6. Parížske mŕtvoly celkom ako živé

By Diáda
10. augusta 2009

Dnes budem trochu morbídna, ale keďže som tak trochu stúpenec Epikura (viem, že má trochu blbú povesť, ale to sú len klebety), smelo môžem vyhlásiť, že smrti sa báť netreba, lebo keď sme tu my, ona tu nie je, a keď príde, my tu už nebudeme (čo si človek nevymyslí, len aby odohnal myšlienku na to, že spoza hrobky vyskočí nejaká pekná múmia). Aj tak je to zvláštne, že sa človek vyberie na dovolenku, aby obehal nejaké kamene, pod ktorými leží kostra slávneho človeka… hm… tuším je to naším školstvom, lebo keď nás za študentských čias chcel riaditeľ z nejakého dôvodu vyvetrať, poveril slovenčinárov, aby nás vzali na cintorín trebárs do Martina.

Cimetiére, teda francúzsky cintorín, vyzerá trochu inak ako tie naše. Aspoň tie historicko-turistické, ktoré sú v Paríži štyri, sú zmesou hrobiek zlátaných kade-tade podľa toho, komu sa ako zachcelo kopať jamu. Mne to pripadalo skôr ako sídlisko kamenných záchodov, nevraviac o tom, že architekti sa tu s estetikou veľmi nebabrú, postavia si most rovno nad nebožtíkmi:

Našťastie, väčšina cintorínov má informačné tabule, kde sú označené hroby významných osôb a okrem toho majú „ulice“ názov zvyčajne po najvýznamnejšej pochovanej celebrite. Na vrátnici si môžete kúpiť aj mapku, ale to tam najprv niekto musí sedieť. Aj tak som blúdila pomedzi tie hrobky, spočiatku slušne, aby som nejakú nezneuctila, lenže keď zistíte, že taký Jim Morrison leží natlačený uprostred nejakých iných nepodstatných úbožiakov, tak musíte liezť aj po kameni.

To sme sa už vlastne dostali na najvýznamnejší (vraj) z miestnych cintorínov vo východnej časti Paríža – Cimetiére du Pére Lachaise. Spevák legendárnej The Doors tu leží s frajerkou, a keďže sa tu zvykli konať párty jeho obdivovateľov (aký spevák, takí fanúšikovia), tak ho radšej oplotili, bordel je tam však stále. Stala sa mi aj vtipná príhoda (do prd… už som ako celebrita v telke), lebo keď som sa motala po inom cintoríne (a musela som vyzerať veľmi informovane), tak ma zastavil akýsi ingliš turista, že kde tu leží Morisson. Vzápätí to začula Japonka, ktorá pribehla tiež a už to šlo… teda nešlo, lebo ani bohovi som si nevedela spomenúť, ako sa povie po anglicky cintorín. Tak som vytiahla múdru mapku a pichla mojím obľúbeným prštekom do správneho bodu na mapke, že nou hír, bat hír leží Jim.

Netuším, kto bol Francois Raspail, ale hrobku ma takú depresívnu, že človek má chuť umrieť čo najneskôr.

Okrem ďalších hviezd (dramatik Oscar Wilde, ktorý musel byť dobré zviera, lebo v múdrej knihe píšu, že zomrel „následkem nezřízeného života“, herec Yves Montand, skladateľ Frederik Chopin či komediant Moliére), ktoré som však nenašla, som stihla uloviť ešte vrabčicu Edith Piaf, ktorá si, chúďa, tiež v živote užila svoje, ale spievať, tak to teda naozaj vedela.

Cintorín na Montmartri, z ktorého pochádza aj mostová idylka vyššie, je tiež plný veľkých či malých hviezd umeleckého neba. Taký Offenbach, ktorému muži ďakujú za pohľad pod sukne kankánových tanečníc…

…či spisovateľ Alexander Dumas, len teraz netuším či starší alebo mladší, lebo jeden drichme aj v Panthéone v Latinskej štvrti. A možno je to tak, že tu ležal predtým a potom ho presťahovali podobne ako Emile Zolu, po ktorom tu ostala len prázdna hrobka. Dá sa tu vypátrať i pán Ampére (áno, je to z fyziky), Hector Berlioz (zase hudba), Stendhal či Heinrich Heine (obaja fešáci boli v maturitných otázkach z literatúry). Toto tu je ale Dumas:

Skočíme ešte kúsok od Luxembergských záhrad na Cimetiére du Montpartnasse. Baudelaire (chudák básnik, musí ležať vedľa nenávideného otčima, ale zato s mamičkou), Citroën (nie auto, ale zakladateľ tejto automobilky) či Guy de Maupassant (tiež perohryz) majú dobrý flek, lebo cintorín je takmer v centre. Už sme si čosi vraveli o búrlivákovi menom Sartre, no a práve toho tu nájdeme ležať so svojou celoživotnou partnerkou Simone. Musel to byť sympaťák, pretože v šesťdesiatom ôsmom normálne protestoval proti rusákom, ktorí sa k nám dovalili, hoci takému Brežnevovoi to určite bolo fuk. Nikde inde ako blízko svojich obľúbených kaviarní Sartrovci ani spočinúť nemohli:

Toto sa mi fakt páčilo. Charles Pigeon musel byť veľký srandista. Netušila som, čo je zač, ale jeho hrobka má u mňa pozíciu number one a tak som si zistila, že to bol vynálezca a obchodník s lampami. Perfektné leháro aj po smrti…

Vo všeobecnosti sú parížske cintoríny skvostné, lebo fantázii sa tu medze nekladú. Kadejaké skulptúry tu majú svoje miesto, a tak majú holuby pre svoj trus veľmi rafinované úkryty…

Nesmieme zabudnúť na Napoleona Bonaparta. Muž, ktorý by možno nebol dosiahol to, čo dosiahol, keby narástol o pár centimetrov viac, lebo však po kom sa asi tak volá napoleonov komplex, ak nie po ňom, však? Tak ten vám nemôže len tak mirnix-dirnix ležať hocikde s kadejakou zberbou. Je faktom, že on sám chcel skončiť ako popol na brehoch Seiny, ale darmo, keď si mŕtvy a slávny, miesto večného odpočinku si aj tak nevyberieš (o tom by vedel svoje porozprávať aj taký Vladimír Iljič).

Previezli ho (hovoríme zase o Napoleonovi, už mierne stuhnutom a primerane mŕtvom) z Ostrova svätej Heleny a odvtedy si odfukuje v štvrti Invalidovňa v miestnom Dóme s pozlátenou strechou. Nájdete to veľmi rýchlo, lebo tá kupola fakt žiari a z každého väčšieho kopca ju vidno.

Jeho telo uzavreli do šiestich truhiel (asi sa o neho báli a mali na to dobrý dôvod) a uložili do takejto fešáckej krypty, ktorú teraz turisti chodia očumovať za pár bubákov.

Pár mŕtvoliek sa dá nájsť ešte v už spomínanom Pathéone v Latinskej štvrti, kde sa pod budovou nachádza krypta s hrobkami. Vyzerá to tam ako na intráku, v jednej z „izieb“ sídlia spisovatelia Emile Zola, Victor Hugo a Alexander Dumas…

kúsok ďalej stojí Voltaire (nestojí on sám, to by bolo technicky náročné, ale má tam sochu)…

… a nesmieme zabudnúť na manželov Pierra a Marie Curieovcov, či vynálezcu Brailleovho písma, ktorý sa volá celkom nečakane – Louis Braille. Vzorku jeho dierkovaného písma si môže každý skúsiť obchytať priamo v hrobke: