Zuzana Široká

Zuzana Široká – Písmenkové poslanie

Niekedy sa tomu bránim. Vyhýbam sa pracovni, počítaču, papieru i perám. Ale príbehy a postavy si idú za svojím. Prenasledujú ma na každom kroku, cez deň aj v noci, amorfné siluety naberajú pevné kontúry, vecné fakty sa obaľujú do šálu utkaného z emócií a osobnej angažovanosti.

Nakoniec sa k nám nasťahujú. Všetky tie Angeliky, Terezy, Kláry, Margaréty, Veroniky, Johany a Milky bývali s nami pod jednou strechou, pod mojou perinou, v lebečnej dutine, v srdci. Odtiaľ ich nevyženieš, kým sa samé nerozhodnú pobrať sa ďalej. Ale až potom, ako mi vyrozprávali svoj príbeh, potom, ako som ho premenila na písmenká na papieri, potom, ako ho vydavateľstvo učesalo a poslalo do kníhkupectiev, do rúk a do sŕdc čitateľov.

Viete, ako to v pracovných, bytových a rodinných spoločenstvách býva: všade sa nájde pani domovníčka s otvorených srdcom a uchom pre slová, spovede a starosti iných. V rodinách sa jej hovorí mama. Počúva o stratených teniskách a hneď ich aj hľadá, polieva kvety, objíma deti, svoje aj všelijaké iné, čo sa chcú pritúliť, varí teplé jedlá a prikladá studené obklady, napĺňa a vyprázdňuje umývačky a práčky, pravidelne kŕmi mačky a niekedy aj poštára, keď sa k nej zatára.

Panie poštárky poznajú prekrásne príbehy. Aj tety susedy z rodnej dediny na Gemeri, aj kolegyne z nemeckého koncernu, aj mužov strýko, obecná kronika, náhrobné kamene, bývalá spolužiačka aj pani z vlaku. Príbehov o silných ženách je ako maku. Sú inšpiratívne, autentické, motivujúce, dojímavé, zábavné aj tragické. Často však majú krátky dosah, hoci by si zaslúžili, aby o nich vedel celý svet. Alebo aspoň okres, cieľová podskupina slovenskej čitateľskej obce. A vtedy nastupuje multiplikátor – spisovateľ. Spisovateľka. Písmenková mama. Trebárs ja alebo niekto iný s darom premeniť počuté, videné, cítené, vyfabulované a vysnívané na text, ktorý osloví presne tých, ktorých osloviť má a niečo u nich zanechá. Možno iba chvíľkový únik zo šedej reality, zábavu, pohladenie na duši alebo inšpiráciu ísť svojou cestou.

Každý nech slúži iným tým darom milosti, ktorý dostal. Ja teda píšem. Píšem, pretože písať viem a pretože si myslím, že príbehy o generáciách silných žien, ktoré sa starajú o jablone a deti v rodinných sadoch, aj príbehy o ženách, ktorým sa stalo to najhoršie z najhoršieho a predsa našli v sebe a v prírode silu postaviť sa, žiť a podporovať iné ženy, sa majú šíriť svetom. Rovnako ako trebárs udalosti Přerovskej tragédie, ktoré už takmer zapadli prachom zabudnutia. Vtedy je moja klávesnica prachovkou, ktorá ten prach rozvíri a vpustí trochu svetla do zabudnutých kútov histórie. A pod všetkým tým prachom, blatom, krvou a uvädnutými kvetmi nájde stopy inšpiratívnych, múdrych žien. Zoznámi sa s nimi, otvorí im srdce a už je to tu… zrazu s nami bývajú, konverzujú, viac či menej nástojčivo sa dožadujú mojej pozornosti a písmenkovej budúcnosti.

A tak píšem. Píšem, keď mám príbeh, ktorý chcem podať ďalej. Postavy, ktoré chcem spoznať. Predtým však veľa čítam, počúvam časosvedkov, navštevujem múzeá, knižnice, mestá a miesta. Napríklad práca na knihe Vzdušné čiary mi trvala tri roky. Keď som sa pustila do písania, príbeh bol už dávno vyskladaný, dialógy v mojich myšlienkach a meditáciách stokrát odrecitované. Knihy, články a poznámky k téme zaplnili dve škatule. Len to všetko vtesnať do konceptu (korzetu) kompozície, ktorý som si (po konštruktívnych konzultáciách s hlavnými postavami) vystavala.

Momentálne, vlastne už vyše roka, nepíšem. Pretože ešte nedozrel čas. Ale škatule aj môj fotocloud sa plnia a zopár zaujímavých týpkov už klope na dvere a zaujíma sa o podnájom. Zatiaľ ich nechávam stáť v daždi, pretože písanie a celý ten proces formovania postáv, ich osudov a charakterov ma emocionálne vyčerpáva. Trpím aj rastiem spolu s nimi, plačem na rovnakých miestach, na ktorých budú slziť čitateľky. Napríklad nemocničná kapitola s Milkou a zranenou Claire vo Vzdušných čiarach ma dojíma ešte aj teraz, pri spomínaní na proces jej vzniku. Dojímajú ma aj reakcie čitateľov, ktorí sa v mojich knihách a postavách našli, spolu s nimi rástli a plakali. Určite to za tie chvíle emocionálneho vypätia stálo.

Prvé knihy som písala na gauči, popri domácich prácach, pri hraní s deťmi na schovávačku alebo v práci cez prestávku. Deti však vyrástli a myslím, že aj moje témy, postavy a príbehy dozreli a dospeli zaslúžia si plnú pozornosť a rešpekt. Keď sa konečne pustím do písania, píšem disciplinovane, štruktúrovane, v pracovni s výhľadom na storočný javor a mladú brezu. Večer po práci, keď sú deti v posteli a mačka na potulkách. Som obložená knihami, poznámkami, synonymickými slovníkmi, fotografiami. Cez plece mi nazerajú knižné postavy, občas mi niečo pripomenú, občas žiadajú niečo vyškrtnúť, neraz sa pohádame a potom uzmierime, delíme sa o papierové vreckovky…

Zuzana Široká (1979, Rožňava) doteraz napísala sedem kníh, ale prečítala ich tisíce. Číta, kedy môže – dennú tlač aj spoločenské romány či inšpirujúce biografie vizionárskych, múdrych a silných žien z rodného Gemera i zo sveta – presne takých, akými sú postavy z jej románov. Neštandardné témy a zložité osudy vyvažuje neopakovateľným poetickým štýlom, ktorý ocenili čitatelia náročných umeleckých textov. Vo vydavateľstve IKAR jej vyšli novely Šťastie na mňa spadlo z neba (2013), Tiene bieleho orgovánu (2014), Polámané krídla (2015) a romány Jabloňové lásky (2017), Černicové dievčatá (2019) a Vzdušné čiary (2022). V knižke o Pilotovi Jonatánovi a bobuľových vílach (Vydavateľstvo Maxim, 2021) učí deti prístupnou formou spoznávať liečivú silu prírody. Po štúdiách na slovenských a zahraničných univerzitách zakotvila v marketingovej brandži, no verí, že raz sa bude živiť výlučne písaným slovom a rozsposielaním príbehov o inšpiratívnych ženách do sveta. Pri zemi ju držia dve dospievajúce deti, čierny kocúr, záhrada pri dome a nedotknutá príroda, krídla jej prepožiačiavajú aj tiché úlety do sveta umenia, poézie a duchovna.

Predchádzajúce články

Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť