sa z oblasti rýchlo stalo centrum lodiarstva v Európe. Jedinečná dedina je dnes plná stodôl, dielní, drevených domov, v ktorých stále žijú ľudia. Dokonca v Czaar Peterhuisje, v jednom z najstarších drevených domov v Holandsku, v roku 1697 osem dní prespával cár Peter Veľký, aby sa dozvedel niečo viac o stavbe lodí. Nájdete tu aj modrý dom inšpirovaný obrazom Clauda Moneta – Het Blauwe Huis. Zaanse Schans je ale známe predovšetkým svojimi veternými mlynmi. Keď ich videl Napoleon bol fascinovaný. Je ich viac než 600 a v čase najväčšej slávy vietor opierajúci sa do lopatiek vrtule poháňal výrobu v továrňach. Tento, dnes 250-ročný veterný skanzen je vskutku pozoruhodný a stále funkčný.

Najväčšie mlyny na svete sa nachádzajú pozdĺž kanála v centre pôvabného mestečka Schiedam hneď vedľa Rotterdamu a týčia sa do výšky viac než 40 metrov. Dávajte si však pozor na Schiedama! Ide o ďalšie holandské príslovie, ktoré v dnešnej dobe nepočuť tak často. Používalo sa na označenie toho, kto sa pozrel príliš často na dno pohárika. Schiedam totiž v minulosti prekvital práve priemysel s alkoholom. Kedysi sa v mlynoch mlel sladový jačmeň a raž. Spolu s borievkou tvorili hlavnú surovinu obľúbeného nápoja Jenever, slávneho holandského ginu. Počas svojho rozkvetu, v rokoch 1850-1890, keď ginový priemysel bežal na plné obrátky, bol Schiedam prezývaný Čierny Nazaret. Vyše 400 liehovarov a 100 páleníc plnili ulice čiernym dymom. Navyše práca v liehovaroch bola ťažká, a aby ju robotníci zvládli, dostávali pol litra Jeneveru denne. Schiedam sa tak stal symbolom opitosti. Dnes je to, samozrejme, inak. O histórii destilácie Jeneveru rozpráva už len Jenevermuseum na Lange Haven 74-76, kde známe holandské giny podľa starých receptúr môžete nielen ovoňať ale aj ochutnať.

Najkrajšie mlyny, zaradené do svetového zoznamu dedičstva UNESCO, nájdete v Kinderdijku, približne 15 km od Rotterdamu. Kinderdijk patrí k najholandskejším miestam v Holandsku. Voda, poldre s hrádzami a, samozrejme, s mlynmi kam až oko dovidí. Okrem toho sa dedinka pýši aj úžasnou legendou. Na začiatku 15. storočia územie vyzeralo úplne inak ako dnes. Bol to prosperujúci región chránený hrádzami. Lenže v roku 1421 ich prudká a zúrivá búrka zničila a domy zmietla voda. Po katastrofe, keď sa more upokojilo, ľudia vyšli na pretrhnutú hrádzu, aby videli, čo sa dá zachrániť, a v diaľke zbadali plávať kolísku. Neexistovala žiadna nádej, že v nej bude niečo živé, no keď kolíska priplávala bližšie, bolo vidieť, ako sa ju mačka snaží vyvážiť skákaním tam a späť, aby sa do nej nedostala voda. Obyvatelia postieľku vylovili a ukázalo sa, že je v nej bábätko, ktoré pokojne a v suchu spí – dieťatko hrádze, čiže Kinderdijk. Takto dedinka dostala svoje meno.

Čo dodať na záver? De molen gaat niet om met wind die voorbij is. Čiže príďte, kým nebude neskoro.

Adriana Macháčová patrí k obľúbeným slovenským spisovateľkám. Nehrá s čitateľom lacné hry. Keď chytíte jej knihu do ruky, nepustíte ju. Všetko je správne nadávkované a budete chcieť vedieť, ako to dopadne. Vo svojej tvorbe rozohráva otázky, ktoré trápia mnohé ženy. Rodinné drámy, nezhody s deťmi, či partnerské problémy. Nie vždy však zvíťazí láska a tolerancia. „Píšem príbehy pre aktívne ženy s veľkým srdcom, ktoré sa môžu stať hociktorej z nás.“

Doteraz jej vyšli romány: Cudzie vzťahy (2011), Žena vplyvného muža (2012), Dobré dni sa začínajú v noci (2012), V slepej uličke (2015), Striptíz duší (2013), Nebezpečný muž (2014), Nikdy never ryšavke (2015), Hubertove ženy (2015), Prečo práve ja? (2016), Milostný poker (2016), Keď láska zabíja (2016), Tieň pochybností (2017), A teraz ma pobozkaj (2017), Milujem tvoje lži (2018), Niekto ako ty (2018), Tak trochu ženatý (2019), Čo má ona a ja nie? (2019) a Dokonalý manžel (2020) a Slepý dážď (2021) Omyly a dohry (2022). V októbri 2023 vyšiel jej nový román S tvárou do neba. S Róbertom Dydom napísala romány Šokujúca aféra (2014), Vieme prví (2014) a Škandál v lepšej spoločnosti (2016). Jej knihy vychádzajú aj v českom preklade.