Prečo, ako a kde píšem

Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom

By Sieťovka
3. mája 2023

Už keď som bola škôlkarka, veľmi rada som si vymýšľala a bohatá fantázia mi ostala dodnes. Len čo som sa naučila písať, prišla som na to, že tie veci, čo sa mi odohrávajú v hlave, je super zapísať si a potom si ich po sebe čítať. Začala som niekde na prvom stupni základnej školy komiksami o modernej Popoluške, lebo do bublín nebolo treba veľa textu. Neskôr som skúšala básne a poviedky. To bolo okolo puberty a boli to skôr také citové výlevy. Vždy som však písala do zásuvky, nik o tom nevedel, nik to nečítal, nemala som spisovateľské ambície, dokonca by mi nikdy nenapadlo, že to, čo píšem, by chcel aj niekto čítať. Až raz na strednej sa prevalilo, že som napísala román. Spolužiačka ho čítala cez hodinu pod lavicou a učiteľka ju musela viackrát osloviť, aby zodvihla hlavu. Skoro dostala poznámku. Príbeh bol síce ako argentínska telenovela, no spolužiačke (a potom aj ďalším) sa vtedy veľmi páčil. Ja som však stále neuvažovala niekam to poslať, nemala som takéto myšlienky, písala som, lebo ma bavilo písanie a vymýšľanie. Môj najväčší úspech v tej oblasti bola výhra na súťaži Hviezdoslavov Kubín s vlastnou tvorbou, čo vonkoncom nebolo preto, lebo som sa chcela chváliť svojim písaním, ale preto, že sa mi nechcelo učiť sa nový text.

Písanie pre mňa teda celé roky bolo iba záľubou, ktorú som si pestovala sama pre seba. Básne boli ako terapia. Poviedkami a románmi som zas unikala z reality a vymýšľala si, čo by som chcela zažiť, kam ísť, koho stretnúť…

Na vysokej škole som objavila mamtalent.sk (internetová stránka pre začínajúcich autorov), ktorý vymyslelo vydavateľstvo Ikar. V tej dobe som už skúšala „vážnejšie romány“, nie také, ktoré kopírovali prostredie argentínskych telenoviel a emočne labilné charaktery postáv. Mamtalent bol veľmi dobrou školou. Keďže som sa pokúšala o „vážnejšie“ písanie, začalo ma zaujímať, čo si o ňom myslia iní. Hanbila som sa však, tak ma potešilo, že sa tam dá registrovať pod pseudonymom. Dala som si meno Ella. Na mamtalent.sk sa každý rok vyhlasovala súťaž – Literárna cena a tak som sa do nej prihlásila s dokončeným románom Siete z času. Zároveň som skúšala hľadať v písaní vlastné cesty. Milujem históriu, no nechcela som písať historické romány, ani súčasné a tak som začala prepájať časové roviny a pridala nejaký ten mysteriózny prvok. Už v prvom románe to bol dobrý ťah a takéto písanie ma veľmi bavilo. Bolo to a dodnes je ako cestovanie časom a priestorom.

S románom som vtedy (rok 2012) postúpila do finále Literárnej ceny. Ikar ju vydal pod názvom Všetky moje tváre a zároveň som dostala obrovské množstvo veľmi cenných rád, na ktorých sa dalo stavať do budúcna, lebo som to s písaním začala myslieť tak naozaj. Už nie do šuplíka, lebo som od cudzích mala potvrdené, že písať viem. Vonkoncom som sa však po prvom románe necítila ako spisovateľka, vlastne dodnes mám len pocit, že mám viac šťastia ako rozumu a užívam si ten pocit vydanej knihy. Nikdy neviem, ktorá je posledná, ktorou podleziem laťku, stratím čitateľov, alebo ma jednoducho písanie prestane napĺňať a baviť.

Píšem, keď mám čas písať, no hlavu mám plnú mojich svetov a postáv neustále. Zbožňujem to ponáranie sa do príbehu, ktorý píšem, návraty do rozpísaného sveta, v ktorom všetko prežívam so svojimi postavami. Vidím svet okolo seba, ktorý som vytvorila ja a je to nádherný pocit. To, že s každým vydaným románom mi pribúdajú noví čitatelia, je niečo neopísateľné. Robím niečo, čo ma nesmierne baví a ľuďom sa to páči. Som vďačná za každého čitateľa a za každé hodnotenie, ktoré ma posúva ďalej.

Písanie je teda mojou súčasťou celé roky. Svoju záľubu som pretavila do skutočných kníh a s každou ďalšou sa pokúšam zlepšovať sa. Keď sa obzriem dozadu, triezvo priznávam, že prvé knihy by som dnes napísala celkom inak. Ale na druhej strane, v tej dobe som to tak napísať chcela a možno aj potrebovala, aby som neskôr videla, že sa dá ísť ďalej a zlepšovať sa v tom, čo robím. Verím, že ma písanie bude držať ešte dlho, lebo v mojej hlave sa toho deje ešte veľa, čo chce von. 🙂

Michaela Ella Hajduková sa po štúdiu na Prešovskej univerzite uchytila v novinách Košický večer ako redaktorka spravodajstva a publicistiky. Momentálne však už niekoľko rokov pracuje v Knižnici pre mládež mesta Košice. V roku 2012 jej vyšla prvá kniha Všetky moje tváre. Autorka sa špecializuje na príbehy, v ktorých sa prepájajú časové roviny a do každej vkladá menší či väčší mystický prvok. Obľúbené sú jej vojnové romány ZlatovláSSka, Tanečnica, či Berlínske hviezdy. Spracováva však aj témy okolo historických osobností ako Ľudovít Štúr, Adela Ostrolúcka, Vlad III. Dracula, či Alžbeta Bathory. Autorka žije s manželom a dcérkou Juliankou v Košiciach.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30