Prečo, ako a kde píšem

Peter Pavlac – Píšem…

By Sieťovka
14. mája 2023

Píšem, odkedy som sa naučil čítať a písať. Neviem to zastaviť. Nechcem to zastaviť.

Moja prvá „kniha“ bola zošívačkou sputnaná skupinka bielych papierov, postupne zaplnená do poslednej stránky kombináciou motívov všetkých Verneoviek, ktoré som vtedy hltal na kilá. Mal som asi osem rokov, a keď som svoj dramatický príbeh s názvom Rok v neznámych chodbách čítal rodinnej rade, po ich výbuchu smiechu nad vetou „Egon sa uhol!“, opisujúcu reakciu jednej z mojich postáv uskakujúcej padajúcemu kvapľu v jaskyni, som nejaký čas s pocitom hanby s písaním prestal. Asi na mesiac.

Neskôr som dostal písací stroj. Kdesi mám ešte odložené množstvo drobných poviedok naťukaných klávesmi tohoto čudného prístroja, rozpíjajúce sa písmená, smutní svedkovia mojej neustávajúcej potreby vnímať absurdnosť udalostí okolo seba, zahrávať sa so slobodou toho bieleho priestoru, ktorý som mohol zaplniť čímkoľvek, píšuc celý život s podprahovým alibi – „veď papier znesie všetko“.

Neskôr, asi v 16tich, som napísal svoju prvú divadelnú situáciu a keď ma herci nášho ochotníckeho súboru (P.R.D.) „upratali“ s mojou potrebou intonovať im významy mnou napísaných viet a ukázali mi nový vesmír významov interpretácií tých viet vo svete divadla, prepadol som písaniu dialógov, neskôr divadelných hier, ešte neskôr adaptácií prozaických textov pre divadlo, ešte neskôr filmových scenárov, TV scenárov, libriet…

Od prózy som sa teda odklonil presne v čase, kedy mi ako prozaikovi predpovedali skvelú budúcnosť: prémia v prvom ročníku Bagalovej súťaže Poviedka 96 (mal som 20 rokov), stojac vedľa už vtedy slávneho Pišťanka, sediac pri stole s Pankovčínom, premýšľajúc nad tým, čo vlastne povýšilo moju prvácku seminárnu prácu (predmet: Analýza dramatického textu) pri štúdiu dramaturgie na text hodný takéhoto významného ocenenia. A bol to práve Kali Bagala, ktorý ma uhnal pre debutovú zbierku „hravých“ próz vydanú v roku 2001 pod názvom Hra na smiech. A keby ma môj učiteľ Autorského písania na VŠMU Milan Lasica nepresvedčil, že mám predsa len skúšať bojovať s dialógmi, objavovať galaxie významov, prepájať ich s konkrétnymi hercami, možno by ma Kali zlomil aj na ďalšie knihy. K tomu však už nedošlo, pretože sa veľmi rýchlo začali rútiť otázky od významných tvorcov divadla, či by som napríklad aj pre nich nenapísal hru. Majo Labuda (Moja mama mala brata), Zita Furková (Červená princezná, Einsteinova žena) či Emil Horváth (Slovo Válkovo). Bolo toho oveľa viac, najmä však dôvera režiséra Patrika Lančariča v moje snahy prebúrať isté tradičné konvencie slovenskej dramatickej estetiky. A tento boj s narúšaním psychologických ponorov postáv a odskokov k Brechtovmu odstupu mi dal možnosť vidieť v písaní zmysel v službe niečomu, čo síce môžem ovplyvniť, ale samého ma presahuje. Odstup od seba, odstup od autorstva, veď autor dramatického textu naozaj len slúži, píše polotovar, materiál na ďalšie spracovanie. A mne to naozaj nikdy nevadilo. Hoci, už som zostarol, aj ušľachtilosť pocitu poslania jemne zoschla.

Z predchádzajúceho vyplýva, že som istý čas písal prakticky stále. Keď som ešte nemal rodinu, odchádzal som bežne od počítača nevšimnúc si, že sú 4 hodiny ráno. Keď som už rodinu mal, koncentroval som písanie do časov, ktoré neznamenali únik. Našiel som vtedy nový zmysel naplnenia času. Odpovede na spomínané tri otázky teda vykazujú turbulentne neuchopiteľnú dynamiku plynutia udalostí v mojom živote.

Dnes píšem kedy môžem, kde môžem, vlastniaci prístroj, ktorý môžem vytiahnuť kdekoľvek, naťukať kedykoľvek pár viet a zasa ho zavrieť. Spomínaná dynamika dokonca spôsobila i to, že som sa po dvadsiatich rokoch opäť vrátil k próze (fakt píšem knihu) a nazbieraný materiál súvisiaci s nekonečnou inšpiratívnosťou (kombinovanou neznesiteľnou drzosťou) môjho dospievajúceho syna spôsobuje novú vlnu potreby pretaviť to všetko do príbehu, možno pre deti, možno pre nikdy nedospelých dospelých, veď povedzme si pravdu: človek celý život sa venujúci divadlu predsa nikdy nemôže vykazovať známky finálnej dospelosti podľa kritérií súčasného sveta.

PETER PAVLAC (1976)
-absolvoval odbor divadelná réžia a dramaturgia na Činohernej a bábkarskej fakulte VŠMU v Bratislave (1999), kde pôsobí ako pedagóg, profesor, na Katedre réžie a dramaturgie.
-v rokoch 1999-2010 pracoval v Činohre Slovenského národného divadla ako dramaturg. Tu spolupracoval na viac ako tridsiatich piatich inscenáciách. Ako dramaturg Činohry SND sa (in charge of) podieľal na niekoľkých medzinárodných európskych projektoch v rámci siete divadiel European Theatre Convention (napr. Learning Europe, Fahim, či Land der Ersten Dinge).
-externe spolupracoval s viacerými profesionálnymi divadlami doma i v zahraničí: Divadlo Aréna, Divadlo Astorka, Divadlo L+S, Divadlo Ludus, SKD Martin, DAB Nitra, DJGT Zvolen, ŠD Košice, MD Zlín, Divadlo Kalich (Praha) a iné.
-od roku 2015 pôsobí ako dramaturg aj v dramaturgii rozhlasových hier v Slovenskom rozhlase (RTVS).
-v roku 2001 vydal zbierku poviedok Hra na smiech, ktorá bola ocenená prémiou Slovenského literárneho fondu. V roku 2018 mu Divadelný ústav vydal výberovú zbierku ôsmich divadelných hier s názvom HRY.
-mnohé z jeho divadelných hier, či adaptácií sa realizovali v slovenských i zahraničných divadlách. Hra Moja mama mala brata v Štúdiu L+S a Astorke, Veľké šťastie, Dom v stráni, Partybr(e)akers, Slovo Válkovo v Činohre SND, Cirkus, či Masaryk a Štefánik v Divadle Aréna, Já, Baťa, Muž pod postelí v MD Zlín, Cesta životom, Vtedy v Bratislave a Sedem dní do pohrebu v SKD Martin, či Červená princezná a Einsteinova žena v divadle Astorka. Hra Červená princezná bola inscenovaná aj v Belvárosi Szinház v Budapešti s fenomenálnou Csákanyi Eszter v hlavnej úlohe.
-v roku 2009 získal Cenu Nadácie Tatrabanky za literatúru (divadelná hra Červená princezná). Za hru Einsteinova žena získal Cenu Alfréda Radoka (Praha). Jeho adaptácia románu J.Roznera Sedem dní do ppohrebu získala DOSK-u ako najlepšia inscenácia sezóny 2011/2012. Jej rozhlasová verzia sa dostala do shortlistu súťažného festivalu rozhlasových hier Prix Europa v Berlíne.
-scenáristicky spolupracoval aj na filmoch Rozhovor s nepriateľom (r.Patrik Lančarič), alebo Návrat bocianov (r. Martin Repka).

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

apríl 2024
Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30