Prečo, ako a kde píšem

Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí

By Sieťovka
17. mája 2023

Prečo?
Mám rád otázku prečo. Dávajú ju malé deti, géniovia, vojenskí stratégovia i tí, ktorí sú v prvej línii. Bez prečo by sme sa nedostali z jaskyne – no čo je dôležité, nedostali by sme sa ani do nej. Finito, amen. Otázku „prečo“ potrebujeme, podobne ako vodu a kyslík. A aj pre to píšem. Píšem, pretože sa rád zamýšľam nad „prečo“ a mám rád diskusiu, ktorá niekam vedie. Aj keby mala viesť k betónovému múru. Dôvod, prečo píšem, je akýsi odkaz. Chcem niečo povedať v mnohých témach a som rád, že môžem myšlienky dostať do príbehov, do aforizmov či do čohokoľvek, čo môže niekomu pomôcť.

Nepotrpím si na dlhé a nudné opisy, ale chcem vytvárať knihy a ďalší obsah, ktorý sa dá prečítať. Načo je kniha na 800 strán? Pre mnohých ľudí, ktorí nemajú veľa času a skúseností s dlhými dielami prakticky na nič. Rád vytvorím príbeh, kde sa dej postupne odkrýva a kde je možné spoznať postavy a prostredie bez toho, aby si musel brať čitateľ dva mesiace dovolenky. Páči sa mi, keď môžem dať do deja veselú, originálnu a vtipnú postavu, ktorá vyrieši vo fantasy alebo v inom netypickom svete problém, s ktorým sa môže stretnúť ktokoľvek v tom úplne najreálnejšom svete. Chcem vytvárať hrdinov, s ktorými sa dá zosobniť, ktorí majú svoje slabé a ľudské stránky a zároveň chcem mať možnosť ukázať dokonalé, prepracované zlo – i tých, ktorí sa proti nemu postavia. Zlo ma fascinuje nie preto, že by som miloval násilie alebo niečo podobné, ale pre to, že často prichádza nečakane a spočiatku len málokto si uvedomuje, čo dokáže urobiť s ľuďmi – bez odvážnych ľudí, ktorí sa rozhodnú nemlčať, myslieť a podporovať tých zraniteľnejších.

Zároveň chcem písať o tom, že sa vždy dá nájsť nový spôsob, ako pokračovať. Ako ísť ďalej, pozrieť sa na problém inou optikou a nájsť cestu tam, kde nie je, nikto ju nevidí a ani by tam podľa niektorých ľudí nikdy nemohla existovať. A možno tam bude tých ciest viac – a tiež viac možností, ako po nej kráčať. Písanie je všetko od antistresu cez dobytie vesmíru až po tresku s dvesto rožkami. Isté sú len dve veci: tu to nekončí a nie každý dokáže pochopiť vaše myšlienky.

Ako?
Ako písať? Ako človek. Nie ako umelá inteligencia, nie ako bezcitní ľudia šíriaci klamstvá od rána do večera moskovského času. Pracoval som na počítačovom systéme, kde som musel mať na funkčnom a výkonnom počítači konkrétny softvér, nervy zo spevneného železobetónu a voľný čas rovnajúci sa všetkým dielom Esmeraldy a Jednoduchej Márie. Pri písaní kníh je to iné. Stačí akýkoľvek počítač z doby drevenej, netreba ani Word či Windows, všetko sa dá cez CTRL+S „zachrániť“ v strede vety a keď je potrebné niečo prebrať, nemusím na to zháňať technického génia s rovnakým softvérom. V podstate to znamená, že aj niekto s minimálnym rozpočtom, či napríklad niekto žijúci v ťažkých podmienkach dokáže vytvoriť dobré dielo. A ja osobne si myslím, že každý si zaslúži šancu, možnosť za sebou niečo zanechať. Sadnúť si a vytvárať svet, ktorý nepozná nikto lepšie ako samotný autor.

A ako vydať knihu? Vytvoriť prvé kroky? Sú projekty a ľudia, čo s tým radi pomôžu. Napríklad aj v Greenie knižnici sú dvere otvorené a úplným základom je úprimná kritika. Verím, že verejne niekoho ponížiť je hlúpe a bezcitné, zatiaľ čo súkromná kritika, alebo skôr prehľadne napísaný názor, je ako veľmi dobrá káva vo veľmi zlom ráne.

Kedy?
Píšem, keď píšem. Po práci, počas voľných dní. Nemám ten luxus písať v práci, vtedy som rád, keď nevidím žiadne počítače. Každopádne, pre mňa je dôležitá otázka času a priestoru na to, kedy hľadať inšpiráciu. Niekedy stačí otvoriť novinky zo sveta, pozrieť sa z okna, či zamyslieť sa, prečo niekto koná tak, ako koná – a prečo nekoná, keď by konať mal. Nedávno som vôbec nečakal na to, že príde inšpirácia. Dostal som do rúk novú knihu a z prvých slov som vymyslel vlastný príbeh s vlastnými postavami, zápletkou a všetkým ostatným. Išlo o slová typu „píše sa rok taký a taký“. Mne napadlo, prečo sa vlastne píše nejaký rok. Čo ak by sa nejaký nepísal, lebo by sa všetko zmenilo tak, že by to už nebolo dôležité?
Kedy začať s písaním? Niekedy vtedy, keď niekto, kto vás vôbec nepozná usúdi, že nič nedokážete. Občas treba namiesto nekonštruktívneho frflania a hlúpych nadávok urobiť z neho tak hlúpu postavu v tak dobrom príbehu, že vám síce nepovie, že je to super – ale vám to začne byť jedno a oveľa viac vás bude baviť to, v čom ste údajne nanič. A keď niekoho niečo baví a nebojí sa prijať dobrú kritiku, tak sa môže zlepšovať.

Stanislav Hoferek – autor, ktorý sa nedá priamo zaradiť do žiadnej kategórie v slnečnej sústave. Pochádza z Liptova, dlhodobo existuje v Bratislave. Zoznam kníh je trojciferný, ale medzi najznámejšie diela patrí knižná séria Vodná planéta (5 kníh) a séria Prekliatie temných elfov a požehnanie (momentálne 11 kníh). Autor píše beletriu od rozprávok pre deti po morbídne fantasy horory, ultramodernú i klasickú poéziu, knihy o kreatívnom písaní, krátke učebnice, aforizmy a množstvo najrôznejších krátkych kníh. Okrem kníh vytvára počítačové či stolové hry, skladá hudbu a vedie projekt Greenie knižnica. V minulosti viedol slovenský operačný systém Greenie Linux. Ako vydavateľ vydal takmer 300 kníh. Píše v slovenskom, českom a anglickom jazyku a niektoré jeho knihy sú v prekladoch do maďarčiny, ukrajinčiny, nemčiny a ďalších jazykov. Píše od roku 2010 a často sa venuje náročným témam, ako postavenie žien v spoločnosti, náboženstvo a politika, ľudské práva, vojenská taktika či intenzívna satira. Autor otvorene bojuje proti ruskej propagande, nacizmu a útokom namiereným proti menšinám.

Foto: Simona Vojtečková

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30