13. Čo sa inde nezmestilo (alebo orevoár Parí)
12.1.2010 9:00 | Čo mi vliezlo na ceste do cesty | Diáda | Počet komentárov 12
Trinástka je vraj nešťastné číslo, ale omyl, ľudkovia zlatí. Vy máte to šťastie, že sa ma konečne zbavíte, celkom tomu verím, že človeka to raz-dva prestane baviť stále čumieť na cudzie fotky. Najlepšie urobíte, keď si rezervujete termín v hoteli Moderne du Temple a pohľadáte nejaké lietadielko, čo vás tam zavezie. Ja som v tomto poslednom diele Diádinej cestovateľskej ságy (krucinál, tu sa tvoria dejiny, tuším by som sa mala zoznámiť s Filanom alebo Zikmundom a Hanzelkom, ak ešte nepomreli) …zase mi utiekla myšlienka, kde som to skončila?….takže som si ešte raz prezrela všetkých tisíc fotiek a našla som ešte pár, ktoré stoja za zmienku.
Spomínala som už niekde, že na Montmartrovskom kopci stojí nádherná snehobiela stavba? Ujo Alzheimer síce tvrdí, že áno, ale pre istotu vám ten kopčok pripomeniem ešte raz:
 |
Bazilika Sacté-Coeur má pre turistu jednu jedinú nevýhodu, a to že je v nej zakázané hádzať očkom fotoaparátu po kočkách, čo sa v nej modlia, ale to viete, Slováčisko som ja ako repa, mne to nedalo. Vnútri bola akurát omša a tak sa všetci kukali do motlitebných knižiek, nuž som tajne sfotila, čo prišlo, lebo až taký frajer nie som, aby som robila zle verejne. Bola to teda veľmi, veľmi tajná akcia… sadla som si na stolček, aparát som schovala medzi nôžky a jediné, čo mi z toho vyšlo (okrem záberu operadla stoličky predo mnou, samozrejme), bol strop. Ale akýýýýýýýýý?!
 |
Človek si v takej chvíli povie, ježišku, toto je parádička…
Vyjdete dojatí (maľbou) a dolámaní (fotením) von, skúsite ešte výhľad na Paríž a potom už cválate dolu kopcom na námestie Place du Tertre, kde natrafíte na bistro A la Mere Catherine. Prečo spomínam práve toto? Vraj tu kedysi často chodievali ruskí kozáci – poznáte mužov, sú nedočkaví, hluční, no a keď sú pripití, koniec sveta, v tomto prípade kanéc míra. Fešáci v čižmách prišli, vyskackali odzemok, a sotva zadychčaní padli na stoličky, búchali po stoloch päsťami na obsluhu kričiac “býstro, divčónky, býstro, davájte čevó ta vypíť”. Nuž, a odvtedy sa krčma s rýchlou obsluhou nazýva bistro. Neveríte?
 |
Tu chcem upozorniť pripitých kozákov, aby sa nezľakli, keď pôjdu domov. Tento pán naozaj nie je dôkazom delíria. On naozaj vylieza zo steny a nie je živý. Mal by to byť Jean Marais, slávny to Fantomas a filmový milovník. Prečo to urobil takto, neviem, ale asi mal málo bronzu, možno bola kríza, no ktovie…v každom prípade je zvláštne, že v parížskych bedekroch nájdete pomaly aj to, na múr ktorého domu sa vycikal Viktor Hugo, ale o tejto peknej skulptúre nenájdete ani slovko.
 |
Ale toto má veľkú výpovednú hodnotu! Mama, tato, dedko a vnučka idú z kostola? Alebo súdruhovia čakajú na zastávke na autobus? Ešte by to mohli byť turisti stojaci v rade na lístky do Louvru… no neviem, v každom prípade sa umelec veľmi nenarobil, výsledok je však celkom milý, hodil by sa mi do záhrady namiesto trpaslíka…
 |
Keď už sme pri sochách, je jasné, že v múzeách ich nájdete na mraky, ale oveľa viac ich straší na uliciach a v parkoch. Táto soška vás napríklad zláka do múzea a tipnite si, históriu čoho asi mapuje:
 |
Uhádli? Neuhádli? Či to mám normálne na plnú hubu? Ja, čo ani neviem, na čo slúži sex? No dobre, opýtam sa svojich detí, možno to vedia a ja sa zatiaľ trochu skonsolidujem, lebo fakt neviem, kde mi hlava stojí.
 |
Aha tuto je, na námestí pred kostolom svätej Eustachie blízko Les Halles, tam som si ju zložila do dlane a veru mám ju plnú zážitkov a dobrodružstiev, lebo čo som ja horšia ako bradatý Boris? Ba veru nie, hneď ako to bude možné, vydám svoju knižku a bude sa volať Ham-hamy 1, Ham-hamy 2 a Ham-hamy 3. Keď bude mať nejaké vydavateľstvo tú drzosť, že povie nie, hneď vytiahnem ženskú kartu, to funguje už od čias prvých feministiek, ktoré namiesto toho, aby varili mužom večeru a umývali im nohy, vytiahli varešky z hrncov a mlátili ich nimi po tých čongáloch. Z vďaky za skvelú masáž pomenovali po jednej z nich rovno celé námestie. Vďaka ti, Beth, za tvoj pioniersky čin, od tvojich čias si už muži umývajú nohy sami.
|
Namestie feministiek
|
V Paríži sa vôbec bojuje jedna radosť. Napríklad tuto stála kedysi Bastilla. Vlastne tuto rovno nie, lebo keby tú ceduľu namontovali rovno do prostriedku križovatky, chodili by po nej autá a úbohí fotkychtiví turisti by prichádzali zbytočne o život. Viete, čo by to spravilo s japonskou populáciou? Takto plánik vystavili na múr hneď ku kaviarni a Japonci sú zachránení. Inak je to miesto v podstate strašne nudné.
 |
Bastilla už nestojí, ale zase aspoň je to dôvod na parádnu oslavu všetkých Francúzov, ktorí si v júli urobia ohňostrojík rovno pod Eiffelovkou. Keď sa nepúšťajú strely, púšťajú tam žilou novomanželia, svadobná fotka pod železnou opachou je túto sezónu IN…
 |
Keďže ja sa už asi vydávať nebudem, musím sa uspokojiť ináč. Napríklad sa budem kochať. Som tu spomínala odvahu parížskych architektov zlátať staré s novým, strakaté s kockovaným a ono to vidieť na každom kroku. Povedzme toto sa mi celkom pozdáva.
 |
Horšie je to už s iným čudom, čo stojí v centre mesta… lenže keď to tam už raz stojí, čo majú chudáci obyvatelia robiť, aby im turisti nezutekali? Nuž, začnú to chváliť, aké je to avantgardné a zaujímavé. Rúry a vzduchotechniku dajú von a tvária sa, že to tak má byť. Ja tipujem, že sa murárom prevrátili výkresy, keď zapíjali Bastillu, a keď došiel stavbyvedúci, už bolo neskoro. Keď mne tetka z vidieka daruje odporný ružový svetrík s flitrami na hrudi, tiež vravím, že je to “veľmi zaujímavý” sveter, lenže si ho určite neoblečiem na ples do opery (dokonca ním ani neutieram dlážku, ako s mojími starými flanelovými pyžamami, lebo ten silón vôbec nesaje vodu). Ale oni, hrdí Parížania, si tú príšernosť nielenže navliekli, ale sa v nej ešte aj vyfotili a poslali fotky do všetkých bedekrov o meste. Tak im treba, keď sa im mládež skazí, darmo budú nariekať.
 |
Čo by ste napríklad povedali, že je toto? Mekáč? Vedľa ako jedľa! Ba ani závodná jedáleň nie je správna odpoveď. Ak ste boli doteraz zvyknutí, že v múzeu sa dá kúpiť akurát leporelo s fotkami exponátov, ste na omyle. Tu, v reštike múzea d´Orsay zjete aj šnicľu, vypijete kaféolé a môžete pokračovať v prehliadke ďalej. Na tomto mieste apelujem najmä na vedenie Slovenského národného múzea, aby zvážilo, kde sa nachádza naše múzejníctvo, a kam až došli naši priatelia zo západu. Toto riešenie určite nebude veľa stáť, tá naša budova pri Dunaji už na tom horšie aj tak byť nemôže a keď sa z nej spraví reštika, aspoň to bude ľudstvu na úžitok (a umelecké diela by sa prípadne mohli previezť niekam úplne inam, nech nesmrdia od prepraženého oleja).
 |
Poďme ale do lepšej reštiky. Hotel Ritz je známy nielen ako miesto natáčania Brownovej rozprávky o svätom gráli a Poslednej večeri, ale aj ako miesto, kde pobývala slávna Coco Chanell päť. Neodvážila som sa ani priblížiť k tomuto posvätnému miestu, a to najmä kvôli tomu, že moja kreditka na miestne špeciality naozaj nestačí.
 |
Čo by som ešte…tento Moulin du Radet sa mi veľmi páčil. Nemám k nemu žiadnu veselú príhodu, sakriš, ako to ten Boris robí? Takže obrázok bude bez historky, možno by som si ale mohla niečo vymyslieť. Viete o tom, že v tomto mlyne sa kedysi normálne mlela múka? Sranda, čo?
 |
A predsa len niečo dám. Nie je to síce vtipná historka z natáčania, ale vtipná historka z umývania pyramídy v Louvri. Povedali by ste, že tam nabehnú študenti s dlhými tyčami a mopom na konci a ošmahnú to sklo jarovou vodou, ale tak to nie je! Na toto majú samočinnú techniku, kde sa my hrabeme. Iba sa čudujem, že ten ujo s hadicou požíva normálne ruky, nuž, nič na tomto svete nie je dokonalé…
Toto mi doteraz nejde do hlavy! V Pantheone sú uprostred chrámu zvláštne hodiny. Na tenkej šnúre je zavesená guľa, ktorá sa hojdá sem a tam a ukazuje čas. A čo mi nie je jasné? Ako na nich len prestavujú zimný a letný čas… rátam, že príde teta a šťuchne do gule tak o desať centi…
Takže koniec! Ste čakali nejaký príhovor na záver? Sa mi nechce… 
Ak sa vám článok páčil, pošlite ho do 
Komentáre
Počet komentárov 12 na článok “13. Čo sa inde nezmestilo (alebo orevoár Parí)”
Napíšte komentár
Hodiny? to myslis vazne? ved to je Foucaultovo kyvadlo, dokaz o tom, ze zem sa toci okolo svojej osi… (nikdy som tam nebola, ale vraj to skutocne ma byt v Pantheone).
[Reply]
Diáda Reply:
Január 16th, 2010 at 11:16
No vidíš, už vďaka tebe viem…ja som fakt len cestopisec amatér
)
[Reply]
Merci, madame! Dakujem za vtipny komentar. Prijemne som si zaspominala… Akurat ze mne k tej navsteve Sacre Coeur spievali pred omsou mnisky a bolo to fakt bozske!!! Ked zostanete vecer chvilku pri bazilike, je odtial fakt nadherny vyhlad na nocny Pariz. Vdaka za spominanie
)))
[Reply]
Diáda Reply:
Január 16th, 2010 at 11:20
Večerný Montmartre som chcela stihnúť, vraj je dokonalý, ale mala som so sebou 12-ročnú dcéru a ona je tak trochu strachopud
)
[Reply]
O soche muža prechádzajúceho múrom som sa dopočula, že je to jediná socha, ktorú Jean Marais vytvoril (kreslil radšej a celkom dobre). Ten “zamurovaný” pán je postava zo súboru poviedok Muž, ktorý prechádza múrom (Le Passe – muraille), Marcela Aymeho a má podobu autora poviedok. A ďakujem za nádherné “Diádine parížske zápisky” Aj s fotkami majú 115 stránok (A4) a určite si ich v nedeľu beriem do Paríža (vďaka za služobky) miesto bedekra.
[Reply]
Diáda Reply:
Január 16th, 2010 at 11:17
Dada, ja tebe ďakujem!!! Tvoje poznámky boli veľmi zaujímavé…
[Reply]
Magnifique!
Merci, Madame:)
[Reply]
Diáda Reply:
Január 16th, 2010 at 11:18
Ou, ou, ou… nenapadá mi nič, ale tu by sa fakt hodilo niečo po francúzsky….sa červenám, chlape
)
[Reply]
Neda mi nenapisat komentar na tieto clanky, najma uz prvy ma svojim nazvom velmi pobavil: Vidiet Pariz a umriet… trosku teatralne na moj vkus… moze to byt ok pre niekoho kto tam nikdy nebol, ale viaceri z nas tam boli a? V mnohom mas co povedat, to neberiem, len ta forma za tym dost pokrivkava. Prosim Ta prenechaj pisanie cestopisov inym, lebo toto mi pride ako slohovky o skolskom vylete tak za dva mínus…
[Reply]
Diáda Reply:
Marec 10th, 2010 at 19:24
Dva mínus? To je krásna známka…v škole som mávala trojku… Vážne si myslíš, že som chcela napísať seriózny cestopis? Na to treba ísť do kníhkupectva a kúpiť si Borisa Filana, ja také ambície nemám. Píšem si ako chcem a keď mi to robí radosť, splnilo to svoj účel…
…Diáda
PS: Paríž je krásne miesto, ale naozaj sa kvôli nemu umierať nemusí… keď už umrieť, tak potom kvôli Vyšným Ladičkovciam, majú tam úžasnú budovu skladu hneď vedľa Rozličného tovaru
)
[Reply]
Boris Reply:
Marec 10th, 2010 at 19:39
Nazor je velkolepa udalost. Ked sa k nemu dopracujes slobodne, zbavena emocii a ziarlivosti, to bude zazrak!
[Reply]
Róbert Dyda Reply:
Marec 10th, 2010 at 20:54
Estrella beriem tvoj názor, že sa ti Diádine texty o Paríži nepáčili, ale v okamihu keby som ti napísal, že prosim ťa prenechaj písanie reakcie iným, lebo nemajú úroveň kritickej reflexie či nejaké podobné bla bla, tak by som sa dostal do hranice nevhodného. Diáda napísal niečo, čo sa mne ako vlastníkovi domény páčilo a nie je to povinná četba. Někdo má rád holky, někdo vdolky. Nech ťa google sprevádza na ceste ku kvalitným cesopisom podľa tvojej chute a literárneho vkusu.
[Reply]