Bajza

Túžila som nazrieť do “bajzovských“ zákutí a objaviť utajený príbeh

Eva Maliti Fraňová je prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička. Akiste poznáte jej romány Kustódi // Arianina kniha či O príjemných pocitoch, zbierky krátkych próz Pod jazdeckou sochouKrpatý vrch, vedeckú monografiu o spisovateľovi Andrejovi Belom či publikáciu o prekladateľke Zore Jesenskej aj autorské prerozprávania Nartského eposu a kaukazských rozprávok Nebeské zrkadlo. A to ešte, samozrejme, nie je všetko. Len nedávno vydavateľstvo Slovart vydalo jej najnovší román s názvom Tajomstvá mladého Bajzu, ktorý hovorí o tom, ako mohol vzniknúť prvý slovenský román Príhody a skúsenosti mládenca Reného. Katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza prvý zväzok svojho románu napísal dokončil v 1784, a vyšiel začiatkom 1785, druhý zväzok už zostal nedokončený. Históriu vzniku diela nepoznajú ani literárni odborníci a autorka sa rozhodla utkať príbeh podľa vlastnej fantázie. Samozrejme, so zachovaním známych historických reálií a udalostí. Kniha ma skutočne zaujala a bavila. Autorkin štýl je veľmi svieži a Tajomstvá mladého Bajzu je naozaj dobre napísaný román s pútavo vyrozprávaným príbehom.

Ste literárna historička, preto ste po tému nemuseli ďaleko chodiť. Prečo ste sa rozhodli vyrozprávať práve tento príbeh? Čím vás fascinuje?

Postava spisovateľa Jozefa Ignáca Bajzu, katolíckeho kňaza, slovenského predstaviteľa epochy európskeho osvietenstva, vzbudzovala dlho môj záujem. No a fakt, že napísal prvý slovenský román, ma naozaj fascinuje. Zdá sa mi priam neuveriteľné, že jeho dielo vzniklo tak dávno, ešte v poslednej štvrtine 18. storočia, zarovno alebo dokonca skôr než diela podobného druhu v iných národných literatúrach. Veď napríklad prvý ruský román tohto druhu, Radiščevova Cesta zo Sankt-Peterburgu do Moskvy, kde autor riešil podobné otázky ako náš Bajza v Reném, hlavne v jeho druhom zväzku, vyšiel roku 1789-90. Kládla som si otázku, ako je možné, že slovenská umelecká literatúra písaná po slovensky, hoci v tomto prípade bajzovskou slovenčinou, začína takým suverénnym a trúfalým výkonom. No keď som sa pokúšala dozvedieť sa okolo prvého slovenského románu viac, ukázalo sa, že to nie je také jednoduché. Okolnosti jeho vzniku sú zahalené tajomstvom, vie sa len to, alebo skôr – predpokladá sa, že proces inšpirácie k nemu začal vo Viedni, kde Bajza študoval na Pazmáňovom kolégiu. Keď som si toto uvedomila, prirodzene som začala byť zvedavá, túžila som nazrieť do “bajzovských“ zákutí a objaviť utajený príbeh, ktorý by som mohla tvorivo zrekonštruovať a po svojom napísať.

O Bajzovi a jeho románe sme sa všetci učili na stredných školách, no všetko v skratke. Kto bol tento odvážlivec, ktorý ešte pred Bernolákom a Štúrom, teda pred uzákonením spisovnej slovenčiny, napísal – zacitujem vaše slovné spojenie – „samorastlou slovenčinou“ prvý slovenský román?

Myslím, že veci okolo Bajzu a jeho tvorby, najmä románu, viseli dlho akoby niekde vo vzduchoprázdne, nebolo možné komplexne uchopiť kontexty 18. storočia, a to vinou viacerých momentov. A hoci roku 1955 historik Ján Tibenský Bajzovo dielo vedecky preskúmal a vydal vo Vede podľa originálu, pričom už na konci 60. rokov vznikol jeho moderný intrapreklad Jozefa Nižnanského (v tejto podobe vyšiel román v priebehu 70. rokov štyrikrát), na to, aby sa skutočne dostalo do živého toku literatúry, si ho museli osvojiť slovenskí spisovatelia na konci 80. rokov. V r. 1989 vznikla divadelnícka dramatizácia románu Náš priateľ René z pera L+S a v tom istom roku vyšiel román Van Stiphout Ľubomíra Feldeka, ktorý tu pre svoju autobiografickú tému použil niektoré inšpirácie z Bajzovho diela. Až po zažití týchto umeleckých projektov, ktoré mali na Slovensku veľký ohlas, román Príhody a skúsenosti mládenca Reného ožil v širokom povedomí. V 90. rokoch k tomu viedlo aj slobodné odkrývanie nových obzorov vo vede, v umení, v literatúre, v rámci ktorého sa adekvátne odkrývala aj epocha osvietenstva. Dlhý proces „trávenia“ románu súvisí pravdaže i s ťažko „stráviteľnou“ Bajzovou slovenčinou, ktorá bola pre 20. storočie už nečitateľná. No mňa nadchýna, že sa spisovateľ nebál márniť sily na svoj utopický a čoskoro odpísaný projekt a že k tomu „stráveniu“ románu vytvoreného bajzovčinou všetkými spomenutými cestičkami napokon prišlo, takže dnes dielo suverénne patrí k základom našej kultúry. Ale tuším som sa trochu vzdialila od vašej otázky. Pýtali ste sa ma, kto bol tento odvážlivec. Narodil sa v polovici 18. storočia a zomrel 81-ročný, prežil relatívne dlhý a naplnený život, v ktorom, ako si myslím, realizoval svoje túžby, pracovné i tvorivé plány. Podľa dostupných informácií, ale aj vzhľadom na to, že jeho literárnu tvorbu charakterizuje polemickosť, a v rámci nej zápasy o presadzovanie vlastnej podoby spisovnej slovenčiny, sa dá usudzovať, že bol typom nepokojného človeka, taká nepokojná duša. Veľa písal a bol vzdelaný, Pazmáňovo kolégium, kde študoval, pôvodne patrilo jezuitom, no aj po zrušení ich rádu ostalo inštitúciou poskytujúcou kvalitné vzdelanie. Bol veľkým prívržencom reforiem Jozefa II., stal sa ním počas štúdií vo Viedni a svojej orientácii ostal verný. Pôsobil ako katolícky farár, čo sa týka i ďalších významných literátov tohto obdobia, Antona Bernoláka či Juraja Fándlyho, všetko Bajzových súperov na poli ustaľovania normy slovenského jazyka. V živote i v tvorbe, už ako fungujúceho farára v Dolnom Dubovom a inde, sa prejavovali Bajzove odbojné črty, možno nadmerné sebavedomie, tvrdohlavosť, výbušnosť, ktoré mu v živote narobili dosť problémov. Ale bol mu vlastný aj prakticizmus, vďaka ktorému dokázal na farách, kde pôsobil, celkom obratne a hospodárne gazdovať, mával našetrené, dokonca si mohol dovoliť (neviem, či to vtedy bol luxus ako teraz) opakovane liečiť svoj reumatizmus v piešťanských kúpeľoch. Ale aj na úradoch bol zdatný, obvykle vždy uspel s tým, čo si potreboval vybaviť. Svoj život ukončil v Bratislave, kde bol kanonikom pri kapitule a pochovaný je v kapitulskej krypte Dómu sv. Martina. A ešte k tej „samorastlej“ slovenčine. Na tému Bajza som roku 2016 napísala divadelnú hru, nazýva sa Naše osvietené storočie alebo cherchez la femme / komédia zo sveta myšlienok. V tejto komédii je scéna, kde už zrelý spisovateľ prečituje pasáž z nového diela svojej farskej gazdinej Anči. Tá ho sklame, lebo povie, že ničomu nerozumie, načo sa môj hrdina ohradí: „Ničomu?! Ale to je čudné. A načo to potom píšem? Veď to celé robím pre slovenský ľud, chcem, aby ste mali čistú, ľubozvučnú slovenčinu, vlastne bajzovčinu, lebo som ju ja, Jožo Ignác Bajza, sám vymyslel. Pre potreby slovenského ľudu. Aby ste rozumeli tomu, čo píšem.“
Asi tak, hoci je to v rovine humoru…-:))

Kde všade ste čerpali informácie k písaniu?

V krátkom doslove ku knihe som napísala, že som chcela vytvoriť fiktívnu alebo fantazijnú históriu zrodu prvého slovenského románu, ktorá nie je známa. Bola to príležitosť trochu sa „pohrať“ s výkladom dejín. Nie je to postup, ktorý by sa v umeleckej literatúre nevyužíval, asi v tomto duchu písal Milorad Pavič svoj Chazarský slovník, a išiel ešte ďalej, keďže si vymýšľal aj dokumenty, pretože o dávnom a tajomnom národe Chazarov takmer žiadne nie sú… Uplatnil ho napríklad i Bulat Okudžava vo svojich historických románoch. Samozrejme, že títo autori si kládli aj iné úlohy, bola to príležitosť okľukou sa kriticky vysloviť k svojej dobe (diela vznikli v polovici 80. rokov). My o Jozefovi Ignácovi Bajzovi máme rôzne dokumenty a fakty, ale ak som si napriek tomu v istom informatívnom vákuu okolo jeho románu dovolila niečo vymyslieť, neznamená to, žeby som si celý príbeh vytiahla z prsta. Išlo mi o spájanie fikcie a fabulácie s faktami, tie sú v mojej histórii záväzné. No a pravdaže, aj ja som si kládla nejaké úlohy smerom k dnešku…-)) Čo sa týka informácií, bolo treba naštudovať množstvo materiálu, bolo to priam také medzinárodné štúdium, v rámci neho som študovala literárnohistorické a literárnovedné texty o Bajzovi a jeho tvorbe, najmä o románe, ďalej materiály o Pazmáneu, o tom, ako sa tam v minulosti študovalo, a tiež o histórii Viedne, jej ulíc, života, čo tu vládol, ba dokonca aj o histórii peňazí, ktoré majú v mojom románe tiež svoje miesto. Ďalej to boli texty k dejinám epochy osvietenstva a texty o histórii katolíctva. Veď tí, čo v 80. rokoch 18. storočia vytvorili významné texty slovenskej literatúry, či už to bol Bajza so svojimi Rozličnými veršami a románom, autor jazykovedných prác a prvého pokusu uzákoniť slovenčinu Anton Bernolák, Jur Fándly s jeho Dúvernou zmluvou, boli napospol duchovní, rímskokatolícki kňazi, ktorí mali ambíciu podieľať sa svojím písaním na uzákonení jazykovej normy, pričom práve do tejto doby spadá snaha katolícku cirkev reformovať. Ako vieme, neskôr zápas o kodifikáciu slovenčiny prešiel k evanjelikom, kde ho úspešne dokončil Ľudovít Štúr.

V doslove spomínate, že ste na viedenskej univerzite so svojimi študentmi porovnávali Bajzov román s Voltairovým Candidom. Čo vás presvedčilo, že Bajza ho zrejme poznal, čítal a nechal sa ním inšpirovať?

Keď som začala Bajzovho Reného kedysi čítať, už s istým bádateľským záujmom, dostala sa mi do rúk rozsiahla a obsažná štúdia o autorovi a jeho románe z pera Jána Tibenského z polovice 50. rokov. V rámci kontextov osvietenstva, ktoré historik v štúdii vyznačuje, upozornil aj na možné Bajzove inšpirácie, medzi nimi na Voltairovho Candida. (Poznatky Tibenského ma zorientovali aj v iných smeroch…) Potom neskôr som roku 2011 mala príležitosť počas dvoch semestrov externe vyučovať na Inštitúte slavistiky Viedenskej univerzity. Jednou z tém seminára, ktorý som viedla, bol práve Bajzov René v komparácii s Candidom, čo študentov veľmi zaujalo. Už vtedy som myslela na to, že by bolo dobre napísať na tému mladý Bajza vo Viedni prózu, najlepšie román. Navyše som zistila, že práve v období, keď tu spisovateľ študoval (do kolégia nastúpil roku 1777), vyšiel Candide v nemeckom preklade a bol populárny medzi mladými osvietencami, takže Bajza ho mohol čítať. Niektoré paralely naozaj navádzajú na to, aby sa toto Voltairovo dielo považovalo za jeden zo zdrojov inšpirácií nášho autora, napríklad jeho hlavná idea, v tom zmysle, že je tu takisto kriticky videný svet s požiadavkou zmeniť jeho súdobý stav. Ďalej, koncepcia postáv – Candida a jeho učiteľa, sprievodcu na cestách, filozofa Panglosa, podobne Bajzovho Reného sprevádza vychovávateľ Van Stiphout. Napokon aj prepojenie s Orientom, u Voltaira ide o turkotatárske kmene, pričom si uvedomujeme, že pre kolonizujúcich Francúzov bolo v tom čase prostredie Orientu už známe. Nie však pre Slovákov, hoci na druhej strane, isté skúsenosti s Osmanmi tu boli… Atakďalej. Po vyučovaní som sa prechádzala starými viedenskými uličkami v blízkosti Pazmánea, kadiaľ, ako som si predstavovala, mohol chodiť aj náš spisovateľ a dokonca som raz v kolégiu, ktoré funguje aj ako ubytovňa, prenocovala (bol to najlacnejší nocľah vo Viedni, stál iba 25 Eur). A potom som sa dozvedela, že nejde o Bajzovo Pazmáneum, to bolo celkom inde a pôvodná budova už neexistuje… Plánovanú prózu som naozaj začala, avšak veľmi rýchlo som písanie ukončila. A potom ma osvietili niektoré okolnosti, a namiesto románu som začiatkom roku 2016 vytvorila už spomínanú hru, ktorej dej sa však odohráva neskôr, keď už bol na fare v Dolnom Dubovom.

Podarilo sa vám pri štúdiu materiálov objaviť niečo nové, čo prekvapilo aj vás? Ak áno, zakomponovali ste svoj objav aj do románu?

Opäť spomeniem Jána Tibenského a jeho interpretáciu J. I. Bajzu, ktorá podporila moje tušenie, že sa treba zamerať na procesy, ktoré v tomto období prežívala katolícka cirkev. Historik spomenul v súvislosti so spisovateľovými názormi pretavenými do románu „starokresťanský ideál“. A potom ma moje štúdium priviedlo až k holandskej starokatolíckej cirkvi, ktorá vznikla niekoľko desaťročí predtým, ako sa náš Bajza dostal do Viedne, kde sa v tých rokoch začal starokatolicizmus šíriť, aj cez osobného lekára Márie Terézie, Holanďana Gerarda Van Swietena, ktorý bol starokatolíkom. Dialo sa to v čase, keď ríša Habsburgovcov teritoriálne zasahovala až na územia Holandska a Flámska. Pre klerikov a mladých duchovných bola takáto cirkev veľmi príťažlivá, pretože nevyžadovala od kňazov celibátny sľub. Ohromilo ma, keď som zistila, že mená dvoch vtedy už zosnulých starokatolíckych biskupov ožili na stránkach románu nášho spisovateľa, stali sa tu menami dvoch dôležitých postáv. Samozrejme, že som toto svoje zistenie, ktoré je pre slovenskú literárnu históriu ďalším dielcom poznávacieho puzzle o Bajzovi, uplatnila aj vo svojej knihe.

Román ste napísali s nádychom láskavého humoru, neraz som sa pousmiala, ba zasmiala. Pracovali ste vedome na tom, aby sa čitateľ aj pobavil?

O Bajzovi mám toho načítaného veľa a priznám sa, že to, čo som čítala, vo mne neraz vyvolalo smiech, a zároveň veľkú náklonnosť, rozosmievali ma jeho reálne výčiny zaznamenané v análoch, ako napríklad svedectvá, že tento kňaz v spore viackrát niekoho aj verejne zbil, čo sa nemuselo každému páčiť. So svojimi protivníkmi vo veci slovenského jazyka, najmä s Jurajom Fándlym, sa samozrejme nebil, ale bojovne s nimi polemizoval na stránkach textov. Keď som vytvárala postavu mladého Bajzu, zachovávala som úsmevný a láskyplný vzťah k nemu, chcela som, aby bol aj v mojej knihe na zasmiatie (nie na vysmiatie) a aby vzbudzoval sympatie. A ak sa na to pozerám z pohľadu čitateľskej recepcie, áno, mojím zámerom bolo čitateľov zabaviť, ale zároveň aj poučiť, čo sú požiadavky kladené na literatúru hádam od čias antiky. No mám tam aj niektoré problémové záležitosti, ktoré by mali čitateľa znepokojiť (v dobrom…), rozvíriť pokojnú hladinu alebo dokonca stojaté vody. Napokon, aj znepokojovanie má v literatúre a v umení odjakživa svoje miesto.

Jedným z dôležitých motívov v románe je spochybňovanie celibátu u katolíckych kňazov. Nad touto témou sa zamýšľajú hrdinovia vášho románu a celibát samozrejme kritizoval aj sám Bajza vo svojom románe. Prečo tieto snahy aj napriek búrlivej kritike napokon stroskotali?

V druhom zväzku románu spisovateľ otvorene brojí proti celibátu. Bajzovo anticelibátne ťaženie som uvidela jasnejšie v súvislostiach vtedajších snáh o reformovanie katolíckej cirkvi, kde bol celibát a odpor voči nemu jednou z podstatných tém. Rolu sudcu vynášajúceho verdikt však hral Vatikán, ktorý v týchto otázkach dodnes neoblomne bráni baštu svojho konzervativizmu. Kňazov podporených v 18. storočí pokrokovými myšlienkami osvietenstva neuspokojoval stav odlúčenia od normálneho rodinného života v mene služby a oddanosti cirkvi, pociťovali to ako neslobodu, vinou ktorej im bolo zamedzené žiť prirodzene, čo naopak mali a majú umožnené duchovní všetkých známych náboženstiev. Neľudský prístup, ku ktorému ľudský a láskavý Kristus nikdy nikoho nezaväzoval, ich spútaval a robil nešťastnými. V súčasnosti na verejnosť prenikajú správy o mnohých prípadoch zneužívania mladistvých zo strany kňazov, čo sú smutné následky práve takéhoto prístupu.

Dočítala som sa, že Bajza musel prekonať veľa prekážok pri publikovaní svojho prvého po slovensky napísaného románu a tlač druhého zväzku bola, myslím, pozastavená. Našťastie sa zachovali aspoň dva exempláre, pretože to by bola obrovská škoda, keby sa nenávratne stratili. Čo také okrem kritiky celibátu tak veľmi prekážalo katolíckej cirkvi?

Tieto okolnosti sú slovenskej historiografii známe. Vie sa, ako spisovateľ dosiahol, aby bol prvý zväzok jeho románu vydaný, tým, že obišiel cenzorov v Bratislave (po skúsenosti so zamedzením vydania jeho Rozličných veršov) a imprimatur získal od ústrednej viedenskej cenzúry. Keďže ale prvý diel po vyjdení vyvolal v cirkevných kruhoch pobúrenie, rýchlo zastavili vydanie druhého dielu, ktorý bol už v tlači, a tak sa, ako spomínate, zachovali iba dva exempláre s nedokončeným textom. V prvom zväzku to bola svetskosť a živé opisy Reného ľúbostného roztúženia, čo nemohli zniesť cirkevníci z pera autora, ktorý bol katolíckym farárom. A v druhom zväzku Bajza svojho Reného vypravil na cestu z Benátok cez Rakúsko až do Horného Uhorska. Očami svojho hrdinu kritizuje pomery panujúce v katolíckych kláštoroch, celkovo v katolíckej cirkvi a potom, už tu na Slovensku, s veľkým sarkazmom pranieruje nedostatky stavu spoločnosti. Samozrejme, že takto mohol iba ťažko získať priazeň vrchnosti, cirkevnej i svetskej, ktorá bola za tento stav vo veľkej miere zodpovedná. Toto sa však už týka samotného Bajzovho románu a prvej polovice 80. rokov, zatiaľ čo môj príbeh mladého Bajzu sa odohráva v rokoch 1777, 1778.

Celkom ma šokovala skutočnosť, že ste Bajzu – študenta teológie, nechali v románe navštevovať verejný dom. Existujú k tejto skutočnosti nejaké historické podklady alebo je to iba vaša fabulácia?

Nebolo to celkom tak. Môj mladý Bajza nenavštevuje verejný dom, on sa do takého domu dostane v svätej nevedomosti, chodí tajne za svojou milou. Jedného dňa ho totiž na ulici zasiahne láska na prvý pohľad, a dievčina, do ktorej sa zamiloval, zhodou okolností v takom dome býva. Horšie je, že tam aj pracuje, a to v známej pozícii, čo naivný a nedostatočne zorientovaný mládenec dosť dlho netuší. Chodí tam za ňou vo všetkej počestnosti, veď niekoľko mesiacov sa vôbec nič neudeje. On sa len nejako prekradne k nej do izbietky, býva to obvykle večer, a tam jej číta Písmo sväté. Až potom príde k zápalu nevídanej tvorivosti oboch aktérov a dôjde k tomu, že mladý muž začne uvažovať o radikálnych zmenách vo svojom živote. Toto stretávanie spojené u mňa aj s počiatkami vzniku Bajzovho románu je prirodzene fabulácia, no existujú svedectvá, že spisovateľ mal napriek svojmu stavu slabosť pre ženy. A čo sa týka predstavy o duchovných v nevestincoch, myslím, že nie je niečím až takým novým, principiálne bola reálna a súvisela s problémom katolíckeho celibátu, o ktorom sme hovorili. Existujú odborné práce na tému osvietenstva v cirkevných ustanovizniach, v ktorých nájdeme zmienky aj o tom, aké ventily si pre svoju horúcu krv nachádzali budúci kňazi. Mimochodom, možno by nebolo od veci nazrieť do diskrétnych návštevných kníh a evidencií nevestincov katolíckeho Francúzska, Talianska či Rakúska v 18., 19. storočí…

Mladý Bajza bol podľa zachovaných historických dokumentov svojský rebel. Aj v románe je vykreslený veľmi živo, ako taký poriadny fiškus. V príbehu nedokončil školu, resp. neurobil skúšky. Vieme však, že napokon doštudoval. Bolo to naozaj tak? Naozaj bol lajdák a neučil sa?

O tom, ako študoval a ako to celé bolo, podložené informácie nie sú. Ale tak či onak, nerada by som bola, keby vznikol dojem, že bol lajdák. To určite nie, dokonca ani v mojej fantazijnej histórii. Chcela som ho ukázať takého, aký podľa mňa bol. Ako spontánneho mladého muža, ktorý koná impulzívne, tak ako mu to prikazuje jeho prirodzenosť. V mojom románe je uňho v popredí na jednej strane zvedavosť spojená s tým, že chce byť spisovateľom a písať knihy, k čomu potrebuje zážitky. Preto sa snaží z kolégia ujsť do viedenských ulíc, vždy keď je to možné. Ale ešte dôležitejšie je to, že hneď na začiatku štúdií sa po uši zamiluje, čo sú v živote človeka chvíle, kedy strácame hlavu, prehľad o čase, povinnostiach, záväzkoch, len sa tak vznášame v eufórii. Tak aj môj mladý Bajza. No nevyplatí sa mu to, spadne rýchlo na zem, lebo nezloží skúšky a je vylúčený. Ale ak si spomeniete, v závere románu, už keď sedí doma v Predmieri u mamy, doručia mu úradný list. Čo je to za list? To sa čitateľ nedozvie, domýšľame sa ale, že by to mohol byť list, ktorý ho nejakým činom vracia na nastúpenú cestu. A pomôžu aj údaje z existujúcich historických dokumentov, z ktorých vieme, že Bajza štúdium dokončil a už vyštudovaný sa roku 1780 objaví v ostrihomskej kapitule a potom zakotví v trnavskej. Ináč, mám aj tušenie, že spisovateľ v rámci nejakých reorganizácií naozaj nedoštudoval viedenské Pazmáneum, ale bol presunutý na budapeštianske, ktoré sa do Budapešti ešte predtým presťahovalo z Trnavy, kde predsa pred Viedňou vyštudoval jeden ročník. To by však bolo treba náležite preskúmať.

Keď ste začínali knihu písať, mali ste už príbeh v hlave hotový, alebo sa vyvinul inak, než ste plánovali?

Niečo bolo v hlave a niečo sa do nej postupne ukladalo. Čo sa týka koncepcie, od začiatku som vedela, že chcem do čisto mužského sveta katolíckych duchovných, klerikov a napokon i vtedajšieho spisovateľstva, vzhľadom na všetky súvislosti, o ktorých som hovorila, dostať ženský prvok, preto sa tam zjavila postava Renáty, ktorá svojou ženskosťou príbeh Joža Bajzu rozčerila, vniesla doň nepokoj. Pri písaní som uplatnila svoju intuíciu, čo robím často, nechávam sa ňou viesť. Sama pre seba si hovorím, že idem „za perom“, ktoré ma niekam dovedie. Niekedy je pre mňa prekvapením, kam… Je to aj proces poznávania – hlavne seba.

Často sa spisovateľov a spisovateliek pýtam, ako prebieha ich tvorivý proces. Veľmi ma to zaujíma. Ako to je u vás? Kedy píšete? Máte nejaký rozvrh?

Pekná otázka, hoci na ňu zrejme neodpoviem zaujímavo ani vzorne. Nie som dobre zorganizovaný človek, preto často pracujem úchytkovo, prípadne paralelne (teda robím zároveň niečo iné, je to taký ženský prístup). Situácia sa mení, keď ma text chytí do svojich osídel a potom sa už nedokážem od neho odtrhnúť a píšem, ako sa hovorí – vo dne, v noci. To už viem, že ide o dobrú vec.-))

Je pre vás písanie nejakým spôsobom očistné? Predstavuje určitú formu katarzie?

Čím som staršia, tým viac sa pre mňa písanie stáva príležitosťou niečo svoje povedať o svete, o jeho minulosti aj o súčasnosti. Taký je môj Bajza, také sú Príjemné pocity, texty, ktoré boli pre mňa výpoveďou, nie spoveďou… Hoci, ako sa hovorí, autor je vždy vo svojom diele, vo svojich postavách, ich myšlienkach, motiváciách, ich osudoch. Za tým všetkým nájdeme autora. Kedysi, keď som bola zahĺbenejšia do seba a svojich problémov, som sa z nich písaním neraz vypísala, vtedy som pociťovala očistnú funkciu tvorby a to, čo som vytvorila, bolo naozaj spojené s katarziou, k tej som musela dospieť, prekliesniť sa k nej tým, že som ich napísala. A odráža sa to aj v konkrétnych dielach. Napríklad moje divadelné hry Krcheň Nesmrteľný či Jaskynná panna, próza Krpatý vrch, ale aj román Kustódi // Arianina kniha, ktorý som písala po maminej smrti, keď som bola vnútorne veľmi utrápená.

Existuje téma, o ktorej by ste radi napísali, no zatiaľ ste sa k tomu nedostali?

Nejaké témy mám a trochu o nich aj premýšľam, ale zatiaľ nechcem o nich hovoriť a hlavne, načas si chcem dať pauzu.

Na záver taká netradičná otázka. Ak by ste mohli ísť na kávu s nejakým autorom alebo autorkou, žijúcimi alebo aj s takým a takou, čo už nie sú medzi nami, kto by to bol? A prečo?

Je veľa múdrych ľudí medzi spisovateľmi a spisovateľkami, s ktorými by bolo skvelé hovoriť a počúvať ich. A pritom si usrkávať z kávy či v ženskej spoločnosti po vypití možno z kávy veštiť… Už som spomenula Milorada Paviča, Bulata Okudžavu, doložím ešte Umberta Eca či Itala Calvina, mám rada talianskych autorov… tí všetci by boli výbornými spoločníkmi k rozhovoru. A pravdaže môj kultový Andrej Belyj, niekoľko kníh ktorého som preložila. S ním by som asi išla na niečo ostrejšie. Lenže on, keď si vypil, začal tancovať, a to dosť zvláštne, tak neviem, ako by to dopadlo… -:))

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť