Čitateľský nedenník

Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem

By Sieťovka
23. mája 2023

Prečo píšem – Otázka je položená priamočiaro a žiada sa na ňu jednoduchá a zrozumiteľná odpoveď. Ibaže… nemám jednoduchú odpoveď, iba ak by som chcela byť maximálne a až na kosť úprimná. To by som odpovedala, že vlastne sama nerozumiem, kde sa to vzalo. Kde sa vzala v mojom živote túžba a či potreba vyjadrovať sa písaným slovom? Začiatky sú istotne niekde veľmi dávno, v detstve.

Vyrástla som na detských divadelných a besiedkových vystúpeniach (ó, áno, bola som hviezda všetkých MDŽ, prvých májov a čojaviemakých socialistických osláv :-D.) Vo vyšívanej akožekrojovej blúzičke som odušu recitovala všetky dobové veršíky. Hviezda okresných a krajských kôl Hviezdoslavovho Kubína a neskôr na strednej škole aj celoštátnom kole. Môj otec hovorieval, že mám riadne podrezaný jazyk a neviem byť ticho. Veľa recitovať znamenalo veľa čítať. A to som milovala. Knižky v detskom oddelení mestskej knižnice som mala prečítané hádam všetky a vyrokovala som s knihovníčkami, že si môžem požičiavať knihy aj z oddelenia pre dospelých tuším už v trinástich rokoch. Láska ku knihám ma priviedla na strednú knihovnícku školu. Prvá nešťastná láska spôsobila, že som napísala pár presladených, trpkobôľnych veršíkov, ktoré sa, chvalabohu, nezachovali. A ani neviem prečo, ako a kde sa vo mne vzala túžba živiť sa písaním. Takže smer žurnalistika. Aj keď som ju neukončila, osud mal so mnou svoje plány a po kariére v kultúre a v oblasti metodiky neprofesionálnej divadelnej tvorby, som zakotvila v týždenníku Život. V tých časoch tam bol skvelý kolektív a práca radostná. A ako hovorievam, niekde stále spala túžba skúsiť si aj iné písanie. Bez autorizovania, bez dodržiavania faktov… Len tak pustiť fantáziu na prechádzku. A tak som to raz urobila. Pozbierala som v sebe všetku drzosť a rukopis ponúkla vydavateľstvu. A potom som sa nestačila čudovať. Prvotina vyšla a bola úspešná. Nasadla som do vlaku, viezla som sa a nechcela som vystúpiť. Lebo písanie je pre mňa v prvom rade zábava a relax. Píšem príbehy, ktoré sú z reálneho života, hollywoodske limonádky ma nebavia. Príbehy žien, ako som ja alebo moje kamošky. Rozprávajú, cítia a myslia ako ktorákoľvek slovenská žena (aspoň si myslím, že to tak je). A ich príbehy sú tiež z normálneho života. Preto potom poteší, keď mi čitateľky píšu – a vy odkiaľ poznáte môj osud? No, nepoznám, vymyslela som si ho. Pravdou však je, že všetko, čo vidím, počujem, zažijem, si odkladám v hlave do priečinku s názvom Inšpirácia. A ono sa to v pravý čas vynorí.

Ako a kde píšem – to je ďalšia záhada aj pre mňa. Vymyslím si v hrubých obrysoch príbeh, postavy, zápletku a pointu. A potom si už len sadnem a ono to ide nejako samo…akoby sa mi v hlave niečo preplo a príbeh tečie sám od seba. Ja k tomu potrebujem iba vydržať sedieť.

Pri písaní mám rada ticho, maximálne si potichučky pustím nejakú barokovú hudbu. Keď píšem doma, užívam si luxus – na staré kolená mám vlastnú pracovňu. Často ale píšem aj na chalupe – buď pri veľkom jedálenskom stole ( v izbe, ktorú svokrov známy nazval že je ako na fare 😊), alebo keď je pekne na dvore pod slnečníkom. Rada popri písaní chlipkám dobrý čaj, kávu, alebo suché biele vínko.

Vyhýbam sa tomu, aby som o sebe tvrdila, že som spisovateľka. Radšej hovorím, že som autorka príbehov. Príbehy milujem, rada ich počúvam, čítam, aj píšem. Keď sa ma pýtajú o čom píšem, odpoveď je vlastne ničnehovoriaca – o vzťahoch. Ale, ruku na srdce – poznáte dva vzťahy, ktoré sú ako cez kopirák? Ja teda nie. Každý má svoj vlastný príbeh, s vlastnými zápletkami i rozuzleniami. A to je na živote i písaní nádherné. Preto s ním tak skoro neskončím. Aktuálne mám pred sebou ďalšiu výzvu – skúšam opäť iné písanie. Zaúčam sa do tajov písania televízneho scenára a veľmi ma to baví. A mám ešte nesplnený sen – napísať detskú knižku. Chcela by som to stihnúť tak, aby som ju mohla darovať vnúčikovi Oliverkovi na jeho siedme narodeniny keď už si ju hádam bude vedieť čítať sám. A ak sa podarí, ešte by som rada z hlavy dostala tie príbehy, ktoré mi tam šumia pri každom zaspávaní.

Monika Macháčková (1968) Srdcom Senčanka aj Čičmanka. Profesionálny život zasvätila kultúre, ochotníckemu divadlu a umeleckému prednesu a žurnalistike. Posledných šesť rokov funguje v slobodnom povolaní. Autorka príbehov Stará som už bola (2011), Všetko v poriadku (2012), Ozvem sa, keď budem šťastná (2013), Rozbitá (2015), Iná žena (2015), Zlodejka otcov (2018), Zhasnite (2019), Nič v zlom (2019), Sny sa plnia (2020), Nikdy nebudem piť slaný čaj (2021), spoluautorka zbierky poviedok Poviedky o ženách (2022), monografie Senec – bránou do tretieho milénia, Pitvaroš a Pitvarošania, Potomkovia slávnych, odborných článkov v zborníkoch o umeleckom prednese a v ročenke Zápisník Hviezdoslavovho Kubína a stoviek článkov v regionálnych novinách Merkúr, v týždenníku Život, Magazíne Evita, Dimenzie, Nový čas Nedeľa. V Senci založila literárnu súťaž Senecké pero.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

apríl 2024
Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30