Ruská spisovateľka Guzeľ Jachinová, autorka románu Zulejka otvára oči (Slovart, 2019), aj v novom diele Transport do Samarkandu zostáva verná téme medzivojnového obdobia v Sovietskom zväze. Tentoraz sa však neprenesieme na Sibír, ale spolu s päťsto hladujúcimi deťmi a niekoľkými dospelými nastúpime na vlak zvaný Kytica a podstúpime strastiplnú cestu z Kazane do Samarkandu vzdialeného štyritisíc vierst. Ak by sa niekto v tejto chvíli mračil, že prečo dávam do pozornosti román ruskej spisovateľky, dodám, že Guzeľ Jachinová v otvorenom liste odsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu.
Musí ich nakŕmiť, musí…
V roku 1923 zúri hladomor v plnej sile, vymierajú celé dediny, z ľudí sú iba tiene a v mnohých oblastiach stále pokračuje občianska vojna. Štát má na jednej strane na svedomí viac ako päť miliónov mŕtvych, no na druhej strane sa snaží zachrániť aspoň siroty. Dôstojník Dejev je vymenovaný za náčelníka transportu a jeho úlohou je previezť deti od dvoch do dvanástich rokov do detského domova do Samarkandu. „Starec po sedemdesiatke, kŕdeľ postarších kvočiek a nemý nasprostastý kuchár – to bola Dejevova družina.“ Nik z nich doteraz nepracoval s deťmi. Iba detská komisárka Biela, s ktorou si Dejev neraz skočí do vlasov. Obaja sú síce zarytí komunisti a ide im predovšetkým o dobro detí, no často sa v názoroch rozchádzajú. Pravdu majú v podstate obaja, až čas ukáže, koho rozhodnutia boli lepšie. On má srdce na dlani, je až príliš mäkký, ona zas pôsobí tvrdo a neempaticky, ale zdanie môže klamať. Zo spomienkových návratov do minulosti je nám jasné, že Dejev bol kedysi za presadenie dobových revolučných myšlienok ochotný aj zabíjať – „včera“ kat, dnes záchranca. Teraz však nezachraňuje iba deti, zachraňuje aj sám seba. Do vlaku vyskladaného z rôznych vozňov, medzi ktorými sa nachádza aj niekdajší pojazdný chrám, nastúpi v dlhých bielych košeliach od armády päťsto bezprizorných detí. Všetky v očakávaní lepšieho života a najmä sýtych žalúdkov. Zaobstarať potravu a palivo bude nesmierne náročné. Dejev sa pri zháňaní jedla a liekov neraz dostane do životu nebezpečných situácií a je otázne, či vôbec dorazia do cieľa. Chorých neváha kŕmiť z úst do úst. Počas dlhej trasy dochádza k stretom s čekistami, príslušníkmi rôznych etník či odporcami režimu. Pomoc často prichádza od tých, od ktorých by sa to najmenej čakalo.
Hlad ako jedna z postáv
Počas Povolžského hladomoru ženy usmrcovali novorodencov, ľudia jedli trávu a korienky, od hladu cmúľali kamene, zmizli domáce zvieratá. Za jednu z ústredných postáv románu môžem pokojne označiť hlad. Guzeľ Jachinová srdcervúco opisuje zúfalstvo a beznádej. Päťsto detí natlačených vo vlaku sa zlieva do jedného kolektívneho hrdinu. V stiesnených priestoroch vlakovej súpravy sa ozýva mätež hlasov, no deti rôznych národností si aj tak dokážu porozumieť. Mnoho z nich po ceste zomiera, sú iba štatistami v tejto, miestami absurdnej, dráme. Končia pochované popri trati a Dejevovo zúfalstvo sa prenáša aj na čitateľa. Okamžite ich nahrádzajú iní malí tuláci, ktorých náčelník transportu nedokáže odmietnuť. Veľmi emotívne pôsobí finálne vymenovávanie detských prezývok, Dejev si pamätá všetky.
Rovnako ako príbeh Zulejky, aj Transport do Samarkandu odráža históriu autorkinej rodiny – jej starý otec bol ako dieťa tiež prevezený do Turkmenistanu. Kvôli románu prelúskala veľké množstvo archívnych záznamov týkajúcich sa jednej z najtraumatickejších epizód ranej sovietskej histórie. Natrafila na množstvo ťaživých príbehov. Napríklad príbeh chlapca, ktorý v románe jedol hlinu, je pravdivý, a skutočný je tiež desivý prípad malého Seňu, ktorého prenasledovala obrovská voš. Jachinovej ho vyrozprávala sociálna pracovníčka Asa Kalininová. Autorka sa vyjadrila, že napriek dostupnosti archívnych materiálov je téma hladomoru v Povolží do značnej miery prehliadaná, preto je presvedčená, že nastal čas na jej otvorenie. Silný literárny zážitok umocňuje vynikajúci preklad Jána Štrassera. Transport do Samarkandu približuje zabudnuté alebo potláčané časti histórie sovietskeho štátu, je o nadľudskom úsilí a prekonávaní zdanlivo neprekonateľných prekážok, ale je tiež obrazom sily a ľudskosti jednotlivca.
(Guzeľ Jachinová Transport do Samarkandu, prel. Ján Štrasser, Slovart 2022)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments