Literárny svet

Rozpaky z návštevy Buchmesse

By Róbert Dyda
29. októbra 2023

Na Buchmesse chodím od roku 2010. V reportáži z prvej návštevy som napísal: „Frankfurtský veľtrh je ako orgazmus. Predstavuje vrchol všetkého, čo môže autor, vydavateľ a čitateľ akejkoľvek úrovne od literárneho sveta chcieť, za predpokladu že ním pre vás nie je stretnutie s autormi Súmraku a Strateného symbolu.“ Na tomto trvám aj dnes, hoci paradoxne stretnutie s Danom Brownom v roku 2017 pre mňa znamenalo profesný vrchol, nakoľko som sa odvtedy už nedostal na tlačovku s väčšou knižnou celebritou. Z ľudského hľadiska hodnotím spätne ako najdôležitejšie, že som na nej stretol výnimočnú Veroniku Homolovú Tóthovu, autorku dôležitých kníh Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka. Po období pandémie, keď sa v roku 2020 uskutočnil veľtrh takmer úplne v digitálnej podobe, sprevádzali prípravy jubilejného 75. ročníka veľké očakávania. Tie sa žiaľ naplnili len čiastočne. Ale poďme po poriadku

Na Buchmesse cestujem už roky vlakom. Dvakrát som skúsil autobusový zájazd, ale päť hodín v autobuse len jedným smerom vás oberie o sily, ktoré potrebujete na výstavisku. Chodievam na otočku, len skrz Browna som bol na viac dní. Cesta ICE rýchlikom, ktorý som musel chytať už o 6:15, bola mimoriadne pohodlná. Čo sa už nedá žiaľ povedať o návrate, kedy vlak vychádzajúci z Hamburgu ma nakoniec doviezol domov o hodinu neskôr. Deutsche Bahn sú v súčasnosti v takom stave, že môžem byť rád, že to bolo len meškanie a nevypadol spoj, čo je takmer denným pravidlom najmä v rámci regionálnej prepravy. Zo stanice je to na výstavisko len jedna zastávka metrom.

Buchmesse trvá vždy päť dní, obvykle v treťom októbrovom týždni. Prvé tri dni bývaliurčené pre tzv. odbornú verejnosť – vydavateľov, spisovateľov, literárnych agentov či novinárov a víkend pre všetkých, čo sa zaujímajú o knižný priemysel. Tento rok sa však otvorili brány pre všetkých už v piatok popoludní. Kým prvá skupina platila za dennú vstupenku 84 eur a 139 eur permanentku, laickú verejnosť to vyšlo „len“ na 25 eur za deň. Rodina tvorená z dvoch dospelých a troch detí od 7 do 17 rokov si mohla kúpiť lístok v cene 53 eur. K novinárom, čo som tiež nevedel od začiatku, je Buchmesse veľkorysá a akreditácia ako aj vstup na veľtrh je pre nich zadarmo. Pri registrácii je ale potrebné uviesť médium, pre ktoré píšete a môže to byť aj blog. Knižní blogeri totiž v Nemecku patria k dôležitým prostredníkom medzi autormi a ich čitateľmi, takže nulové vstupné nie až také prekvapivé.

Moje prvé kroky po kontrole batožiny, lebo na veľký počet letákov, edičných plánov, časopisov a iných reklám nevyhnutne potrebujete aspoň malý kufrík na kolečkách, vždy smerujú do minireštaurácie pod pavilónom čestného hosťa. Okrem kvalitnej kávy tam človek nájde aj špeciality krajiny, ktorá o poschodie vyššie prezentuje literárne pochúťky.

Od kaviarenského stolíka je výborný výhľad na diskusné pódium, ktoré doteraz patrilo televíznej stanici ARD. Pre vysokú absenciu zahraničných a najmä domácich hviezd, ale možno aj v snahe trochu ušetriť, zrušilo ZDF svoju tradičnú modrú pohovku (Das Blaue Sofa) plus 3sat svoje diskusie a všetky debaty sa odohrávali na spoločnom Literárnom javisku.

Keď som pred návštevou Buchmesse hľadal v kníhkupectvách knihy zo Slovinska, odkázali ma v lepšom prípade na cestopisy. Myslel som si, že je za tým slabý prehľad predavačiek. Na moje veľké prekvapenie sa pred vchodom do pavilónu, kde sa dali kúpiť slovinské knihy preložené do nemčiny, nachádzala kôpka turistických príručiek a uprostred stolíka aj mapa krajiny. Zrejme aby nezorientovaným bolo jasné, že kde asi a ako ďaleko to Slovinsko vlastne leží.

Pavilón čestného hosťa patrí z hľadiska jeho prezentácie za vrchol, lebo tu sa uskutočňujú všetky najdôležitejšie aktivity danej krajiny počas trvania veľtrhu a jeho architekti sa snažia navrhnúť ho tak, aby si ho návštevníci pamätali aj po rokoch. Toto sa Slovincom príliš nepodarilo. Island kedysi zavesil veľké plátna, kam sa premietali zábery Islanďaniek a Islanďanov, ktorí čítali nahlas alebo potichu knižky pred svojimi domácimi knižnicami. Francúzsko vytvorilo drevenými priečkami oddelené sekcie. Umne skombinovalo tradíciu a modernosť. Do pavilónu umiestnilo kópiu Gutenbergovho knižného lisu a kúsok neho sa dala vyskúšať virtuálna realita. Slovinsko malo len poličky s knihami pred imitáciou žuly s minikochlíkmi rozmarínu. Slabšie od toho bolo asi len Fínsko s bielou elipsou sťa akousi ľadovou plochou. Prehľad ďalších pavilónov nájdete v článku o ich desaťročnici.

Do Frankfurtu pricestovalo takmer 70 slovinských spisovateliek a spisovateľov. Pri pohľade na ich menný zoznam je zrejmé, že slovenská predavačka by bola asi rovnako zaskočená ako jej nemecká kolegyňa, ak by ste sa sa jej na nich pýtali. Podľa reklamnej brožúrky patrí napríklad Drago Jančar medzi najvýznamnejších slovinských autorov. Knižný reťazec Martinus ponúka len jednu jeho v slovenčine Staviteľ – mýtus o Daidalovi, ktorá vyšla v roku 2007 v Slovarte. Aj to len ako čítanú. Po krajine, s ktorou si nás pravidelne v zahraničí mýlia, preberie štafetu Taliansko. Toto sa už teraz chystá prezentovať od jedla až po všetky oblasti umenia. Nasledovať budú Filipíny a rok 2026 bude patriť Českej republike. Ostáva im držať palce, aby nezostali v hanbe a zanechali výborný dojem.

Z tlačových materiálov sa človek nedozvie, či si slovinského filozofa Slavoja Žižeka vybrali hostia alebo vedenie veľtrhu na otvárací ceremoniál. Tento známy enfant terrible neostal nič dlžný svojej povesti a hneď na pódiu sa svojimi výrokmi o izraelsko-palestínskom konflikte dostal do sporu s organizátormi ako aj so zástupcom hessenskej vlády.

Postoj vedenia Buchmesse, ktoré sa plne postavilo na podporu Izraela a odsunulo odovzdanie ceny palestínskej autorke Adanii Shibliovej, vyvolal veľké rozhorčenie. Následne niektoré arabské a moslimské krajiny stiahli úplne svoje stánky z veľtrhu, včítane čestného hosťa roku 2015 Indonézie. Takto to vyzeralo napríklad v priestore vyhradenom pre Malajziu.

75 rokov Buchmesse sa nedalo prehliadnuť. Lexikón nemeckého jazyka Duden zablahoželal veľtrhu k výročiu panelom s dúhovo upravenými obálkami aktuálneho vydania, ktoré je tradične žlté.

Aj návštevníci mohli pridať svoj odkaz na špeciálnej stene. Dominoval na nej obraz nemeckého komika Otta Waalkesa, ktorý bol jednou z mála celebrít, ktoré prišli do Frankfurtu.

No a komu by sa žiadalo viac histórie, mohol si sadnúť na jednu zo 75 stoličiek, kde sa cez QR kód dostal k audionahrávke o osobných zážitkoch známych ľudí z minulých návštev veľtrhu.

Kto navštívil minulé veľtrhy, nemohol si nevšimnúť okamžite po vstupe do haly s najvýznamnejšími vydavateľstvami viditeľné rozdiely s predchádzajúcimi ročníky. Uličky medzi stánkami ostali rovnako široké, ako keď platili covid opatrenia. Záverečná bilancia ukázala, že napriek nulovým obmedzeniam záujem stále nedosiahol stav pred pandémiou a do vtedajšieho vrcholu 300 000 návštevníkov chýbalo výrazných 75 000 ľudí.

Hoci po novom sa už nepodpisovali knihy na ploche uprostred veľtrhu zvanom Agora, ale v špeciálnom priestore, kam sa bolo treba registrovať, mnohé vydavateľstvá na túto ponuku rezignovali a po podpis si mohli ľudia chodiť do ich stánkov. Rekord trhol tentokrát Sebastian Fitzek. Rad s čakajúcimi na jeho autogram dosiahol vyše 200 metrov a trvalo vyše tri hodiny, kým sa podpísal do posledných kníh. Kto tam prišiel len kvôli nemu, bol určite spokojný.

Vydavateľstvo cestopisov Marco Polo pozývalo na ponorenie sa do jeho sveta. Ktovie koľko z návštevníkov si uvedomilo, že každá jedna príručka na týchto paneloch nie je len novým vydaním, ale musela prejsť kompletnou revíziou.

Púhou náhodou sa mi podarilo zachytiť poza regále víťaza tohoročnej Nemeckej knižnej ceny Tonia Schachingera, keď som pri fotení jeho knižky dostal „tajný“ tip od hostesky na stánku, že práve s ním robí Bayerische Rundfunk rozhovor. Našťastie si moje špionážne pokusy nevšimol a mám sympatický úlovok. Porota každoročne vyberá 20 finalistov do širšieho finále a 6 do užšieho. Víťaz dostáva 25 000 eur, zvyšok šestice po 2 500 eur. Tento rok bolo posúdených 172 románov zo 111 vydavateľstiev. Kým vlani išla cena do Švajčiarska nebinárnemu autorovi, ktorý sa prezentoval ako Kim de l’Horizon, narodený v roku 2666 na planéte Gethen, jediná exkluzivita súčasného laureáta je, že sa narodil New Delhi, kde jeho otec vtedy pracoval ako diplomat. Tonio ale vyrástol a píše vo Viedni.
Príbeh víťazného románu sa sústreďuje na dospievanie pätnásťročného Tilla v elitnej viedenskej škole, ktorá kladie na študentov vysoké nároky. Chlapec, ktorému zomrie otec, utečie z represívneho prostredia, ktoré reprezentuje učiteľ s mefistofelskými vlastnosťami, do sveta počítačových hier, konkrétne ku strategickej hre Age of Empires II. Už názov knihy naráža na digitálne prostredie, „Echtzeitalter“ sa dá preložiť ako „Vek v reálnom čase.“ Autor počas ceremoniálu poďakoval svojej manželke s tým, že všetko, čo vie, sa naučil od nej . Naopak zdôraznil , že neďakuje porote, ktorá podľa neho len odviedla svoju prácu a vybrala najlepšiu knihu roka.

Skutočnou hviezdou 75. ročníka bol spisovateľ Salman Rushdie, ktorý dostal Mierovú cenu nemeckého knižného zväzu. Táto sa oznamuje s niekoľkomesačným predstihom. Mal som príležitosť sedieť pár metrov od neho na Buchmesse 2017 , odkiaľ je aj táto fotografia. Brit, ktorého odsúdil na smrť v minulosti iránsky ajatoláh a popravu takmer vykonal minulý rok atentátnik, sa vo Frankfurte predstavil dvakrát. Raz pred veľmi preverenými novinármi a druhýkrát počas preberania ceny v kostole sv. Pavla.
Na tlačovej besede dostal okrem iného otázku na tému umelej intelegencie, ktorou sa veľtrh intenzívne zaoberal. Odpovedal, že raz mu ukázali text v rozsahu cca 300 slov vraj v štýle Salmana Rushdieho, ktorý vygenerovala AI. Bol to odpad. Z AI ale nemá strach najmä preto, lebo táto podľa neho nemá zmysel pre humor a originalitu. Avšak učí sa rýchlo a o desať minút môže byť všetko inak.

Ako som na začiatku avizoval, môj dojem z Buchmesse 2023 bol trochu rozpačitý. Na jednej strane bolo cítiť obrovskú prácu, ktorú odviedli organizátori, aby dostali veľtrh do stavu pred covidom a tí, čo sa ho zúčastnili po prvý raz, boli nepochybne v nemom úžase ako ja v roku 2010. Kým v minulosti sa najväčšie trecie plochy vyskytli skrz stánkov „fašistických“ vydavateľstiev, tentokrát nemusela zasahovať polícia, ako sa to stalo pred pár rokmi, keď sa pobili zástancovia ľavice a pravice pred besedou politika z AfD. Vojenský konflikt na Blízkom Východe sa našťastie nepreniesol do výstavných hál.

Je skvelé, že do Frankfurtu chodí čoraz viac ľudí zo Slovenska. V slovenskom stánku to naozaj žilo a nezastavovali sa tam len náhodní návštevníci, aby si prelistovali vystavené knihy. Pribúda prekladov do nemčiny a aj na čítačky chodí viac ľudí ako kedysi. Lebo na tom stojí a padá účasť na nemeckom knižnom trhu. Nemecko sa akosi stále nenaučilo čítať diela z Ost Blocku. Potrebovalo by to nejakého autora, ktorý by to zlomil a potom by sa už ostatní viezli. Ako sa to stalo so severskou krimi. Pocítili to aj Slovinci, kam Nemci veľmi radi chodia na dovolenky, ale po ich knihách nesiahnu. Na rozdiel od minulých rokov neboli v predajniach stolíky alebo sekcie s označením Gastland Buchmesse 2023. Aj keď je fakt, že to posudzujem len podľa skúsenosti z jedného mesta.

Buchmesse sa vždy prezentovala ako stretnutie s knihou, nie trh s novinkami. Ľudia z brandže tam chodili, aby ukázali, že tu sme! Čím trpeli najmä v čase covidu, keď sa knihy predávali obskúrnymi spôsobmi. Pre Magazín o knihách som písal o prípade, keď sa stála čitatelka rozhodla zaplatiť mesačný nájom svojej obľúbenej predajne potom, čo si uvedomila, že zatvorený obchod nemôže mať žiadny príjem. O to viac je šokujúce, že stretnutie autori – čitatelia sa tento rok nekonalo takmer vôbec, hoci mu technicky nič nebránilo. Ostáva dúfať, že skutočná oslava sa udeje o rok, keď bude veľtrh čiastočne pod talianskou taktovkou. Ich literatúra tvorí pevný čitateľský pilier, spisovatelia a spisovateľky z Apeninského poloostrova sú milovaní, či už ide staroveké alebo súčasné diela. V dňoch od 16. do 20. októbra 2024 sa presvedčíme, či sa tieto očakávania naplnia.

Fotky v článku: Róbert Dyda
Titulné foto: Dado Nagy