Prečo, ako a kde píšem

Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?

By Sieťovka
24. apríla 2023

Prečo?

Už ako žiačka základnej školy som hovorievala, že raz budem písať knihy. Len sama sebe, nemala som odvahu povedať to nahlas niekomu inému. Neskôr na strednej škole som jednej kamarátke sľúbila, že jej raz venujem knihu, čo by som tu asi nemala spomínať, lebo som to dodnes neurobila. Počas dospievania som sa zapojila do niekoľkých regionálnych súťaží, zverejnila som pár poviedok a básní. Nikoho to nezaujalo, čo spätne vzhľadom k obsahu a forme mojich diel úplne chápem. Písala som ďalej „do šuflíka“, len pre svoje potešenie. Potom som roky nepísala vôbec, takže nemôžem povedať, že písanie je pre mňa ako dýchanie, že ním žijem a sprevádza ma celý život. Môžem však povedať, že som si ten sen vždy nosila v srdci a čakala na správny čas. Už prišiel.

Takže prečo vlastne? Lebo môžem. Uvedomujem si vzácnosť toho, že žijem svoj sen. Rada sa ponáram do cudzích príbehov, skúšam vlastné hranice, skúmam rôzne témy. A tiež verím, že čitateľkám cez svoje príbehy niečo odovzdávam, že sa skrz moje slová dotknem ich duše. A oni mi to potvrdzujú svojimi spätnými väzbami, priznaniami, strachmi, odvahou, spomienkami, nádejou i slzami.

Ako?

Ako? Desiatimi prstami! Srdečne pozdravujem Obchodnú akadémiu v Trenčíne, značne mi uľahčila život. Netvorím si žiadne osnovy, niekedy začínam písať s predstavou jednej či dvoch scén a musím utkať taký príbeh, aby som k nim mohla dôjsť a naplno si ich vychutnať. Dokážem písať len chronologicky. Často si chodím po inšpiráciu do lesa, obklopená jeho zvukmi a šuchotom lístia pod nohami vždy vyriešim akékoľvek zaseknutie, postavy sa rozhovoria samé, aj keď dovtedy zaryto mlčali.

Ako? To, ako píšem, závisí aj od toho, čo práve píšem. Moja tvorba nie je jednotvárna, moje čitateľky nikdy nevedia, čo im prinesiem. Väčšinou to neviem ani ja sama. Keď som si túžila odpočinúť a smiať sa, napísala som komédiu. Keď som cítila, že je čas otvoriť vážne témy, napísala som smutnú a hlbokú knihu o materstve. Minulý rok som sa rozhodla napísať príbeh o nekonvenčných spôsoboch hľadania odpovedí a o pár týždňov mi vychádza triler s nadprirodzenými prvkami. No nech sa prikloním k akejkoľvek téme, snažím sa písať tak, ako píše život. Komplexne, s tým dobrým aj zlým, ťažkým aj smiešnym, s nenávisťou aj láskou, s chybami aj s nádejou. Ach, ako milujem vŕtať sa ľuďom v hlavách a v ich vzťahoch! A keďže tí živí o to zväčša nemajú záujem, takto sa môžem dosýta vyblázniť.

Ako? V spolupráci s Bohom. Verím, že som perom v jeho rukách a je mi cťou, že som mohla spracovať niektoré témy, ktoré považujem za dôležité. A s tým sa spája moje posledné ako… s pokorou a vďačnosťou.

Kedy?

To záleží od fázy rozpísaného príbehu. Väčšinou píšem večer, keď deti zaspia. S každou ďalšou vydanou knihou mi však manžel akosi prirodzene vytvára priestor na písanie aj inokedy. Niekedy sa mi zdá, že to berie vážnejšie ako ja. (On totiž verí, že mu raz za peniaze z predaja kníh kúpim obscénne drahú motorku. Udržujem tento jeho sen nažive, lebo to je pre mňa výhodné.) Občas píšem v aute, keď niekam cestujeme. Keď sa niektorý z mojich príbehov chýli ku koncu, vtedy píšem hocikedy, nosím počítač pod pazuchou so sebou všade, aby som si mohla pri deťoch ukradnúť aspoň päť minút. V tých ťažkých záverečných časoch mi písanie ukracuje zo spánku i normálneho života, lebo túžba dokončiť príbeh prevalcuje všetko ostatné. Som rada, že bývame v dome, pretože keď deti zavriem do pivnice, ich krik vôbec nepočuť. Také možnosti na písanie by som v byte naozaj nemala.

Zatiaľ som však neprišla na to, prečo sa s písaním v závere tak ponáhľam. Viem, ako to skončí…

Kde?

Najčastejšie v posteli, z každej strany mám dieťa a ideálne ak má jedno z nich na chrbte misku s orieškami. Musím sa však priznať, že pri písaní pomerne často zaspávam. Ale prisahám, že to nemá súvis s nezáživným textom, len s vyčerpávajúcou starostlivosťou o dve malé torpéda! Mimochodom, na deťoch je najkrajšie to, že sa človek na ne môže vždy bezpečne vyhovoriť.

Michala Ries (1989) pochádza z Bánoviec nad Bebravou a žije spolu s manželom a dvomi deťmi na okraji kopaníc, v malej obci pod Čachtickým hradom. Vyštudovala sociálnu prácu na UKF v Nitre a pracovala v rámci odboru, v personalistike i v ekonomike. V súčasnosti si doma vychutnáva krásy materstva a intenzívne sa venuje písaniu. Na konte má päť romantických príbehov vydaných vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ – Na úteku (2020), Na love (2021), Zadrž dych (2021), Celý život (2022), 24 dní do Vianoc (2022) a čoskoro jej vychádza novinka – mysteriózny triler Volanie krvi. Keď nepíše alebo nečíta, chodí po lesoch a lúkach, kde nachádza nielen pokoj, ale aj inšpiráciu.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30