Radka Neubertová: Na oslavu Ramadánu som si mohla obliecť čokoľvek

Radka Neubertová je individuálnou dobrovoľníčkou Mareeny. Pomáha mladej Afganke, ktorá na Slovensko utiekla pred vládou Talibanu. Začali doučovaním slovenčiny, precvičujú však aj angličtinu a trávia spolu voľný čas. Ako dobrovoľníčka pôsobí v Mareene rok. Popritom študuje jazyky, pracuje pre IT firmu a zaujíma sa o iné kultúry. Pochádza z Košíc.

Čo ťa viedlo k tomu stať sa dobrovoľníčkou v Mareene?

To je dlhší príbeh. Dobrovoľníctvo ma sprevádza od malička, je to taká moja srdcová záležitosť. Tu v Košiciach som sa ako dieťa zúčastňovala prímestských táborov, ktoré robili Sestry saleziánky v spolupráci s ďalšími dobrovoľníkmi a animátormi. Neskôr som sa stala animátorkou a pomáhala tieto tábory a ďalšie aktivity organizovať. Venovali sme sa deťom na sídlisku a snažili sa ponúknuť im zmysluplný program, nové zážitky a priateľstvá. Časom komunitu na sídlisku zrušili a s príchodom na vysokú školu som si chcela nájsť niečo nové, kde by som sa mohla realizovať. V mojom druhom ročníku prišla pandémia, takže v tom čase boli tieto možnosti obmedzené. Snažila som sa zúčastňovať aspoň jednorazových výziev, aby som nejak zmysluplne trávila čas.

Čo bolo potom?

A potom v lete roku 2021 vypukla kríza v Afganistane, kedy Taliban prevzal moc, a tak som sa dostala k Mareene, ktorá vtedy vytvorila petíciu (pozn. Mareena a Liga za ľudské práva vtedy prostredníctvom petície vyzvali vládu Slovenskej republiky, aby vytvorila program pomoci ľuďom z Afganistanu v ohrození, ktorí majú prepojenie na Slovensko a poskytla im bezpečie a šancu na dôstojný a slobodný život). Celkovo sa mi v posledných rokoch nepáčil ten naratív v spoločnosti, ktorý sa týkal utečencov.

V čom sa ti nepáčil?

Prišlo mi, že sú miestami až démonizovaní a veľmi negatívne vnímaní bez toho, aby sme s nimi mali nejakú priamu osobnú skúsenosť. A keď som si všimla, že s tým má problém hlavne staršia generácia, ktorá napríklad neovláda cudzie jazyky, mala som pocit, že je to hlavne strach z neznáma. Vnímame, že jednotlivé kultúry sú veľmi odlišné, majú iný spôsob života a vidíme len tú vzdialenosť medzi nami, ale nevidíme tú blízkosť, ktorú máme ako ľudia medzi sebou. Takže som potom začala sledovať Mareenu na sociálnych sieťach a keď hľadali nových dobrovoľníkov, prihlásila som sa. Ten spôsob dobrovoľníctva, ktorý Mareena má, mi príde skvelý v tom, že nezaberá veľa času, je to udržateľné aj z dlhodobého hľadiska. Tie dve hodiny do týždňa vôbec nie sú veľa a nie je to zas ani tak málo.

Prijímateľka pomoci, s ktorou prostredníctvom Mareeny pracuješ, je z Afganistanu. Ako vyzerá vaše stretnutie? Čo robíte?

Stretávame sa každý týždeň na dve hodiny. Zo začiatku sme to mali online, lebo bola korona, ale potom v lete, a aj teraz sa stretávame aj osobne, o to je to lepšie. Vyberiem sa k nej do práce, urobíme si tam čaj, kávu. Raz mi pripravila na večeru bolani, afgánsky plnený chlieb. Minule si napríklad chcela hľadať novú prácu, tak som jej pomáhala so životopisom. V slovenčine sa snažíme čítať, písať, rozumieť tomu, čo si hovoríme, čo čítame. S angličtinou to bolo podobné, angličtinu však ovláda trochu lepšie ako slovenčinu. Ale okrem toho mala v auguste narodeniny, tak sme si vyšli na koláč a kúpila som jej darček, prešli sme sa po meste. Alebo pred Vianocami sme si vyšli na vianočné trhy. Takže nie je to stále to isté dookola. Keď máme možnosť, snažíme sa to ozvláštniť a urobiť si radosť z toho, že môžeme byť spolu.

Aký bol tvoj najsilnejší zážitok z dobrovoľníctva?

Minulý rok, keď bol Ramadán, ma pozvala do modlitebne, lebo na Slovensku nie sú mešity. V Košiciach je ale jeden priestor, ktorý slúži na tieto účely. To bol asi najsilnejší zážitok, aký som mala za ten rok. Miestnosti sú oddelené, jedna je pre ženy a druhá pre mužov. My sme boli skupina desiatich, pätnástich žien. Bolo tam veľmi veľa cudziniek, ktoré tu študujú medicínu, veľa národností. No a prosto sme sa tam len stretli, rozprávali sa, jedli a bolo to veľmi príjemné. Ešte som doniesla nejaké koláče domov (smiech).

Aké iné výnimočné momenty si počas dobrovoľníctva v Mareene zažila?

Asi tento bol najsilnejší. Doslova som cítila stres z toho, čo tam ja budem robiť, ako sa mám obliecť. Tak som Sane* predtým ešte písala, čo si mám obliecť, aby som bola rešpektujúca k ich pravidlám. A ona mi odpísala, že ‚Zober si, čo chceš, v čom sa cítiš dobre‘, že to je rešpektujúce. To bol najsilnejší moment pre mňa. Uvedomila som si, že vôbec nejde o to prispôsobovať sa jeden druhému, ale ide o to rešpektovať sa navzájom. Snažiť sa byť otvorený voči druhému, snažiť sa neprekročiť hranice. A keď to robíme s dobrým úmyslom, tak tam asi nemôžeme urobiť niečo zlé. Toto bolo to najsilnejšie – čokoľvek si oblečieš, bude to v poriadku.

Keď ste spolu niekde na verejnosti, aké reakcie zažívate?

Nestretla som sa s niečím vyslovene negatívnym. Nezažili sme žiadne verbálne reakcie, ani k nám blízko nikto neprišiel. Ja to možno tak ani nevnímam, lebo na mňa ľudia tak nepozerajú. Ona nosí šatku, tak možno to cíti viac. Raz sme boli v divadle a hovorila, že keď sa pozrela na ľudí, ktorí tam sedeli, mala pocit, že na ňu pozerajú. Ale skôr to možno bola taká zvedavosť z toho, že taký človek tu je, nie sme na to na Slovensku asi ešte zvyknutí. Ale že by to bolo niečo vyslovene negatívne, to nie.

Bolo niečo, čo ťa prekvapilo počas dobrovoľníctva v Mareene?

Prekvapiť asi nie. Ja som nemala nejaké očakávania a nerada nejaké mám, keď idem do nových vecí, lebo potom môže byť človek nepríjemne prekvapený. Skôr to nechávam ako čistý biely papier a som zvedavá, čo mi nová skúsenosť prinesie. A potom to aj tak beriem, že ak sa niečo nepodarí, tak je to súčasť toho celého a nemôžem to brať nejak zle. Jednoducho nemám očakávania. Ale myslím si, že som skôr väčšinou milo prekvapená.

V čom ťa dobrovoľníctvo obohatilo?

Asi to uvedomenie si toho, že ide o vzájomný rešpekt, snaha vnímať toho druhého, priblížiť sa mu, byť tu preňho a to, že všetci sme rovnakí vo svojej podstate. Máme rovnaké problémy, riešime rodinu, choroby, vzťahy, prácu, školu. Máme veľmi veľa vecí spoločných. Mám veľký obdiv voči ľuďom z cudziny a voči tomu, že to dokážu takto dávať v úplne cudzej krajine, inej kultúre, mentalite a spôsobe života, ktoré nie sú ani tak úplne voči nim otvorené.

Aké prekážky musia ľudia z cudziny, podľa teba, na Slovensku prekonávať? Čo by sme mali zmeniť?

Neviem, nakoľko je to možné, ale Sana by napríklad chcela študovať na vysokej škole alebo si dorobiť slovenskú strednú školu. Má s tým problém, keďže nemá originálne dokumenty zo svojej krajiny. Ale to nevieme veľmi ovplyvniť. A ponuka v cudzích jazykoch, napríklad v angličtine, by mohla uľahčiť veľa vecí. A to nielen na úradoch alebo v školstve. Viac sa otvoriť smerom k nim a hľadať možnosti, ako im pomôcť a nie povedať im, že takto to je a vy sa prosto prispôsobte, lebo vy ste sem prišli.

Chcela študovať, ale slovenský systém jej to neumožnil. Čo teda robí?

Momentálne pracuje ako upratovačka. Posledné mesiace riešila, že by chcela študovať na strednej zdravotnej škole, aby mohla byť zdravotnou sestrou. Ale keďže nemá dokumenty, lebo študovala v Afganistane, kde má ukončený bakalársky stupeň či vyššiu školu v oblasti literatúry, nevie s tým nejak pohnúť. Našla si ale cez známych učiteľku, ktorá ju doučuje biológiu, aby zvládla prijímačky a verím, že nájde spôsob ako študovať.

V čom vidíš prínos dobrovoľníctva v Mareene?

Vedela by som to rozdeliť do niekoľkých skupín. Do osobnej – jednak mne to dobrovoľníctvo veľa dáva, sama si uvedomujem mnohé veci a som konfrontovaná s otázkami, nad ktorými by som inak nepremýšľala. Mám pocit sebarealizácie, že človek je potrebný a trávi čas zmysluplne. Potom je to na tých dobrovoľníkoch – či sa rozprávajú so svojimi blízkymi a snažia sa búrať bariéry a skracovať tie vzdialenosti medzi nami. To je širší vplyv. Dobrovoľník môže ovplyvniť aj ďalších. A potom cez sociálne siete a rôzne akcie, ktoré Mareena robí, sa táto téma dostáva do povedomia ľudí. Hovorí sa o ľuďoch, ich príbehoch, každodennom bežnom živote, problémoch, o tom, že sú medzi nami, žijú tu svoj život, pracujú tu, snažia sa. Ľudia sa tak môžu viac vcítiť do ich kože.

Budeš pokračovať v dobrovoľníctve pre Mareenu?

Chcela by som, len neviem, kam ma život odveje. Budem teraz končiť vysokú školu a plánujem odísť do zahraničia. Ale keď sa vrátim, určite by som sa rada opäť spojila s Mareenou.

*meno ženy je zmenené pre zachovanie anonymity

***

Prečítajte si aj:

Vian J. Elias: Na Slovensku som našiel pokoj a bezpečie
Michaela Danišová: Dobrovoľníctvo je obohacujúca skúsenosť
Vladimír Horváth: Kolektívny šport je naozaj dobrý nástroj inklúzie

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments