Tara Westoverová

Tara Westoverová: Vzdelaná

Prvotina Tary Westoverovej je najneuveriteľnejší a najpútavejší skutočný príbeh, ktorý som kedy čítala. Vyšiel vo vydavateľstve Tatran v preklade Daniely Šinkovej. Mohla by som ho prirovnať k románu Sklený zámok od Jeannette Wallsovej. Lenže to, čo sa mi v Sklenom zámku zdalo najsmutnejšie a najpritiahnutejšie za vlasy, sa v románe Vzdelaná strojnásobilo. Čo je horšie, otec opilec a povaľač, ktorý by deťom zniesol aj hviezdy z neba (ako v románe Sklený zámok), alebo náboženský fanatik, manipulátor a despota, s ktorým vyrástla Tara? Autorka sa narodila v roku 1986 a ja sa pýtam, či je ešte vôbec možné v dnešnom civilizovanom svete vyrastať v rodine, v akej vyrástla ona. Nemenila by som s ňou ani na okamih. Jej životná premena opísaná v knihe je naozaj úchvatná!

Vo svojom prvom románe píše o neľahkom detstve a dospievaní. Rodičia jej vybavili rodný list, keď mala deväť rokov!! Do školských lavíc zasadla až ako sedemnásťročná, po tom, čo sa sama pripravila na prijímacie skúšky na vysokú školu. V autorkinom životopise sa dočítate, že svoje štúdium zavŕšila titulom PhD na Oxfordskej univerzite, aj vďaka štipendiu z nadácie Billa Gatesa. Cesta k doktorátu a k slobode však bola nepredstaviteľne náročná. Bill Gates odporúča román Vzdelaná v osobnom rebríčku piatich najlepších titulov za rok 2018.

Teraz budem možno trochu expresívna, ale inak sa pocity z prečítaného ani vyjadriť nedajú. Tara sa narodila v rodine šialencov! Jej rodičia boli stúpencami mormónskej viery a vychovávali tak aj svoje deti. Príslušnosť k viere a náboženstvu je jedna vec a fanatizmus druhá. Jej otec bol fanatický despota. A čo je horšie, jeden z bratov zas násilnícky psychopat. Niektoré pasáže v knihe ma dojali a rozplakali. Veľmi som sa vžila do deja a neprestávala ďakovať osudu, že som bola od takéhoto čohosi ušetrená.

Po otcovom boku ma znova opantala sila jeho osobnosti. Na oči mi skĺzol známy filter a babka nado mnou stratila zvláštnu moc, ktorú mala pred hodinou. „Čo neučíte deti, že si majú po záchode umyť ruky?“ spýtala sa. Otec zaradil rýchlosť. Pohol sa dopredu, zakýval a povedal: „Učím ich, aby si nešťali na ruky.“

Túžba po štúdiu sa považovala v rodine doslova za hriech. Tara a jej súrodenci nechodili do školy, vzdelávali sa doma. Dievčatá boli vychovávané, aby boli manželkami a matkami. Chlapci boli nútení od útleho veku pracovať na šrotovisku. Otec striktne odmietal lekárov, ťažké úrazy, popáleniny, zlomeniny, pôrody… to všetko liečili doma pomocou byliniek. Tarina matka bola pôrodná babica a vychýrená bylinkárka. Tara úplne absurdne ešte v devätnástich verila, že antibiotiká jej spôsobia krvácanie z očí!

Ako prvý sa rodičom vzoprel brat Tyler, odišiel študovať na vysokú školu a Tara sa chopila príležitosti a pomocnej ruky, ktorú jej ponúkol. Rozhodla sa, že začne študovať aj ona. Neverila si, bála sa, ale išla za svojím cieľom. Neustále však narážala na zovreté päste svojho brata Shawna. Fyzické a psychické násilie, ktoré páchal na Tare, na nej zanechalo výrazné stopy, podkopávajúce jej sebavedomie a zdravý úsudok. Rodičia nevideli, alebo nechceli vidieť, čo sa deje. Samozrejme so štúdiom striktne nesúhlasili. Úplne najhoršia bola skutočnosť, že sa sama cítila vinná, hľadala chyby v sebe a ospravedlňovala pred sebou násilnícke chovanie brata.

Vytiahla som denník a spravila ďalší zápis oproti prvému, v ktorom som zrevidovala svoje spomienky. Bolo to nedorozumenie, napísala som. Keby som mu povedala, aby prestal, prestal by. Keď o tom premýšľam teraz, žasnem. Nie nad tým, čo sa stalo, ale že som zapísala, čo sa stalo. Že kdesi vnútri krehkej schránky – v dievčati vyprázdnenom predstavou nezničiteľnosti – zostala iskra.

K ďalším pre mňa nepredstaviteľným veciam v živote Tary patrila tvrdá práca v kovošrote otca. Pracovala ťažko a mnohokrát hrozili jej i súrodencom ťažké úrazy. A ak už k úrazu došlo, nemocnica bola tabu. Veď prasknutá lebka, či silný otras mozgu podľa ich otca nič neznamenali. Popri práci na šrotovisku pomáhala matke s bylinkami a pri zaváraní ovocia a zeleniny do zásob pre prípadný „koniec sveta“. Tarin otec sa neustále bál rôznych pohrôm, vlády, inštitúcií a systému ako takého. Museli byť neustále zásobení jedlom a spávali so zbraňami v izbách.

V takomto šialenstve sa azda ani vydržať nedá. Sukňa nad členky? Výstrih na blúzke? Holé plecia? Nemožné a ešte raz nemožné!

Postupne sledujeme pomalú premenu Tary na úplne iného človeka. Vydala sa na cestu uvedomenia. Štúdium jej otvorilo oči. Pochopila, ako veľmi človeka formuje tradícia a rodina. Zažila nemálo trápnych okamihov, keď napríklad nevedela, čo znamená slovo holokaust, feminizmus, a iné. Nevedela sa dlho uvoľniť, usmiať sa, hanbila sa za to odkiaľ pochádza, bočila od ľudí, nevedela si nájsť priateľov, nemala správne hygienické návyky, spolužiaci sa na ňu dívali ako keby spadla z mesiaca. Profesor Steinberg o nej povedal, že sa spolu s ňou na univerzite odohráva nový Pygmalión.

Krutosť som znášala lepšie ako láskavosť. Pochvala bola pre mňa ako jed. dusila som sa ňou. Chcela som, aby profesor na mňa nakričal, túžila som po tom až tak, že sa mi z toho krútila hlava.

Ona však všetkým dokázala, že voľba kráčať za vzdelaním sa jej oplatila. Nezlomná a vytrvalá vôľa jej pomohla dívať sa na svet inými očami a vymaniť sa z područia sfanatizovanej rodiny. Zaplatila za všetko vysokú cenu. Aby mohla vykročiť za lepším životom, ale najmä aby uzdravila svoju myseľ, musela obetovať rodinu.

On videl zatratenú ženu, ja vyšinutého starca, doslovne znetvoreného jeho presvedčením. A predsa víťaziaceho. Spomenula som si na slová Sancha Panzu: Dobrodružný rytier je niečo, čo v jednom okamihu hneď výprask dostať, hneď cisárom stať sa môže.

Dnes je z nej úspešná obdivuhodná a vzdelaná žena, autorka románu, ktorý sa naozaj oplatí prečítať. Odporúčam úplne všetkým! Tara Westoverová nikomu nič nevyčíta, len sumarizuje fakty, dokonca sa snaží svoju rodinu a ich konanie ospravedlňovať. Píše chápavo a naozaj veľmi svižne a pútavo. Prekonala obmedzujúcu výchovu, predsudky voči modernému svetu a vo svojej autobiografii ponúka pohľad do svojho najhlbšieho súkromia. Bolo fascinujúce sledovať jej premenu. Ako sa to v nej bilo – výchova rodičov vs. reálny svet.

Moja kamarátka Laura sa oneskorila. Mala na sebe tmavofialové šaty s plisovanou sukňou. Siahali jej pár centimetrov nad kolená a mne na sekundu prebehlo mysľou, že také šaty nosia pobehlice, ale potom povedala, že jej ich otec kúpil v Paríži. Otec by jej predsa nedal niečo, v čom by vyzerala ako pobehlica. Dar od otca mi pripadal ako nezvratný dôkaz toho, že žena nie je pobehlica. Tento rozpor – necudné šaty darované milovanej dcére – som v duchu riešila, kým som nedojedla a neodniesli nám taniere.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť