Delia Owensová Kde raky spievajú

Delia Owensová Kde raky spievajú

Názov románu ma očaril hneď na prvý pohľad. Kde raky spievajú – no nie je to nádhera? Okamžite som vedela, že tú pieseň si musím vypočuť! Románový debut americkej autorky Delie Owensovej sa hneď po vydaní stal jednou z najúspešnejších kníh roka 2018 a v USA sa rýchlo ocitol na prvej priečke rebríčka bestsellerov. Slovenskí čitatelia si ho môžu prečítať vďaka vydavateľstvu Tatran v preklade Marianny Bachledovej. Autorka sa v jednom rozhovore vyjadrila, že k napísaniu knihy ju inšpirovalo vlastné detstvo a skúsenosti s výskumom prírody. Preto jej všetky fakty a informácie o prírodných zákonitostiach týkajúcich sa močiarov verím.

Príbehov o neľahkom detstve, opustených deťoch či zničených rodinách je v literárnom svete veľa. No príbeh Kye je predsa len trošku odlišný. Osamelosť, opustenie a pocit zrady – to sú hlavné motívy románu. Hlavná hrdinka je osamelá tak veľmi, že by to nik z nás určite nechcel zažiť. Predstavte si malé sedemročné dievčatko, ktoré vyrastá bez rodiny, samé uprostred močiara a spoločnosť mu robia len čajky a starý čln. Spočiatku sa mi to zdalo veľmi pritiahnuté za vlasy a vravela som si, že autorka to dosť prehnala. Lenže potom, ako ďalej opisovala Kyin život, začínal byť tento príbeh celkom uveriteľný.

Bolo veľmi smutné sledovať dospievanie hlavnej hrdinky, celé roky túžila po láskavom slove, pohladení, spoločnosti a láske. Neskôr, po všetkých jej životných sklamaniach, som s poľutovaním sledovala, ako sa bráni citom a uzatvára do seba ako tie mušle, ktorými si zarábala na živobytie. Preveľkú radosť som zažívala pri jej pozorovaní prírody, vysvetľovaní prírodných zákonov močiara a maľovaní. Jej splnený sen vám neprezradím, ale viem, že sa budete tešiť rovnako ako ja. Kya si zaslúži veľké uznanie. Píšem o nej, ako by bola skutočným človekom, ktorého poznám, ale ja som sa s ňou naozaj skamarátila.

Román sa odohráva v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, černošské obyvateľstvo bolo na chvoste spoločnosti a rovnako tak aj ľudia, ktorí žili mimo miest. Močiarna zberba – to bola pre obyvateľov v meste rodina malej Kye.

Kya žila s mamou, súrodencami a otcom alkoholikom. Otec si nielen rád vypil, ale bol aj tyran a násilník. Najprv z domu odišla matka a po nej sa postupne jeden po druhom vytrácali súrodenci a maličká Kya zostala sama s otcom.

„Kya, počúvaj. Dávaj si pozor. Ak sa tu niekto ukáže, nechoď do domu. Tam ťa chytia. Utekaj hlboko do močiarov, skry sa v kríkoch. A vždy za sebou zametaj stopy, učil som ťa ako. Aj apovi sa vieš skryť.“

Aj vy, rovnako ako ja, budete celý čas premýšľať o tom, čo to bolo za matku, že opustila deti a čo to bolo za bratov a sestry, ktorí ponechali svoju malú sestričku napospas otcovi a močiaru… Jedného dňa sa vyparí aj otec a Kya zostáva úplne sama. Naučí sa všetko, loví ryby, mušle, pestuje zeleninu, do školy nechodí, čítať nevie. Pomocnú ruku jej podá starý černoch Skokan a jeho žena. Kya sa vyhýba ľuďom, schováva sa pred nimi. Pre každého je len dievča z močiara. Do jej života časom vstúpia dvaja muži, lenže šťastie je vrtkavé a ju ešte čaká dlhá cesta.

Toho večera ležala na posteli na verande s rukami pod hlavou a miernym úsmevom na perách. Rodina ju opustila a nechala napospas močiaru, ale predsa len sa ktosi našiel, prišiel sám od seba a v lese jej necháva darčeky. Stále cítila neistotu, ale čím viac nad tým premýšľala, tým menej sa jej zdalo, že by jej chcel chlapec ublížiť.

Keď sa v močiari nájde mŕtvola jedného mladého muža, všetci ukážu prstom na Kyu. Celé mestečko sa postaví proti nej. Bola to vražda alebo nešťastná náhoda? Sme svedkami vyšetrovania a súdneho procesu. Rozuzlenie prípadu môže byť pre niekoho šokujúce, no pre mňa nie. To, čo som si myslela, to sa aj stalo. Som spokojná. Čo ma však trochu rozladilo bol zrýchlený záver. Na piatich stranách sa stalo toho tak veľa, že som si povedala, že to autorka radšej mohla ukončiť súdnym procesom a nechať čitateľovi priestor na fantáziu.

Kya si spomenula, že mama ju v objavovaní močiara povzbudzovala. „Choď ako sa najďalej dá, až tam, kde raky spievajú.“ Znamená to proste tam, kde ešte stále žijú divé tvory.

V recenziách zahraničných médií sa dočítate, že príbeh je zahalený do krásnej lyrickej prózy. Áno, autorka sa pri opisoch prírody nechala unášať na krídlach lyriky, no pre mňa nie vždy najšťastnejším výberom umeleckých jazykových prostriedkov. Mnohé prirovnania, či metafory boli veľmi umelé a nasilu použité v texte. V tomto prípade (za seba) hovorím, že menej je niekedy viac. Pisateľským štýlom autorky nie som veľmi nadšená. Príbeh je však dobrý.

Román odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné romány o dospievaní, o hľadaní dôvery, o tajomstvách prírody, o láske, sklamaniach i úspechoch a v neposlednom rade pre tých, ktorí obľubujú kriminálne zápletky.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť