Prečo, ako a kde píšem

Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem

By Sieťovka
21. mája 2023

Ako prvá mi napadne téma, o ktorej by som chcela napísať. Je to niečo, čo aktuálne riešim, s čím mám problém alebo naopak, čo ma nadchlo. Pokiaľ je to pre mňa dobrá téma, od začiatku to cítim v kostiach. Mám potrebu niečo povedať, viem, aký chcem, aby mal čitateľ pri čítaní pocit. Potom sa intuitívne objaví hlavná postava a začnem vymýšľať príbeh.

Nápad nosím v hlave celé mesiace, niekedy aj roky. Najradšej píšem fantazijné príbehy vsadené do konkrétneho prostredia, ktoré reálne existuje. Premýšľam nad ním, zisťujem si ďalšie informácie, pohrávam sa s detailami. Takto sa hrám veľmi dlho, dávam voľný priechod nápadom, zapisujem si ich. A nápady začnú naberať na intenzite. Potom príde stav, keď prichádza jeden nápad za druhým a sú stále neodbytnejšie. Mám pocit, že sa zbláznim, ak už nezačnem písať. Príbeh sa rozbehne a ja mu venujem takmer všetok voľný čas, žijem s hlavnými hrdinami. Postavy začnú jednať samé za seba, a to je tá najväčšia radosť a zábava. Akékoľvek mám problémy a starosti, keď sa mi takto rozbehne písanie, som dokonale šťastná. Pokiaľ je víkend, píšem takmer neustále, medzi vychádzkami alebo bicyklovaním v prírode. V pracovné dni píšem cestou do práce a z práce, odpoludnia, večer, o piatej ráno, prípadne si vezmem deň – dva dovolenku… Vtedy si prajem, aby toto obdobie trvalo čo najdlhšie. Lenže ako dlho si toto môžem dovoliť? U mňa tento stav trvá tak dva – tri týždne. Za ten čas prvú verziu príbehu dokončím, alebo si urobím pauzu a neskôr pokračujem ďalej. Keď text dokončím, nechám ho pár týždňov uležať a potom ho znova opravujem a prepisujem. Pri mojich posledných knihách mi pomáha partner, ktorý sa vie vcítiť do hlavných postáv a rovno jednotlivé scénky aj zahrať. Je to velká zábava. Premýšľame nad každou vetou – „Povedali by to takto? Naozaj by spravili toto? Alebo radšej…“

Píšem len pár týždňov v roku, ale nápady zbieram neustále. Postrehy a nápady si píšem do poznámok v mobile, text píšem na notebooku. Dokážem písať takmer kdekoľvek – vo vlaku, v električke, v parku, v kaviarni alebo doma. Jeden príbeh som dokonca z veľkej časti vymyslela na kolobežke.

Písanie je zábava. Ak dlho nepíšem, cítim sa akoby hladná. A pre mňa je to aj vyváženie reality, ktorú zažívam v práci s ľuďmi bez domova. Denne sa stretávam s agresiou, hrubosťou, extrémnou chudobou a nešťastím. Ľudia, s ktorými pracujem, sa mi zdôverujú, počúvam silné príbehy a mám veľmi veľa inšpirácie a podnetov, ktoré nie sú vhodné pre detské knihy. No predsa píšem práve príbehy pre deti. Veď prečo nežiť na chvíľu v rozprávke? V nej je človeku teplo, útulne a môžem sa spoľahnúť, že všetko dobre dopadne. Nejako to celé musím vyvažovať na tú krajšiu stranu.

Zuzana Csontosová (rodená Šedíková, 1976) je spisovateľka, sociálna pracovníčka a spoluzakladateľka pouličného časopisu Nota bene. Pochádza z Trenčína. Ako osemnásťročná sa zúčastnila dobrovoľníckeho pobytu v Anglicku, kde pracovala s ľuďmi bez domova. To ju inšpirovalo k štúdiu sociálnej práce na Univerzite Komenského v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako sociálna pracovníčka v dennom centre pre ľudí bez domova v Brne. Je autorkou detských kníh, medzi najobľúbenejšie patria – Madam ježibaba, Marcipán má veľký plán, Jakub a čarovná kolobežka a Fantastické prázdniny. Jej príbehy pôsobia realisticky, ale zároveň sú plné fantázie, dobrodružstva, humoru a často sa odohrávajú na skutočných miestach. Rada kombinuje náučnú literatúru s beletriou. Pre detského čitateľa dokáže spracovať aj náročné témy – je autorkou prvej rozprávkovej knihy o bezdomovectve na podporu predajcov Nota bene – Zatúlaný Gombík a rozprávky o autistickom chlapcovi Lebo medveď.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30