Dnes sa pozrieme na lyrický žáner, ktorým sa môžeme popýšiť ako autenticky slovenským! Samozrejme, nič nevznikne iba tak, samé od seba, nič sa nezrodí vo vzduchoprázdne. Vzory môžeme vidieť vo francúzskom šansóne, či trebárs ich nájsť v ruských (sovietskych) pesničkároch. A tak stojí na jednej strane Charles Aznavour, na druhom brehu sa zas týči Bulat Okudžava. Iste, mnohé národy dali vzniknúť niečomu podobnému, jasné, v kultúre viacerých krajín by sme našli niečo, k čomu by sme našu pop poéziu mohli prirovnať. A predsa, v tejto podobe, v takej, akej ju pozná slovenský čitateľ a slovenský poslucháč, je doma len u nás! Môžu za to špecifické podmienky 70. a 80. rokov; neopakovateľný duch tej doby so všetkým pôvabným… i tým menej pôvabným, pred ktorým sa utekalo napríklad práve do sveta poézie a hudby. Presne tak, hudby, pretože pop poéziu je možné vnímať i ako spievanú, zhudobnenú báseň. Týmto premostením dvoch vrstiev umenia sa zabezpečil nevídaný výsledok: poézia sa opäť masovo rozšírila medzi čitateľov (a poslucháčov) a piesne „pop music“ (aj odtiaľ to slovíčko POP v označení) mali konečne inteligentný text nebývalej estetickej úrovne (a to nám teraz neraz chýba!). Čiže v skratke: pop poézia je text určený na spevácku interpretáciu; hovoríme o texte piesne, ktorý má kvality básne.
Veru, zďaleka nie každá báseň sa hodí pre spievaný prejav. A tiež nie je veľa takých pesničiek, ktoré by sme skutočne (s čistým vedomím a svedomím a hlavne dobrým vkusom) mohli nazvať poéziou. V istú dobu sa však zišli umelci, básnici – textári a textári – básnici, ktorí mali potrebný literárny talent a zručnosti a rozhodli sa obidve umelecké odvetvia harmonicky prepojiť. Nejeden z nich má dnes zvučné meno, ba stal sa ikonou, ako Kamil Peteraj. Ale presvedčte sa na ukážke jeho diela, že je to zaslúžené:
LETNÁ FOTOGRAFIA
Keď pavúk svoje siete dotká
a jeseň zbiera lístie na pieseň
ty mizneš v diaľke ako bodka
a najstudenší vietor vanie semKeď pavúk svoje siete dotká
a jeseň má už pieseň v rukáve
tu na stene len tvoja fotka
pripomína to leto prchavéKeď pavúk svoje siete dotká
ja nevládzem ťa naspäť zavolať
A clivota je nekonečne krotká
a slnko nevie ako vtedy hriaťKeď pavúk svoje siete dotká
tak trocha sa vždy naspäť zadívam
A tvoja malá čierna fotka
už možno nie je vôbec pravdivá
Pop poéziu, a podobne i populárnu hudbu, si obľúbili najmä mladí ľudia. A to vo veľkom. Kapely či interpreti ako Modus, Prúdy, Elán, Pavol Hammel, Miroslav Žbirka, Marika Gombitová, Robo Grigorov a ďalšie a ďalší sú dnes už legendy. Pravdepodobne by ale nedosiahli taký úspech, nebyť ich dvorných textárov. Tí museli myslieť na to, že poézia, ktorou sa privrávajú k svojmu adresátovi, nemôže byť ťažká, náročná, určená intelektuálnej elite, aby bola skutočne ľudovou, musí byť jednoduchá, ústretová voči poeticky nepodkutému, bežnému človeku. Pritom však nechceli poľaviť v umeleckých nárokoch, veď dobrý text, dobrá báseň by mal/a autenticky tlmočiť emócie a obohacovať svojho príjemcu. Veľmi dobre to predviedol Boris Filan:
MLADOSŤ
Mladosť to nie je len bez vrások tvár
V občianskom zápis že máš rokov pár
Len pocit krásny že všetko už vieš
Krajina lásky kde túlať sa smiešMladosť je nádej
A je niečo viac
Viac ako snívať
V noci sa dívať
Na MesiacVieme byť krásni a vieme sa smiať
Dostávať lásku a priateľstvo dať
Vo vlasoch hviezdy a dni plné krás
Mladosť je zázrakov čas
Ján Štrasser, Tomáš Janovic, Daniel Hevier, Jozef Urban boli v prvom rade básnici, ktorí si radi odskočili k piesňovej tvorbe. Ak chceli uspieť, museli pop poéziu držať ďalej od zložitej metafory, nestavať na rozvitej obraznosti, netlmočiť závažné a komplexné životné pravdy, nepokúšať sa do veršov prepašovať ťažkú filozofiu či hlbokú spiritualitu. Bolo treba byť čo najväčšmi spevný a bolo treba zamerať sa na univerzálne, všeobecne príťažlivé témy. Och, áno, láska… ale aj nostalgia, ako to krásne ukázal Ľuboš Zeman:
CHLAPČENSKÝ ÚSMEV
Tak už mám to svoje miesto pri dverách,
už sa mĺkvo veziem, oči privieram.
Takto plynú minúty,
na konečnej vystúpim,
trolejbus má číslo dvestosedemnásť.
Polnoc žmurká na mňa viečkom mačacím,
tak sa rýchlo obzriem za šťastím.
Les tu býval strapatý
a na plotoch plagáty,
po rokoch chcem vlastné stopy v tráve nájsť.Kde sú tie chvíle pod baretkou snov!
Viem, že niečo mi chýba,
čas mi lásky po nociach vzal.
Chlapčenský úsmev a haliere slov –
aj taký som býval.
Čo z toho, keď mi náhle neplatí
môj študentský lístok, už som bohatý.
Kde sú detské záplaty
a vo vreckách špagáty,
po rokoch chcem vlastné stopy v tráve nájsť.
Je pravda, že nie všetky básne, ktoré s odstupom času zvykneme priraďovať do žánru pop poézie vznikli s plánom poslúžiť ako text pre pieseň, ale svojou vycibrenou zvukovou organizáciou si priam pýtali zhudobniť. Platí to, napríklad, pre viaceré verše Miroslava Válka. Po písmenku či Jesenná láska sú už pevne vkorenené do nášho kultúrneho dedičstva. „Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi / no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.“ Ale poézia geniálneho Válka, to je už na samostatnú kapitolu. Možno niekedy nabudúce…
Predchádzajúce články:
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom VI.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom V.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom IV.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom III.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom II.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom I.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments