Browsing Category : Paríž pre začiatočníkov

Áno, je to tu. Muselo to prísť. Hej vy tam, v šuflíku sú nejaké zvyšné vreckovky, tak si po ne choďte, lebo prichádza dojímavý príbeh. Ona stretne Jeho na brehu Seiny a zistí, že to nie je jej bratranec, a že sa môžu zobrať (tuším sa pustím do písania dvestodielnych seriálov, keď mi to tak ľahko ide). Ak sa vám…

Viete, ktorá filmová scéna mi napadne najskôr, keď spomínam so svojími vrstovníkmi pri kofole na staré (fuj, skoro som povedala aj dobré) socialistické časy našej televízie? Nie, nie je to pán riaditeľ Nižňanský, ktorý oznamuje pracovitému pracujúcemu ľudu, že družstevníkom sa opäť podarilo bez úhony začať žatvu (ono to kedysi nebola vôbec sranda vyhnať ich z krčmy od piva a…

Nuže, šialenci, ospravedlňte toto moje oslovenie, no ako inak nazvať indivíduá, ktoré dokázali znova a znova nechať načítať na monitor svojho nesporne rozkošného PéCé ďalší z mojich subjektívnych zážitkov z dovolenky? Alebo patríte medzi háveď, ktorá bola v detstve priväzovaná k premietačke diapozitívov, aby si vypočula nekonečné zážitky susedy Kelemenovej & family z odborárskeho pobytu v Bulharsku, a tak vám…

Neviem ako vy, ale ja by som odchádzala z Paríža veľmi nešťastná, kebyže nevleziem do Louvru. Ono takto – ja obrázky môžem, ani sochy mi nespôsobujú nejaké žalúdočné problémy, ale nemienila som tráviť týždeň behaním po všetkých múzeách a galériách, ktoré odporúčajú bedekre s dovetkom, že „toto určite musíte vidieť“, lebo by som potrebovala aspoň mesiac. Vybrala som si teda…

Myslím to vážne! Keď som začínala s prvým článkom o Paríži, mala som predstavu, že to budú tri štyri kúsky o tom, čo treba vidieť a ako sa nestratiť, no keď sa tak na to tak s hrôzou v očiach pozerám, prišiel ôsmy diel a ešte vôbec sa nehovorilo o pamiatkach, kvôli ktorým do hlavného mesta štátu francúzskeho turisti vôbec…

Neznášam nakupovanie na dovolenke. Túto neurózu som si vypestovala už v časoch povinnej školskej dochádzky, keď mi výchova velila z každého školského výletu či pionierskeho tábora dovliecť rodičom nejaký podarúnok, dôsledkom čoho sa náš trojizbový byt postupne zapĺňal rôznymi gýčovitými keramickými taniermi značky Štrbské pleso, drevenými valaškami Liptovská Mara, s ktorými by Jánošík odvisol za rebro hneď pri prvom pokuse…

Dnes budem trochu morbídna, ale keďže som tak trochu stúpenec Epikura (viem, že má trochu blbú povesť, ale to sú len klebety), smelo môžem vyhlásiť, že smrti sa báť netreba, lebo keď sme tu my, ona tu nie je, a keď príde, my tu už nebudeme (čo si človek nevymyslí, len aby odohnal myšlienku na to, že spoza hrobky vyskočí…

Nemyslite si, že v Paríži žijú len povaľači, čo filozofujú pri káve alebo patlajú krásu na plátno. Si predstavte, že ja som tam videla ľudí i pracovať. Áno, je to možné, presne ako u nás. Len čo som našla svoj hotel, natrafila som na prvú vzorku – slečnu recepčnú. Práve žehlila uteráky a tak som na ňu vybalila svoje dva…

Ja viem, čakáte na nejaké pamiatky, ale čo by boli domčeky bez ľudí? Obyčajný skanzen a toto mesto skanzenom určite nie je (ak to niekomu chýba, môže si vybehnúť niekam k Černobyľu, pri pohľade na Pripjať si dajú otočku a prídu ma odprosiť, že mi nabudúce budú viac veriť). Dnes sa vrhneme na umenie.