Prečo, ako a kde píšem

Eva Hrašková – Prečo, ako a kedy píšem?

By Sieťovka
11. júna 2023

Už od ranného detstva som sa strácala v knižných príbehoch a pondelky a stredy som trávila návštevami knižnice, z ktorých som niekoľko kilometrov domov vliekla plné ruksaky kníh. Tá láska k príbehom pretrváva dodnes. Musím sa priznať, že už vtedy som túžila, aby sa minimálne polovica kníh a rozprávok skončila inak, ako v knihe stálo čierne na bielom. A pravdepodobne tu niekde sa zrodila moja túžba po vlastnej tvorbe. Chcela som pre hlavné postavy iný, šťastnejší, krajší, a možno občas aj pochmúrnejší koniec. Už vtedy som pochopila, že jediný príbeh, ktorý skončí tak, ako chcem, bude ten, ktorý sama vymyslím. Paradoxom je, že takmer žiadna z mojich kníh nekončí tak, ako čitatelia od začiatku čakajú. Vďaka písaniu pre časopisy som už v detstve žila svoj veľký sen.

K tejto svojej záľube som sa vrátila až po skončení vysokej školy a s prvou knihou vo mne rástlo nadšenie písať čoraz viac. Prečo ale naozaj píšem? V skutočnosti som sa nad tým zamyslela až dnes, doposiaľ som to považovala za absolútne samozrejmú súčasť svojho života. Pravdepodobne je však dôvod ukrytý hlboko vo mne. Písanie je pre mňa únik z reality, ako často vravím, taká čiastočne schizofrenická pasia, kedy utekám od skutočného sveta, do toho, ktorý sa vynára v mojej mysli, v ktorej pokojne môžu byť ružové oblaky a žlté zore, keď sa mi práve zachce. Jednoducho v knihách môžem všetko, byť dobrá, zlá, šťastná aj smutná a po vypnutí notebooku sa všetko vráti do starých koľají! A ešte preto, že cítim potrebu hovoriť a písať o témach, ktoré sú často tabu, alebo o nich ľudia neradi hovoria. Nie je to len láska a nenávisť, nevera či vzťahové problémy, sú to spoločenské otázky, ktoré chcem svojim čitateľom priblížiť, alebo miesta, o ktorých stojí za to čítať. V knihách môžem byť kýmkoľvek a žiť kdekoľvek, raz v horách, inokedy precestovať svet a pritom nemusím opustiť priestor svojho domu…

Ako píšem?

Aj to ako píšem, sa mení v závislosti od žánru, ktorý mi práve robí spoločnosť. Ak je to triler, prežívam každý jeden strach s mojimi hlavnými hrdinami. Písanie Temného výdychu – príbehu, ktorý sa odohráva v Krvavých Šenkoch, bol veľkým dobrodružstvom, kedy sme sa s Kristínou Ježovičou reálne vybrali po stopách nášho príbehu a s diktafónom ruke, či neskôr zakutrané v starých novinách, sme pomaly ale isto snovali reálny a uveriteľný príbeh hlavných hrdinov… Naozaj to, ako píšem závisí od knihy, ktorá sa mi práve rodí v hlave. Pokračovanie príbehu Pilierov ilúzie, ktoré verím, čochvíľa uzrie svetlo sveta, som začala písať pred takmer dvoma rokmi. Dlho som stála na mŕtvom bode, a potom som jedného dňa presne vedela, čo od života dostanú hlavní hrdinovia do vienka. Moje písanie je poväčšine zdĺhavejšie, uvážené a často k nemu potrebujem viac ako nápad… Pri téme surrogácie som musela najprv rešeršovať o všetkých aspektoch prenájmu maternice, či už o legislatívnom rámci na Slovensku, rôznych príručkách, psychologických a lekárskych štúdiách. Snažím sa, aby kniha čitateľom priniesla viac, ako len oddych, chcem v čitateľoch vyvolať túžbu dozvedieť sa niečo nové, ponúkam vždy rôzne pohľady na často veľmi náročné témy a nechávam každého vybrať si, na ktorú stranu sa prikloní. A ten záver? Nuž… Jedna z mojich veľmi dobrých priateliek, po každej dočítanej knihe zdvihne telefón a ja už vopred viem, ako začne náš telefonát: Evi, ja viem, že sa opakujem, ale preboha, nemohlo sa to aspoň tentoraz skončiť normálne? Čo znamená normálne si každý z nás vždy vysvetlí po svojom…

Kedy píšem?

Keď som pracovala, trávila som veľmi veľa svojho času služobnými cestami. Rada som si vyberala hotely s krásnym prostredím, skvelými wellnesmi, no takmer vždy som končila rovnako, zatvorená na izbe, alebo na priestranných terasách s notebookom na kolenách, a musím sa priznať, že pohľad na mňa musel ľuďom pripadať zvláštne – raz som sa usmievala, inokedy mračila…

Od kedy som matkou, a vyšší level, matkou dvoch úžasných detí, ten čas je žalostne vzácny. Keďže je písanie čistá záľuba a neživí ma, kradnem si často len útržky z dní, aby som sa dostala k počítaču. Ak mám pocit, že písanie ochudobňuje moju rodinu, nepíšem. Ideálny čas je, keď dom stíchne, keď všetci zaspia a ja náhodou ešte nepadám od únavy, alebo počas obedného spánku mladšej dcérky. Je to rôzne, ak ma tlačí nápad, túžim posunúť čas do bodu, keď mi bude umožnené dať svoje nápady na papier, ale často trvá aj niekoľko dní, keď sa mi to podarí. Viem však, ako by vyzeralo moje ideálne písanie! Sedela by som na terase, niekde blízko piesočnatej pláže, a deti by sa hrali blízko mňa, ideálne spolu a bez hádok. Takže už vlastne už viem, kto bude hlavnou hrdinkou môjho ďalšieho príbehu.

Eva Hrašková, milujúca mama na plný úväzok, ktorej v hlave neustále víria nové príbehy, no má len zlomok času na ich zhmotnenie v knihách. Na svojom konte ich má zatiaľ osem a takmer všetky boli preložené aj do českého jazyka. Svojich čitateľov zásobuje hneď dvoma žánrami – ženskými príbehmi s prvkami spoločenského románu, v ktorých stavia hlavných hrdinov pred problémy, o ktorých sa nahlas veľa nehovorí, a knihami s krimi nádychom, plnými napätia. V roku 2018 sa vydala a z jej mena sa stal už len pseudonym. Doposiaľ jej vyšli knihy Len kým si tu, Nežný dotyk nenávisti, Nebo vonia tebou, Rande so svokrou, Sestra, Mrazivá odplata, Temný výdych (reedícia knihy Sestra), Všetko, čo (ne)chcem a Piliere ilúzie.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31