Prečo, ako a kde píšem

Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…

By Sieťovka
12. mája 2023

Mám veľmi rád proces, keď vzniká nový príbeh z ničoho. Z jednoduchej myšlienky, z pocitu, z náhodne zachyteného rozhovoru v autobuse, zo zabudnutej spomienky. Ako keď sa v diaľke na horizonte v horúcom vzduchu objaví nejasná silueta. Svojím spôsobom ma to fascinuje. Na scénu prichádzajú postavy, o ktorých som na začiatku nič nevedel. Vtedy musím celý text prepísať. Nevadí mi to. To je asi na tvorbe najkrajšie. Literárni hrdinovia majú svoj vlastný život, veľakrát sa postavia proti autorovi a rozhodujú sami o svojom osude.

Svoju prvú prózu som napísal, pretože som chcel vyskúšať, či dokážem niečo podobné vôbec zrealizovať. Každý deň som chodil do Univerzitnej knižnice a tam som si v študovni vytvoril hniezdo z kníh a zviazaných časopisov. V tom čase bolo ešte možné nechávať knihy na stole aj niekoľko dní, a tak som vždy sedel na tom istom mieste. Pred samotným písaním som najmenej hodinu čítal Salingerov román Kto chytá v žite a Sofiinu voľbu od Styrona, aby som si pripomenul, ako to robia naozaj dobrí autori. Písanie v Univerzitnej knižnici som miloval, pretože obklopený tisíckami príbehov som mal pocit, že som sa napojil na nejaký vesmírny spisovateľský portál.

Ďalšie prózy som napísal oveľa neskôr. Každý deň som absolvoval desať kilometrov chôdze na Železnej studničke a z neba ku mne prichádzali metafory, dejové zápletky, aj útržky rozhovorov. Vlastne som nič nevymýšľal. Doma som potom všetko naťukal do počítača z malých lístočkov. Aby to nebolo až také jednoduché, po celý čas som trpel ťažkou nespavosťou. Budil som sa okolo jednej, alebo druhej v noci a prepisoval, čo mi literárne postavy rozprávali. Na konci môjho písania som bol vždy celkom zdevastovaný. Myslel som si, že zomriem, a tak som mojej dcére Tami, vysvetľoval, aká má byť obálka knihy, ako má byť zalomený text a komu chcem poďakovať. Dosť som ju vždy vystrašil, za čo sa jej aj touto cestou ospravedlňujem.

Skoro celý svoj spisovateľský život som chcel napísať román o argentínskom tangu. Okrem toho, že tango je výnimočný tanec, je to aj životný štýl. Skutoční tanečníci argentínskeho tanga vytvárajú na celom svete silnú komunitu. Neboja sa odhaliť svoju zraniteľnosť, osamelosť, nostalgiu, smútok. Aspoň na krátky okamih chcú uhasiť svoju túžbu po láske. V tanečnom objatí hľadajú blízkosť a spolupatričnosť. Tanec je ich útočiskom.

Preto sa v mnohých mojich textoch aspoň na chvíľu tancuje tango. Ale až v mojom poslednom románe Garážové Libertango, ktorý má vyjsť tento rok, sa mi to nakoniec podarilo. Aj keď je to viac próza o večných pútnikoch hľadajúcich zasľúbenú zem, o migrantoch plaviacich sa v rozbúrenom mori, o strachu z neznámeho, o latentnom rasizme šíriacom sa v našej spoločnosti, stále verím, že na svete existuje pozitívna energia bezpodmienečnej lásky, o ktorej sa oplatí písať.

Jozef Heriban, spisovateľ, scenárista a režisér knižne debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), ktorá získala v anonymnej súťaži Literárneho fondu 1. miesto. Napísal romány Intimita vlkov (2008) a Posadnutosť (2009) Ružový trojuholník (2010), prózu Schovaný, neschovaný, idem (2011) a novelu Fagotista, ktorého nemiloval Boh (2014). V roku 2013 vydal román Prelet sťahovavých vtákov, ktorý získal Cenu Slovenského centra PEN. Absolvoval množstvo kurzov a medzinárodných workshopov argentínskeho tanga, okrem iného aj u profesora Rodolfa Dinzela v Buenos Aires…

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31