Kapitola 7
Veľmi krátka analýza pravej lásky a iných vesmírnych otázok
Myslela som si, že Horác je ten pravý.
Filmy, v ktorých muž zbadá ženu, v tej istej sekunde sa do nej zaľúbi a strháva z úbožiačky blúzku i sukňu zanechávajúc na schodoch pančuchy, v nás oboch vyvolávali nekontrolovateľné záchvaty pohŕdania nad naivitou režiséra. Realita podľa nás taká nebola. My sme šli presne podľa príručiek ideálneho vzťahu, teda spoločné záujmy i nezáujmy, priateľstvo, spoločný humor a veľa textu okolo.
A sex, samozrejme. Podľa príručiek.
Horácove predchádzajúce milostné skúsenosti spočívali vo fakte, že v maturitnom ročníku na akejsi zemiakovej brigáde jedenkrát držal prsia svojej opitej spolužiačky. Pravdepodobne to bol pre neho taký šok, že ďalších päť rokov strávil štúdiom v odbore so stopercentným zastúpením mužov a hraním žolíka s podobne úchylnými spolužiakmi. Z internátnej izby vyliezal viac menej nedobrovoľne vtedy, keď ho vrátnička vyvolala k telefónu (volala jeho matka). Iba tak je možné, že keď stretol mňa, bol panicom a s dievčatami nemal takmer žiadne skúsenosti (ak nerátame sestru, s ktorou trávil spoločných deväť mesiacov v jednej maternici a vrátničku, ktorá mala okolo šesťdesiat a strašne smrdela).
Niežeby som v tom čase mala milostných skúseností viac. V podstate sa to dalo zrátať na prstoch jednej ruky, respektíve na jej jednom prste. Navyše, tá akcia s Eduardom Benešom bola zbavená akejkoľvek erotiky a mala jediný cieľ – defloráciu (mrknite sa do slovníka cudzích slov, je to tam hneď vedľa deflácie). Avšak v Horácových očiach som bola niečo ako učiteľka sexu a on bol veru učenlivý dosť. Preto sme sa v tej čarovnej dobe nevenovali ani tak hľadeniu na hviezdnu oblohu s jeho rukou na mojom pleci, ale skôr hľadaniu vhodného miesta, na ktorom by sa dalo robiť to, čo je vlastne do osemnástich rokov ilegálne (a len pre úplnosť, nie je to vedenie motorového vozidla).
Horác po skončení školy býval s matkou a ja v podnájme s dvoma kamarátkami. Je jasné, že ani jedno miesto nebolo v konkrétnej minúte žiadostivosti pripravené na akt lásky. Sústavou rôznych diplomatických aktivít (dva lístky do kina pre moje spolubývajúce, Horácova matka zase rada chodila s niektorým z ockov do divadla) sme dosiahli, že byt bol k dispozícii dve hodinky len pre nás dvoch.
Čo vám budem vravieť, poznáte to.
Od pubertálnych čias som vedela, čo znamená slovo primeros a ak si to necháte len pre seba, prezradím vám, že na túto komoditu sme si vyčlenili v súkromnom rozpočte dosť vysokú sumu. Tešili sme ako malé deti z toho, že aj my robíme to, čo robia ostatní, obaja sme zrazu nadobudli sebavedomie a dokázali sme hovoriť o „tom“ akoby to bola pre nás stará známa vec.
Bolo to také králičie obdobie (hádam viete, ako je to s králikmi).
Či v tom bola aj romantika?
Nemám dobrý vzťah k sledovaniu filmov v telke, chýba mi tam veľké plátno, sálový zvuk a spoločný smiech ľudí, čo sedia okolo (pesimista vo mne tvrdí že i smrad korenených lupienkov a chrúmanie maslových pukancov). Keď je však vonku sychravo a na mňa lezie splín, tak si uvarím čaj, zababuším sa do kockovanej deky z detstva a niečo si pustím.
Minulý týždeň ma jeden film dostal, zabudla som aj na nevyvesenú bielizeň, a to je v mojom prípade známka najvyššieho stavu bezvedomia (aby som to vysvetlila, pohľad na tričká, uteráky a intímne kúsky odevu, ktoré nevisia pripnuté kolíčkami na šnúre, sú mojou malou nutkavou obsesiou – je to ako keď Jack Nicholson preskakuje čiary na chodníku). Nikdy by som nepovedala, že sa budem s takým zaujatím dívať na dvoch hercov, ktorí nezachraňujú veľkomesto pred sopkou, tornádom alebo mravcami, nerozhodujú sa medzi červenou a zelenou farbou káblika, ktorý treba prestrihnúť sekundu pred výbuchom, dokonca ani nelikvidujú mimozemské príšery s piatimi slizkými hlavami.
Tí dvaja, muž a žena, nerobili v tom filme nič hrdinské – jedli v reštaurácii, prechádzali sa po parku a vozili sa loďou po rieke… a popri tom sa zhovárali. Celých 77 minút. Nestrhli si zo seba šaty, nebozkávali sa, len sa občas na seba tak zvláštne kukli… asi vekom mäknem či čo, bolo to však krásne.
Pri tomto malom veľkom filme som si povedala, sakra, niečo podobné som predsa zažila vtedy aj ja s Horácom. Tiež sme sa zhovárali o ničom a o všeličom, tiež sme sa prechádzali po parku, v ktorom som ho potom naučila tancovať valčík a akurát sme sa nevozili loďkou, lebo v tom našom močiari sa dá chytiť akurát týfus.
Nebolo v tom žiadne extra veľké očarenie a zamilovanie, no keď mi zavolal, zašteklilo ma v bruchu. Šteklenie v bruchu sa zažíva len na začiatku, potom tie motýle odletia (alebo zdochnú, ktovie čo sa s nimi naozaj stane).
Mali sme sa s Horácom radi.
Rozumeli sme si, keď sme boli spolu.
Chýbali sme si, keď sme spolu neboli.
Vedeli sme o sebe, že nie sme dokonalí.
Chýbalo nám ružové obdobie, ale aj tak to bola láska.
Pravá.
Pravá láska však nemusí byť nutne na celý život, všakže?
Čo na tom, že trvala len necelé desaťročie?
Niekto nemá ani toľko času…
Pokračovanie opäť v štrnástke.
Musím sa poriadne vysmrkať a utrieť slzy.
Prečo ešte nikto nevymyslel cibuľu, ktorá nedráždi oči?
Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* prvá * 2 * tretia * 4 * 5 * 6 * siedma * 8 * deviata * 10 *
* 11 * 12 * trinásta * 14 * 15 * 16 * 17 * osemnásta * 19 * 20 *
* dvadsiata prvá * 22 * 23 * 24 * 25 * 26 * 27 * 28 * 29 * tridsiata *
* 31 * 32 * 33 * 34 * tridsiata piata *
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments