Neuveriteľný skutočný príbeh autorky Jeannette Walls sa odohráva v čase jej detstva a dospievania v 60. a 70. rokoch minulého storočia v Amerike. Mama, otec a štyria súrodenci žijú striedavo na rôznych miestach, v autách, na cestách, v príšerných podnájmoch, na malú šťastnú chvíľu aj v zdedenom dome a neskôr sa nadlho usadia v Bohom zabudnutom baníckom mestečku. Pri sťahovaní vždy musia za sebou zanechať všetko, čo si zamilovali.
„Mačky nerady cestujú,“ vysvetľovala mama. Kto nerád cestuje, nesmie sa zúčastniť nášho dobrodružstva, povedal otec. Zastavil auto, schmatol Quiojta za kožušinu na šiji a vyhodil ho cez okno. Quijote so škrekotom dunivo dopadol na zem, otec zrýchlil a ja som sa rozplakala. „Nebuď taká sentimentálna,“ povedala mama. Vysvetlila mi, že si vždy môžeme nájsť ďalšiu mačku, a z Quijota bude teraz divá mačka, čo je oveľa zábavnejšie ako život domácej mačky.“
Rozprávanie je veľmi silné, vzbudzujúce smútok, nepochopenie a akési zvláštne šťastie zároveň. Ich život bol všelijaký, len nie jednoduchý a nudný. Našťastie sa hneď na začiatku dozvieme, že autorka v dospelosti začala žiť úplne iný život ako ten, ktorý neskôr popisuje vo svojej knihe. Počas celého čítania som verila, že aj ostatní súrodenci na tom budú rovnako. Brian, Lori, Jeannette a Maureen prežili naozaj neuveriteľný príbeh.
„Mama vždy hovorila, že ľudia si robia o deti priveľké starosti. Trpieť v ranom veku im prospeje, tvrdila. Imunizuje to ich telo a dušu, a preto nás vždy ignorovala, keď sme plakali. Keď niekto obskakuje plačúce deti, len ich podnecuje, aby stále vrieskali. Je to pozitívne upevnenie negatívneho správania.“
Matka Rose Mary má svoj svet – farby, štetce, plátna a písací stroj, jej výchova je veľmi benevolentná, deti sú vydané napospas ulici a svetu. Aby ste si ju vedeli lepšie predstaviť, spomeniem, že deti nemali kde v novom podnájme spať, postele boli zbytočné, stačili kartónové škatule, no kúpiť klavír bolo podľa matky nevyhnutné. Tiež jej kuchárske zručnosti boli mizerné. Vyjadrila sa, že aj by varila, ale maľovať ju baví viacej, tak ohriala vo veľkom hrnci konzervované fazule, a keď sa začali ku koncu týždňa kaziť, prisypala korenie. V ich domácnosti kraľoval neporiadok a špina. Zriedkavo nakupovali v secondhandoch a charitu neuznávali. Oblečenie nosili dovtedy, kým sa na nich nerozpadlo.
Otec, večný rojko, lenivec a v prvom rade opilec prvej triedy sľuboval deťom skvelý život a neustále plánoval stavbu skleného domu. Kým boli deti malé, plánovali s ním a žili len pre vidinu krásneho domu, v ktorom nájdu konečne domov, útočisko, svoje izby, teplú vodu, elektrinu a rodinný krb. Lenže to by si otec musel udržať prácu, nesmel by piť, klamať a neustále utekať pred veriteľmi.
Obaja rodičia však boli múdri, inteligentní a sčítaní, učili svoje deti od literatúry, cez históriu, matematiku až po fyziku. Síce svojským spôsobom, ale učili.
Celá rodina trpela neustále hladom, zimou, špinou, po dome im behali potkany a dlážku prežrali termity. Otec sa len zasmial a z každej vypitej plechovky piva urobil záplatu na podlahu. Rodičia si ani len nechceli predstaviť, že by sa niekde usadili navždy, nemali radi konvencie, otec neuznával žiadnu cirkev, inštitúcie pre nich boli klietkou pre ľudí.
Aj napriek všetkej tej chudobe, vyberaniu jedla z odpadkových košov, výsmechu a ponižovaniu v škole, boli súrodenci šťastní, držali spolu a navzájom sa podporovali aj utešovali. Vzhľadom na to, že rodičia pri výchove často zlyhávali, deti boli pripravené do života možno viac ako iné.„Učil nás identifikovať súhvezdia a orientovať sa podľa Polárky. Rád poukazoval na to, že tie žiarivé hviezdy patria medzi zvláštne dobrodenia pre ľudí ako my, čo žijú v divočine. Hovoril, že bohatí obyvatelia miest bývajú vo fantastických bytoch, no ich vzduch je taký znečistený, že hviezdy vôbec nevidia. Museli by sme prísť o rozum, ak by sme si chceli vymeniť miesto s ktorýmkoľvek z nich.“
Hltala som slovo za slovom a vetu za vetou. Nestíhala som krútiť hlavou nad správaním rodičov. Jeden deň sa skoro pozabíjali a na ďalší sa opäť milovali až za hrob. Otec daroval každému dieťaťu na narodeniny hviezdu. To nevymyslíš, to je život. Zvláštny život „hipíkov“ a squaterov.
Cez rozprávanie autorky má čitateľ možnosť nahliadnuť do rodiny s nezvyčajnou filozofiou, nazeraním na svet a s výchovnými metódami mnohokrát tak absurdnými, že až vlasy dupkom vstávajú. Keby román nebol skutočným príbehom, tak by som si myslela, že to autorka poriadne prehnala. Že to snáď ani nemôže byť pravda. No keďže sa jedná o autobiografiu, zostáva mi len vyjadriť svoj obdiv za to, že dokázala vyrozprávať svoj ťažký (ale pre čitateľa vzrušujúci) príbeh s takou ľahkosťou. Je v ňom, aj napriek všetkému zlému, cítiť vďačnosť a lásku k rodičom.
Odporúčala by som túto knihu ako povinné čítanie každému, kto sa neustále na niečo sťažuje a taktiež dnešnej rozmaznanej mládeži. Myslím (aj nemyslím) to zo žartu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments