Prečo, ako a kde píšem

Vita Jamborová – Prečo, ako, kedy a kde píšem

By Sieťovka
7. júna 2023

Prečo?

Písať pre mňa znamená prežiť príbeh, v ktorom môžem byť krásna, múdra, silná, slabá, dobrá alebo zlá. Môžem milovať, nenávidieť, zažiť šťastie, lietať alebo čarovať… Ide o to, že vlastne môžem všetko…

Píšem v sebaobrane. Ak mám odovzdaný rukopis, alebo z nejakého dôvodu nechcem pokračovať v rozpísanom, prichádza krásny okamih, keď si poviem, že chvíľku nič nemusím a dám si pauzu. Ibaže pohoda a veget pri telke, dobrej knihe alebo počítači trvá len niekoľko dní. V noci, keď sa mám vyspať do práce, prichádzajú sny, plné šialených dobrodružstiev, adrenalínu a ďalších ingrediencií, ktoré sú protikladom ku slovu „sladké“.

Skrátka, v období pokoja od písania, v snoch žijem svoj alternatívny život a dá mi to zabrať. No a pretože v civile chodím do práce, som mama, manželka, občasná prekladateľka, a kedže deň má ešte stále 24 hodín a nikto s tým nič nerobí, potrebujem aspoň štyri hodiny spánku. Tvrdého spánku, nijaké vzrúšo (myslím v hlave), len spať. Takže naozaj v sebaobrane začnem premýšľať, o čom by som chcela písať. Keď sa mi podarí vybrať si tému, pri ktorej sa nebudem nudiť, problém je vyriešený.

Avšak najsilnejšou motiváciou pre písanie je pre mňa túžba zažiť poriadne dobrodružstvo so všetkým, čo k nemu patrí. Som vďačná Sudičkám za dar fantázie, ktorý mi umožňuje vidieť celý príbeh tak, ako keby sa skutočne odohrával. Preto málokedy píšem z pohľadu pozorovateľa. Baví ma byť súčasťou príbehu. Podobné to je, keď začínate počítačovú hru a môžete si zvoliť, ako v tej hre budete vyzerať a čím všetkým disponujete. Život vo vlastnej hlave beží paralelne s tým skutočným a niekedy je ťažké či už sa odpútať od reality, alebo sa vrátiť do nej naspäť. No ja som takto šťastná.

Nemohla by som byť tým, čomu sa hovorí „vážna autorka“, ani autorka romantických kníh, brutálnych thrillerov alebo hororov. Možno zo všetkého trošku, ale s mierou, ktorú cítim ako prijateľnú. Technicky by som niečo vážne, hororové a brutálne, samozrejme, zvládla, ale neprinieslo by mi to radosť. Pretože písať pre mňa znamená prežívať príbeh, filtrovať ho cez seba, so všetkým, čo k nemu patrí. Mojim zámerom je potešiť seba, čitateľa a aspoň na niekoľko hodín sa preniesť do sveta, v ktorom napokon všetko dobre dopadne. Každý máme svoj Matrix a verím, že si ho programujeme tak ako sa nám páči.

Ako?

Práca, za ktorú som platená, je manuálna, takže hlava si môže robiť čo chce. Väčšinou sa príbeh rodí počas toho ako pracujem alebo cestujem. Keď si niektoré scény v hlave pretáčam a dolaďujem, viem sa na príbeh pozrieť ako divák a vtedy sa rozhodnem, či ho chcem zažiť alebo nie. A keď sa všetky ingrediencie zamiešajú správne, začnem po večeroch písať. Niekedy sa mi zdá, že si len zapisujem, čo sa mi odohráva pred očami. Čiže poväčšine netuším, ako sa všetko skončí a som nedočkavá, zato však plnohodnotné spím.

Kedy?

Som nočný vták. Najlepšie sa mi píše po večeroch a v noci. No keď sa zo mňa stala matka dvoch detí, naučila som sa písať za každých okolností a prepínať medzi realitou a fantáziou tak, ako potrebujem. Pravda je, že niekedy by som sa rada videla v nejakom domčeku s krásnym výhľadom na more, s počítačom na chutnom stolíku v altánku a s kávou po pravej ruke. Moja realita vonku na dvore síce zahŕňa krásny altánok v ktorom je fakt útulne, no patrí k nej aj vreskot papagájov, pes, ktorý chce stále hladkať a pracovitý manžel, ktorý pre mňa veľmi rád vymýšľa zdraviu prospešné aktivity na záhradke. Deti, sú v pohode a vedia, kedy ich prestávam vnímať 🙂

Kde?

Za kuchynským stolom, v altánku, niekedy v obývačke, kde, ako žena, hravo viem zvládať tri veci naraz: film, písanie a konverzáciu s členmi domácnosti.

Vita Jamborová – Narodila sa v Ukrajine (1976), kde prežila detstvo a dokončila strednú školu. Jej rodným jazykom je ukrajinčina a ruština.
Od malička rada čítala a vymýšľala svoje vlastné dobrodružné príbehy. Bohatá fantázia jej teraz umožňuje meniť rôzne žánre.
Od roku 1993, keďže sa jej mama vydala za Slováka, žijúceho v Prahe, sa presťahovali do Prahy, kde rodičia ešte stále bývajú. Počas štúdia na Právnickej Fakulte Univerzity Karlovej často navštevovala rodinu otca na Slovensku. Pred sedemnástimi rokmi tam kvôli láske zakotvila. V sympatickej dedine s názvom Podolie teraz žije s manželom, dvomi deťmi, presne neurčeným počtom papagájov a psami.
Miluje čítanie kníh a ich písanie. Na svojom konte ich má dvadsaťtri a spolupracovala na dvoch zbierkach poviedok slovenských autorov. Najradšej píše dobrodružné príbehy alebo fantasy, pričom nikdy vopred nevie, ako sa to celé skončí.
Baví ju učiť sa hrať na rôzne hudobné nástroje. Doma má husle, pianíno, gitaru, flautu, okarínu a sníva o saxofóne.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31